Podzemie Španej Doliny

Je to už viac než polstoročie odvtedy, ako si moji rodičia našli a kúpili staršiu chalupu na Španej Doline. Stali sa tak prvými chalupármi v tejto odľahlej a v tom čase málo známej dedinke uprostred Starých hôr neďaleko Banskej Bystrice. Dnes je to vyhľadávaný raj chalupárov a rekreantov, v neposlednom rade aj kvôli neďalekému lyžiarskému stredisku Šachtičky, ktoré v tom čase ešte neexistovalo. Španiu Dolinu však robí zaujímavou okrem výroby jedinečných čipiek predovšetkým jej bohatá banícka história, ktorá sa skončila iba nedávno.

Špania Dolina od našej chalupy.

Prvý dojem zo Španej Doliny, ktorá sa kedysi volala Herrengrund, nebol bohvieaký. Mal som vtedy 10 rokov, keď sme sa tam vybrali po prvýkrát spoločne. Pred obcou Uľanka náš starý Wartburg odbočil na úzku prašnú cestu, ktorá sa kľukatila hore dolinou po lesnatom úbočí. Po 4 kilometroch sme uzreli akési haldy a nad nimi sa týčila silueta čohosi, čo pripomínalo továreň. O kúsok ďalej na námestí, ktorému miestni hovorili „pľac“, bola konečná. Pre autobusy a aj pre nás. Bola tu klasická dedinská krčma, malá samoška, dokonca kino, o kúsok ďalej zelovoc a mäsiarstvo a uprostred námestia oplotený parčík. Vľavo nad námestím trónil veľký opevnený kostol, ku ktorému viedlo kryté schodisko, a vpredu nad nami sa týčila mohutná halda, najväčšia, akú som kedy videl. Pod ňou akési kamenné ruiny a vedľa nich tzv. klopačka, ktorou sa v minulosti zvolávali baníci do práce a v ktorej bola vtedy zriadený národný výbor a pošta.

Naša chalupa od námestia (1983)

Hneď za klopačkou bol vchod do akejsi starej štôlne. To bola prvá zaujímavá vec, ktorá v nás s bratom vzbudila zvedavosť. Až o mnoho rokov neskôr sme sa dozvedeli, že to bola tzv. Cisárska, alebo Denná štôlňa, ktorou sa fáralo do banského revíru. 

Cisárska štôlňa (1997, syn Jerguš a synovec Juraj)

Po čase sme podobných štôlní našli v tejto oblasti viac a, samozrejme, do niektorých z nich sme aj vliezli s baterkami. Bohužiaľ, každá z nich po pár desiatkach metrov končila závalom. Až na jednu výnimku, ktorou bola tzv. prekopová, alebo prepravná štôlňa, dlhá 1,6 km, ktorá slúžila na prevoz rudy z neďalekej bývalej osady Piesky do „továrne“.

Postupne sme sa dozvedeli, ako to celé je. Všetky tzv. staré štôlne, šachty, zvyšky budov a haldy na Španej Doline i na Pieskoch patrili do dávnejšej histórie, najmä do 15. a 16. storočia, kedy sa Špania Dolina stala hlavným strediskom ťažby medi a striebra v oblasti Banskej Bystrice. Španiodolinská meď sa vyvážala najskôr v nespracovanej forme ako ruda a neskôr sa spracovávala v neďalekých hutách. Bola známa v celej Európe a aj za jej hranicami. Ťažba sa skončila koncom 19. storočia. Popri hlavnej ťažbe od 17. storočia prebiehala ťažba medi z tzv. cementových vôd, ktoré vytekali zo štôlní a obsahovali rozpustné soli medi, predovšetkým modrú skalicu. Táto ťažba pokračovala aj za 1. republiky, kedy ju na Pieskoch realizoval štátny podnik na výrobu medi. Cementové vody sa nechali pretekať cez kaskádovito usporiadané drevené nádrže, do ktorých boli vložené odpadové kusy železa. Na nich sa meď usadzovala vo forme kovu a na dne nádrží vo forme bahna. Z takto získanej medi sa vyrábali ozdobné predmety, hlavne chýrne španiodolinské čaše (16.-17. storočie, viď 3 a 7).

Po II. svetovej vojne nastalo nové obdobie ťažby, pričom sa ťažila hlušina zo starých háld. V súvislosti s tým sa na Španej Doline postavila spomínaná „továreň“, čo bol závod na spracovanie rudy, a prerazila sa dopravná štôlňa na Piesky. Vyťažený materiál sa spracovával vtedy novou, tzv. flotačnou technológiou, pričom sa najskôr rozomlel a potom sa z neho vo vodnom pristredí prevzdušňovaním (flotáciou) oddeľovala ľahšia hlušina od ťažšej frakcie s obsahom kovov. Táto technológia bola dosť účinná na spracovanie aj banského odpadu, v ktorom ešte zostal nejaký podiel rudy, aj keď rentabilita tohto procesu na veľa nestála. Okrem toho škodila životnému prostrediu, a to hlukom, prachom a znečisťovaním miestneho potoka, do ktorého sa vyplavovala rozomletá hlušina. Časť z nej potom odsedimentovala v dvoch odkaliskách, postupne vybudovaných poniže dediny.

Bližšie o histórii baníctva na Španej Doline viď 1, 2, 3.

Pamätám sa, ako otec jedného dňa pohľadal nejaké baterky, zbalil batoh a s tajomným výrazom v tvári nás viedol k závodu. Areál bol otvorený, nikto tu nič nestrážil. Boli tu koľajnice, banské vozíky a po zemi sa povaľovali železné gule z mlyna na drvenie rudy. V priestore, kde sa vysypávali vozíky, stál sud s nejakými kamienkami, či šupinkami, ktoré intenzívne páchli. Bol to karbid vápenatý do banských lámp, ktorý stačilo poliať vodou, alebo opľuť a potom zapáliť. Fajn to šumelo a blčalo. Bola to inak obľúbená zábavka miestnych chalanov.

Otec nás napokon zatiahol ku vchodu do štôlne, na konci ktorej bolo vidieť malilinkú svetelnú bodku. Vytiahli sme baterky a po polhodine šuchtania sa pomedzi koľajnice sme prišli k otvorenej mrežovanej bráne. Za ňou sme vyšli do slnkom zaliatého mesačného údolia, akoby vystrihnutého z nejakého čudesného sna. Stred údolia bol smerom hore až po sedlo takmer bez vegetácie. Iba žltkasté haldy a svahy, pomedzi ne kľukatá prašná cesta, sem-tam tajuplné ústie štôlne, v dolnej časti údolia zase polorozpadnuté a zarastené zvyšky niekoľkých chalúp, kaplnka a dva zachovalé a zjavne obývané domy. Na jednom mieste vytekal zo svahu modrý potok. Boli to spomínané cementové vody, vytekajúce zo zavalenej banskej štôlne, ktoré farbili kamene v riečišti do modra až modrozelena. Naokolo šumeli statné smreky a scenériu dokresľovala blankytná klenba oblohy. Boli sme v bývalej osade Piesky, zvanej tiež Sandberg, alebo skomolene Zampärk.

Piesky (2013)

Piesky (2013)

Piesky, kaplnka (2022)

Koľajnice nás po pár desiatkach metrov zaviedli ku vchodu do ďalšej, tzv. prieskumnej štôlne, zvanej tiež Piesky, v ktorej sa pracovalo. To bol totiž ďalší cieľ novodobej banskej činnosti – overiť existrenciu ložísk na miestach, kde sa predtým nekopalo. Okrem štôlne Piesky to bola aj prieskumná štôlňa Ivan, ktorá sa razila na začiatku Španej Doliny oproti závodu, pod príjazdovou komunikáciou smerom pod Panský Diel, dominantný kopec nad Špaňou Dolinou. V priebehu niekoľkých rokov sa tam vykopal rozsiahly systém chodieb. Samozrejme, že aj tam sme „nakukli“, keď sa tam práve nepracovalo, avšak iba informatívne. Proste to nebolo ono, keď tie chodby nikam neviedli.

Prieskumná štôlňa Piesky bola tak isto rozvetvená, aj keď nie taká rozsiahla, ako štôlňa Ivan. Avšak nikdy sme si do nej netrúfli vkročiť, už len kvôli výstražným tabuliam pri jej vstupe, pričom na jednej z nich bola zobrazená plynová maska. Zo štôlne vytekala voda, po stenách boli vyvedené akési rúry a nepretržite tam hučali stroje. Občas sa vynoril banský vláčik, aby vysypal vyťažený materiál na čerstvú haldu. Vo vchode štôlne bol inštalovaný násypník, cez ktorý nákladné autá vysypávali vyťažený materiál zo starých háld v závere údolia priamo do banských vozíkov a tie sa potom vozili na Španiu Dolinu. Koncom 70-tych rokov sa baníci touto štôlňou prekopali až na Španiu Dolinu popod haldu nad námestím. Tým vznikla druhá podzemná spojnica medzi Pieskami a Špaňou Dolinou. Lenže nový prekop čoskoro zo strany Španej Doliny zabetónovali a bolo po zábave.

Špania Dolina, mapka štôlní (zdroj viď 14)

Prieskumná štôlňa Piesky (2013, syn Milan)

Prepravnú štôlňu sme využívali pomerne často, a to obidvomi smermi, v lete i v zime, dokonca aj bez baterky, stačilo len sledovať svetielko na druhej strane. Raz som tadiaľto prechádzal s otcom od Pieskov a pri jednom obzretí som zbadal, že zmenšujúca sa bodka za nami je zrazu väčšia a akási žltá, čo ma vyľakalo. Banská lokomotíva! Prešli sme na stranu, kde boli koľaje ďalej od steny, pritlačili sme sa k nej a otec dával rušňovodičovi znamenie baterkou. Lokomotívu nebolo vôbec počuť, až kým nebola pár metrov od nás, čo bolo dosť strašidelné. To oblúkové kovové výstuže stien tlmili zvuk, podobne ako tlmič na hlavni pištole. Lokomotíva ťahala banský vozík na prepravu osôb, v ktorom sedela žena s dieťaťom. Dve miesta boli voľné a rušňovodič namiesto toho, aby nám vynadal, pokynul, aby sme nastúpili. Na týchto vozíkoch, ktoré mali dokonca aj brzdu, sme sa potom vozili aj sami. Stačilo vozík len vytlačiť zo Španej Doliny na Piesky a naspäť išiel sám z kopca. Miestni chalani nás naučili, že ak sa vozíku z kopca nechce, treba mu len pooblievať ložiská vodou. Aj nás pri tomto šantení párkrát „vymákli“ zamestnanci Rudných baní, ale nikdy nám nikto nenadával. Zďaleka sme totiž neboli jediní, ktorí túto štôlňu využivali a štôlňa bola bezpečná, tak nás neriešili.

Šantenie s vagónikmi (Piesky 1980)

Na Pieskoch, podobne ako aj v Španej doline, sa dali na haldách nazbierať zaujímavé minerály, ako napríklad striebrosivé kryštály pyritu, či zlatistého chalkopyritu, prevládajúcej zložky tzv. žltej medenej rudy. Tiež tu bol tyrkysový malachit a sýtomodrý azurit, sprievodné minerály medenej rudy. Raz ma kamarát z detstva Sveťo, vtedy študent geológie, ktorého rodičia mali chalupu na Starých Horách, zlanáril na Pieskoch do akéhosi dávno nepoužívaného podzemného bludiska, pričom sme sa na dvoch miestach museli dokonca plaziť. Chcel mi ukázať ozajstnú tzv. čiernu medeno-striebornú rudu s obsahom tetraedritu. Našli sme ju. Avšak dodnes mám zimomriavky, keď si na tento zážitok spomeniem.

Bližšie o mineráloch v oblasti Španej Doliny a Pieskov viď 8, 2.

Z Pieskov na Španiu Dolinu vedie modrá značka od Starých Hôr. Cesta po nej späť do Španej Doliny trvá síce o hodinu dlhšie, ako cez prepravnú štôlňu, avšak je veľmi príjemná, s nádhernými výhľadmi na Veľkú Fatru. Často sme tadiaľto chodievali. Tesne pred Špaňou Dolinou prechádza cez veľké rovné priestranstvo s futbalovým ihriskom a s pomerne zachovalými ruinami kamenných stavieb, súvisiacich s bývalou šachtou Ludovíka zo začiatku 19. storočia. Bola to najmladšia a najhlbšia šachta zo 4 šácht v oblasti Španej Doliny. Mala hĺbku až 400 metrov. Ústie šachty bolo prekryté železnými platňami, po ktorých sme ako decká viackrát dupali a ani sme netušili, aká obrovská hĺbka je pod nami. Celé to veľké priestranstvo so štadiónom bola vlastne zarovnaná halda vyťaženej hlušiny, ktorej časť sa postupne odťažila a spracovala v závode.

Bližšie o šachte Ludovíka viď 11, 12.

Odtiaľto to na námestie v Španej Doline trvá necelú polhodinu. Toto námestie sa tak isto nachádza na halde. Materiál tejto haldy pochádza z bývalej šachty Ferdinand z 15. storočia, najstaršej v tejto oblasti, hlbokej takmer 300 m. Táto šachta po dlhých desaťročiach „spánku“ dala o sebe vedieť niekedy v 80-tych rokoch, kedy sa na jej mieste – priamo pred klopačkou – vytvorilo veľké prepadlisko. Neďaleko klopačky stála vtedy drevená chata, ktorá slúžila mládežníkom a ktorá sa takto ocitla na samom okraji obrovskej jamy, takže ju museli zbúrať. Koncom roka 2003 sa na tom istom mieste objavilo ďalšie, tentoraz menšie prepadlisko, s priemerom 10 m a hĺbkou 5 m. A potenciálna hrozba ďalšieho prepadávania tu stále existuje. Viď 13.

Horná časť námestia v Španej Doline, klopačka a úplne vľavo ruiny budov
šachty Ferdinand (2022)

Spod námestia vyteká Banský potok, ktorý aj s prítokmi preteká systémom chodieb po celej dĺžke dediny. Samozrejme, že aj tam nás to lákalo s baterkou. Bol v tom však problém. Okrem toho, že vstup do chodby pod námestím bol dosť nízky, sa priestor pod námestím využíval ako obecné smetisko a navyše, viaceré domy mali do chodieb zaústené svoje odpadové vody.

Spomínaná veľká halda nad námestím súvisí s ďalšou šachtou Maximilián zo 16. storočia, hlbokou 320 m. Táto halda je zo všetkých háld najviac zachovalá a tvorí typickú dominantu Španej Doliny. K priestoru šachty (medzi domami č.1, 2 a 4) sa dostaneme cestou poza kostol. Odtiaľto je už na dosah samotná halda, odkiaľ sú nádherné výhľady na Španiu Dolinu. Keď sa šachta Maximilián v roku 1810 preborila, vybudovala sa už spomínaná šachta Ludovika ako pomocná, prostredníctvom ktorej sa potom realizovalo vyťaženie zarudnenia v priestore šachty Maximilián.  

Štvrtou šachtou je šachta Mária zo 17. storočia s hĺbkou 330 m. Podobne ako šachta Ludovika sa aj táto nachádza mimo dediny, na severnom svahu priľahlého kopca Panský Diel, neďaleko turistického chodníka. Zostala po nej zarastená prepadlina so zvyškami starých budov a rovná trávnatá plocha haldy. 

Č

Na halde Maximilián (2013)

Pre lepšiu predstavu o podzemí Španej Doliny si treba uvedomiť, že každá z týchto banských šácht mala viacero obzorov (poschodí), v ktorých sa rozvetvovali jednotlivé štôlne viacerými smermi. Niektoré z nich vychádzali na povrch, iné tvorili spojnice medzi susednými šachtami. Takto bol vytvorený rozsiahly a zložitý labyrint chodieb, patriacich do spoločného Starohorsko-španiodolinského ťažobného revíru. Cez spomínanú Cisársku (Dennú) štôlňu za klopačkou sa napríklad dalo prejsť podzemným bludiskom až do Richtárovej pri Starých Horách. Tak to v roku 1764 uskutočnil syn Márie Terézie, korunný princ Jozef (neskôr cisár Jozef II.) so svojím mladším bratom Leopoldom (neskôr Jozefovým nástupcom Leopoldom II.) a s tešínskym vojvodom Albertom Kazimírom Sasko-Tešínskym a za doprovodu miestnych baníkov. Zvládli to za 45 minút (viď 16). 

Zdroj: Viď 16

K uvedeným šachtám patril aj jedinečný banský vodovod, pričom voda sa používala hlavne na pohon banských strojov. Vodovod sa budoval postupným predlžovaním a pripájaním nových vodných zdrojov a jeho takmer 50 km dlhá trasa viedla spod Prašivej v Nízkych Tatrách popod Hiadeľské sedlo a Kozí chrbát, ponad osady Polianka a Bukovec a popod Jelenskú skalu. Boli tu úseky, vybudované z drevených a kamenných žľabov, miestami z jarkov a dokonca aj akvaduktov. Aby voda v zime nezamŕzala, po celej trase boli drevené prikrývky, takže počas miernejších zím mola možná prevádzka šácht počas celého roka. Bližšie o banskom vodovode viď 3, 16.

Zrekonštruovaná časť banského vodovodu
(2013, zelená hrebeňovka Štarohorských vrchov
medzi Donovalmi a Špaňou Dolinou)

Od mojej prvej návštevy Španej Doliny ubehlo mnoho rokov. Pôvodná prašná prístupová cesta a s ňou aj námestie a niektoré miestne komunikácie sa krátko po našom príchode vyasfaltovali a okrem toho sa vybudoval obecný vodovod. Avšak dedina aj tak pomaly upadala. Postupne sa zrušila základná škola, kino, zelovoc, mäsiarstvo i pošta. Ako ubúdali pracovné príležitosti, ubúdal ak počet pôvodných obyvateľov – starí umierali a mladí sa sťahovali do mesta. Na druhej strane pozvoľna pribúdali chalupári a rekreanti. V roku 1985 sa skončila exploatácia háld na Pieskoch a v roku 1988 skončil aj banský prieskum. Závod na úpravu rudy, do ktorého sa po ukončení ťažby háld vozila najskôr ortuťová ruda z Malachova a od roku 1990 mastencovo-magnezitová ruda z Hnúšte, napokon stíchol a v roku 2010 bol asanovaný. Modrý potok na Pieskoch sa postupne stratil, podobne ako aj ruiny starých chalúp, vchody do starých štôlní a napokon aj koľajnice. V nevyužívanej prepravnej štôlni sa vybudoval záchyt výveru podzemnej vody a štôlňa sa uzatvorila ako ochranné pásmo vodného zdroja. Vďaka nadšencom sa štôlňa napokon zrevitalizovala a od roku 2022 je opäť prístupná verejnosti, avšak iba so sprievodcom. Viď 5.

Zrevitalizovaná prepravná štôlňa od Španej Doliny (2022)

Zrevitalizovaná prepravná štôlňa od Pieskov (2022)

Z betónovej steny, ktorou bola zaslepená prieskumná štôlňa Piesky zo strany Španej Doliny, ktosi odvalil dostatočne veľký kus na to, aby sa cez vzniknutý otvor dalo preliezť dnu. Následne sa na internete objavili videá a fotografie od dobrodruhov, ktorí sa odvážili touto štôlňu prejsť po vlastných, pričom sa miestami museli brodiť po kolená vo vode. Viď napr. 10. Keďže riziko bolo vysoké, kompetentní štôlňu nedávno znovu zabetónovali, tentoraz z obidvoch strán.

Zaslepený vchod do prieskumnej štôlne Piesky
od Pieskov (2022)

Vybudoval sa tiež náučný chodník s informačnými tabuľami (viď 18), a vedľa klopačky sa postavil banský orloj. Vchod do tzv. Cisárskej, alebo Dennej štôlne sa na krátkom úseku upravil, osvetlil a sprístupnil verejnosti a na námestí bol vystavený banský vláčik. V roku 2008 bolo v budove bývalej školy, kde teraz sídli obecný úrad, zriadené tzv. Muzeum medi (viď 17). Starobylá klopačka, ktorá začiatkom 80-tych rokov dokonca vyhorela, bola zrekonštruovaná a dnes slúži ako penzión.

Horná časť námestia s budovou klopačky po požiari (1983)

Postupne sa zrušili divoké smetiská a celá dedina sa viditeľne skultivovala. Popri starobylom kostole, do ktorého chodilo už iba zopár miestnych stareniek, sa zriadilo diecézne pastoračné centrum pre mládež, poskytujúce animátorskú školu, duchovné cvičenia a ďalšie aktivity.

Niekde uprostred toho všetkého, zhruba po 30-tich rokoch užívania a vylepšovania, sa rodičia rozhodli chalupu na Španej Doline predať. Takže ďalšie moje návštevy tohto malebného a sľubne sa rozvíjajúceho miesta boli už len sporadické. Tou najvýznamnejšou návštevou bola v roku 2013 svadba mojej staršej dcéry Naďky, ktorá si Španiu Dolinu od detstva zamilovala a rozhodla sa mať svadbu práve v tunajšom kostole.

Svadba na Španej Doline (2013, Naďka a Janko)

Špania Dolina znovu ožíva. Ťažba surovín a baníctvo ako také sa stalo po stáročiach definitívne minulosťou. Ostali len torzá banských budov, ktoré možno raz budú zrekonštruované pre potreby cestovného ruchu, haldy, ktoré pomaly ale isto zarastajú vegetáciou, a kilometre podzemných priestorov, ktoré už oko človeka nikdy neuzrie a ktoré si príroda postupne berie späť.

Veľmi obdivujem prácu a majstrovstvo stredovekých geológov a banských inžinierov, ktorí v tej dobe dokázali nájsť, lokalizovať a vyťažiť bohaté banské ložisko a tak Španiu dolinu vo svete zviditeľniť. Už menej však obdivujem stopy po banskej činnosti, predovšetkým vo forme háld, ktoré sú možno historicky či mineralogicky zaujímavé, avšak bez estetickej hodnoty, dokumentujúce skôr ľudskú bezohľadnosť pri dobývaní pokladov zeme. V každom prípade Špania Dolina so svojím okolím a aj podzemím rozpráva príbeh, ktorý sa rozhodne oplatí spoznať.

Foto:   Peter Vyskočil, Jerguš Vyskočil, Juraj Vyskočil

Použité a doporučené referencie:

1. História

http://www.mineraly.sk/files/hist/027_spania_dolina.htm

2. História, geológia

http://www.gweb.cz/clanky/clanek-44/

3. Baníctvo, banský vodovod, cementové vody

https://historia.szm.com/vedtech/banictvo/Spaniadolina/index.htm

4. Baníctvo, závod na spracovanie rudy

https://www.geocaching.com/geocache/GC8CC8J_historia-banictva-v-spanej-doline

5. Prepravná štôlňa - video

https://www.youtube.com/watch?v=wSoIE8B0MEs

https://youtube.com/watch?v=X6leLZSSpSg&feature=share

6. Osada Piesky

https://cestovanie.sme.sk/c/6470313/historia-kam-zmizla-osada-piesky.html

7. Osada Piesky, ťažba medi z cementových vôd

Turistický sprievodca, vydaný Klubom ČS turistov v Banskej Bystrici v r. 1928

8. Minerály

http://www.mineralogickyspolok.sk/stare_hory.html

9. Prieskumná štôlňa Piesky

https://www.geocaching.com/geocache/GC2YGHR_stolna-v-spanej-doline?guid=95724542-7cc0-4644-9638-5278f08e4833

https://believer.blog.pravda.sk/2012/08/29/spania-dolina-piesky-prechod-stolnou-kesky-a-uraz/

10. Prieskumná štôlňa Piesky - video

https://www.youtube.com/watch?v=mmj4ucTWKXU

11. Šachta Ludovika

https://www.flickr.com/photos/elehmden/6271806853

12. Šachta Ludovika – video – vizualizácia

https://youtu.be/QwwTNwD0xSg

13. Šachta Ferdinand, zával

https://mybystrica.sme.sk/c/1606286/prepadne-sa-spania-dolina-pod-zem.html

14. Špania Dolina, štôlne - mapka

http://www.mineraly.sk/files/zber/101-200/110_spania_stolna_ivan.htm

15. Starohorsko-španiodolinský ťažobný revír – mapka

file:///C:/Users/vysko/Downloads/2015_02_25-53%20(2).pdf

16. Špania Dolina, šachty, štôlne, banský vodovod – fotografie, nákresy, plány

https://www.pamiatky.sk/Content/ZASADY/%C5%A0pania%20dolina/0324%20historicke%20foto%20-%20technicke%20objekty.pdf

17. Špania Dolina, Múzeum medi

https://youtu.be/ky8bi29PnmE

18. Špania Dolina, banský náučný chodník

https://www.pomalevylety.sk/trips/ntatry_nch_spania_dolina

19. Pamiatková rezervácia Špania Dolina

https://www.pamiatky.sk/Content/ZASADY/%C5%A0pania%20dolina/zasady-ochrany.pdf

S DEŤMI PO HORÁCH 9: Tunel

Počas našej rodinnej dovolenky v Lúčkach pri Kremnici som si jedného dňa „požičal“ svoju prvorodenú dcéru Naďu na celodenný výlet do Kremníckych vrchov. Mala vtedy 11 rokov a bola nadmieru hyperaktívna, tak som od svojej unavenej manželky dostal súhlas na jej „zničenie“. Výlet bol síce fajn, avšak s tým „ničením“ som ani tentoraz príliš neuspel. 

Písal sa rok 1999, kedy sme sa spolu deťmi s ďalšími rodinami zúčastnili týždňovej farskej letnej dovolenky. Mali sme vtedy tri deti, ale o rok neskôr sa to malo zmeniť, čo sme, samozrejme, ešte netušili...

Kremnické vrchy sú jediným sopečným pohorím na Slovensku, ktoré má súvislý hrebeň. Terén je relatívne nenáročný, avšak miestami človeka prekvapia „rezkejšie“ skalné partie. Navrhol som okružnú trasu so začiatkom i koncom v Kremnici, pričom okrem ďalších zaujímavostí bol naším cieľom starodávny tunel v hlavnom hrebeni pohoria, ktorý mal byť po dlhých rokoch opäť prístupný.

Pri pohľade na mapu som neďaleko Kremnice našiel Kremnický štít. Takže nielen v Tatrách sú štíty... Dávame si ho ako náš prvý cieľ. Hneď po raňajkách sa pešo presúvame z Lúčok do Kremnice, z ktorej sa nie a nie vymotať kvôli „úspornému“ značeniu. Napokon nás žlté značky vyviedli na nenápadný chodník, ktorým stúpame po lesnatom úbočí ponad prírodnú reterváciu Kremnický štós s andezitovými bralami a skalnými moriami, vyhľadávanú aj ako lákavú vyhliadku (a potom že vraj nemáme more...). Asi po hodine vychádzame na rozľahlú, mierne zvlnenú lúku. Kdesi uprostred, v riedkom poraste stromov, sa nachádza tabuľka, označujúca vrchol Kremnického štítu (1008 m n.m.). Len vďaka nej sme spoznali, že sme už na vrchole. Neďaleko naďabíme na indiánsky tábor, pozostávajúci z niekoľkých tyrkysových wigwamov. Osadenstvo sa tvári mierumilovne, avšak počasie už menej. Štíhla veža vysielača na Skalke, ktorú máme na dohľad a kam mierime, nás však vyzýva pokračovať ďalej.

Za jemného šumenia dažďa prichádzame na chatu so sľubným názvom Hostinec. V chate niet živej duše, takže namiesto vytúženého čaju sa môžeme iba osviežiť pri blízkej výdatnej studničke. Neskôr sa dozvedáme, že chata nie je určená pre verejnosť. Aspoň vtedy to tak bolo. Dnes je chata vyhľadávanou zastávkou turistov aj cykloturistov, pričom okrem občerstvenia sa tu dá aj prenocovať.

Na kóte Velestúr (1254 m n.m.) sa napájame na hrebeňovú červenú a smerujeme na sever na Zlatú studňu (1265 m n.m.). Obidva vrcholy sa spájajú s nálezom záhadného runového písma, ktoré je tu kdesi vytesané v skalách. Jeho pôvod dodnes nie je jasný, dokonca sa tvrdí, že runy nemusia byť pravé. Nuž čo, veď ani Kremnický štít vlastne nie je štítom, ani chata Hostinec nie je hostincom a ani na Zlatej studni sme žiadnu studňu nenašli. Ani zlato.

Počasie sa napokon umúdrilo. Postupne prechádzame cez Králické a Bystrické sedlo a napokon zostáva za nami aj spomínaný vysielač. Náš hlavný cieľ je ešte kúsok ďalej. Za Skalkou míňame pozoruhodné skalné útvary, dokonca absolvujeme krátky zostup, zabezpečený reťazou. Napokon prichádzame do sedla Tunel (1150 m n.m.).

O opodstatnenosti tohto názvu tentoraz nemusíme pochybovať. Tunel, či skôr jeho torzo, tu totiž naozaj je. Má zhruba 700 rokov a bol vybudovaný za účelom podstatného skrátenia cesty medzi Banskou Bystricou a Kremnicou. Jeho dĺžka bola najskôr 30 m a bol vybudovaný tak, aby ním prešiel povoz s koňmi. Počas svojej existencie bol viackrát zasypaný a zase obnovený, takže v súčasnosti má o min. 10 m menej. Napriek svojej nepatrnej dĺžke však bol po stáročia veľmi dôležitý, nakoľko hrebeňová línia, popod ktorou vedie, predstavoval pre vozy neprekonateľnú prekážku. 

Tunel z tajovskej strany v roku 1999. Spočiatku ho využívali pútnici, smerujúci na Staré Hory. Tiež sa tadiaľto prevážala meď a striebro z hút v Tajove a v Banskej Bystrici do mincovne v Kremnici a odtiaľ sa späť vozili vyrobené dukáty. V 18. storočí cez neho utekal do Bojníc cisársky generál Schlick, neskôr tadiaľto prešiel rakúsky cisár Jozef II. V 19. storočí cez tunel ustupovala do Banskej Bystrice pred rakúskym cisárskym vojskom armáda pod vedením generála Artúra Görgeiho, bojovníka za samostatné Uhorsko (podľa neho sa tunel volá Görgeiho, či skomolene Giergelov), pričom údajne okrem zbraní prevážali aj šesť vozov zlata, keď zachraňovali uhorský poklad. Následne tunel za sebou zasypali. Počas SNP tadiaľto prevážali partizáni zlatý poklad z Kremnickej mincovne do Banskej Bystrice, aby ho zachránili pred Nemcami. Niet divu, že táto spojnica medzi Banskou Bystricou a Kremnicou dostala názov Zlatá cesta. Po vojne bol tunel dlhé roky zasypaný. Obnovený bol až v roku 1997, a to vďaka úsiliu Klubu slovenských turistov v Banskej Bystrici. Na jeho obnovu sa použili kovové výstuhy a drevená guľatina. Takto sme ho uzreli aj my v rámci nášho výletu. Žiaľ, počas jednej mimoriadne daždivej jari v roku 2013 sa tunel znovu zavalil. Terajšiu definitívnu podobu, ktorú dostal vďaka turistickým nadšencom, obci Tajov a ďalších dobrovoľníkov a sponzorov, má od roku 2016. Namiesto guľatiny sa použili betónové dosky a vchody z obidvoch strán sa upravili hranatými kamennými portálmi, pripomínajúcimi vchod do banskej štôlne. Vraj sa uvažuje o vyhlásení tunela za technickú pamiatku.

Naposledy som tu bol s otcom ako chlapec. Tunel bol vtedy beznádejne zavalený. Teraz konštatujeme, že je naozaj obnovený a priechodný. Dokonca je cez neho vedená žlto značená turistická trasa z Tajova do Kremnice. Spolu s červeno značenou hrebeňovou trasou takto tvorí mimoúrovňovú turistickú križovatku, zrejme jedinú svojho druhu na Slovensku. A je tu aj informačná tabuľa. Sme tu sami, od Kremnického štítu sme nestretli ani nohu.

Nezničiteľná "Pippi" na hrebeni Kremnických vrchov.

Čas pokročil a nás čakajú ešte 3 hodiny cesty. Najskôr sa po žlto-červenej vraciame na Skalku, kde v jednej z chát športovo-rekreačného areálu dopĺňame vodu. Odtiaľto pokračujeme po žltej smerom na Kremnicu, najskôr strmým zostupom do doliny a na pôvodnú vozovú cestu, starú prinajmenšom ako samotný tunel, a následne sa napájame na asfaltku. So sklamaním zisťujeme, že autobus z Krahulí, ktorý by nám ušetril 4 km dupania po asfalte, sme minuli len o pár minút. Naďa reaguje rozhorčeným papuľovaním a energickým skackaním. Zjavne má toho za dnešok dosť a ja tiež. Napokon sme aj tento malý nezdar zvládli, čas nás už netlačil.

Po krátkom občerstvení v Kremnici sme sa k večeru došuchtali na Lúčky k ostatným. Avšak žiadne „zničené“ dieťa sa nekonalo ani náhodou. Po krátkom oddychu a večeri bola Naďa zase ako struna...

Terajšia podoba tunela, portál z kremnickej strany.

Doporučené referencie:

1. https://mybystrica.sme.sk/c/7195385/gorgeyho-tunel-pouzivali-po-starocia-zasypany-je-aj-po-roku.html

2. https://mybystrica.sme.sk/c/6912897/historicky-gorgeiho-tunel-opat-zasypala-zem.html

3. https://www.cas.sk/clanok/491893/tajny-tunel-medzi-banskou-bystricou-a-kremnicou-jeho-historia-vas-dostane/

4. https://zivot.pluska.sk/reportaze/legenda-stratenom-poklade-naozaj-je-kremnickych-vrchoch-zakopane-zlato-cias-vojny

S DEŤMI POHORÁCH 8: Na Magurku a zase späť

Kto si zamiluje Nízke Tatry, vracia sa do nich po celý život. Toto majestátne pohorie poskytuje možnosti „pre každú príležitosť“ - od tvrdej 100-kilometrovej hrebeňovky až po nekonečné variácie bočnými hrebeňmi a dolinami, od lesnatých a hôľnatych partií az po nefalšovanú tatranskú žulu. Túto akciu sme nijako zvlášť neplánovali, proste sme potrebovali vypadnúť, hoci počasie nebolo ideálne. Ja, ako ten, ktorý to celé vymyslí a pripraví, a môj syn a parťák Milanko, vtedy ešte len jedenásťročný, u ktorého sme v tom čase riešili dosť kuriózny problém, súvisiaci s jeho školou.

Milanko sa raz totiž vo svojej špeciálnej škole po použití WC posťažoval svojej špeciálnej učiteľke, že mal na toaletnom papieri krv. Pani učiteľka ho duchaplne „uistila“, že je to rakovina hrubého čreva. Milankova autistická psychika túto správu vyhodnotila ako panický alarm a od toho dňa prestal chodiť na veľkú potrebu. Proste zadržiaval, menej jedol a vyhováral sa, že mu netreba. Niekedy to trvalo aj dva týždne, kým sme ho rôznymi trikmi, presviedčaním a strašením nemocnicou donútili vyprázdniť sa. Najlepšie a vcelku spontánne to fungovalo na našich pomerne častých výletoch do prírody. Ale doma sa to zase vždy vrátilo do starých koľají. Nebol to zďaleka jediný lapsus pani učiteľky, ale toto nás už dorazilo. Oznámili sme škole, že Milan najmenej 2 týždne nepríde na vyučovanie kvôli učiteľke. Lenže ani sedieť doma nebolo východisko. Tak sme sa v júni 2007 jednoducho zbalili a vo dvojici vyrazili na pár dní do hôr.

Ako východiskový bod som zvolil Liptovskú Lúžnu, odkiaľ sme zahájili peší pochod smerom na Magurku. Bolo teplo, slnko občas vykuklo spoza mrakov a z diaľky sa sporadicky ozývalo tlmené hrmenie. Kráčali sme hore dolinou po tzv. starej ceste pozdĺž toku Lúžnianky až na sedlo Prievalec. Za ním sme sa napojili na zelenú značku z neďalekej kúpeľnej osady Železnô a tá nás doviedla popri horárni Kapustisko až do osady Magurka. Po ceste sme absolvovali Milankovo spontánne vyprázdnenie, čo bol za daných okolností takmer dôvod k oslave.

Osada Magurka je jedno z miest, kam sa od svojho ranného detstva sporadicky vraciam. Je to prekrásne miesto, dýchajúce banskou históriou. Po stáročia sa tu ťažilo zlato, striebro a antimón. V súčasnosti je Magurka hlavne chatovou osadou, ale dodnes tu trvalo žije zopár miestnych obyvateľov. Administratívne patrí osada Magurka k Partizánskej Ľupči.

Zaujímavosti o Magurke - viď doporučené referencie. 

Na začiatku osady Magurka sa nachádza neogotický kostolík so zachovalým rapkáčom vo veži, ktorým sa zvolávali baníci na pobožnosti.

Smutný pohľad na niekoľko rokov opustenú legendárnu chatu Magurka, ktorá už našťastie dnes opäť funguje.

Čistinka pod chatou Magurka patrí k niekoľkým miestam v Nízkych Tatrách, kde je oficiálne povolené stanovanie. Tak sme si našli rovnejšie miesto a začal som rozbaľovať stan. Medzitým sa z ničoho nič zotmelo a pustila sa hrmavica. Kým som stihol nahádzať naše veci do stanu a zatiahnuť zvnútra zips, mal som úplne mokrý chrbát. Milanko mal tak o zábavu postarané. Ale iba na chvíľu, lebo bol hladný a musel čakať, kým neprestane pršať, aby som mohol rozbaliť varič a uvariť niečo na večeru. 

Čistinka pod chatou Magurka.

Ticho pred búrkou.

Čakáme, kým prestane liať.

Konečne teplá večera!

Ráno som chcel pokračovať smerom na hlavný hrebeň a po ňom až do Hiadeľského sedla, kde mal byť náš ďalší nocľah. Odtiaľ by sme pokračovali cez Kozí chrbát a Kečku a ďalej buď na bývalú osadu Kalište a do Balážov, alebo kratšou cestou na Donovaly. Počasie bolo slnečné, tak sme sa po raňajkách vybrali po modrej značke smerom na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Na tejto trase je dnes zriadený náučný tzv. Magurský zlatý chodník, vybavený informačnými tabuľami. Míňame ruiny základov tzv. bašovne, kde sa kedysi premývala vyťažená ruda, a po banskej ceste, vedenej po vrstevnici, prechádzame jednotlivé bočné hrebene a dolinky. V každej dolinke nachádzame stopy po banskej činnosti v podobe zarastených háld a zvyškov štôlní: Kilián, František, Leopold a nakoniec Ritenstein. Sporadicky sa nám odkrýva výhľad na majestátny Salatín. Milanko je spokojný a pospevuje si do kroku. 

Balíme tábor a vyrážame do slnečného rána. 

Malebná cesta na horný koniec osady.

Salatín.

Zarastená halda pri bývalej štôlni Kilian.

Príjemná banská zvážnica.

Pri bývalej štôlni Ritenstein sa modrá značka skrúca doľava a prudkým stúpaním pokračuje až na hlavný hrebeň, do sedla Latiborskej hole. Avšak pohodlná zvážnica, po ktorej kráčame, pokračuje ako neznačená ďalej po vrstevnici. Raz pred rokmi, keď som s partiou absolvoval prechod Nízkych Tatier, sme sa na podnet miestnych borcov pustili nie po modrej na hrebeň, ale ďalej touto neznačenou zvážnicou. Po niekoľkých kilometroch pri takmer nebadanom stúpaní sme sa prekvapení zrazu ocitli na križovatke so žltou značkou z Liptovskej Lúžnej v sedle Pod Skalkou na hlavnom hrebeni, na dohľad od smerovníka. Rozhodol som sa znova to skúsiť. Ušetrili by sme tým nepríjemný strmák a celkovo takmer 200 výškových metrov stúpania, pričom by sme od severu obišli Latiborskú a Veľkú hoľu. Avšak zhruba po 2 kilometroch narážame na prekážky v podobe popadaných smrekov po nedávnej veternej kalamite. Netuším, koľko ich je a preliezať ich sa nám nechce. Tak sa vraciame späť na modrú značku a napokon aj tak musíme absolvovať strmý výšľap na hrebeň. Nebol som na tom kondične najlepšie, takže aj s tou zachádzkou, ktorá nám zabrala hodinu, to nepadlo práve príjemne...  

Opäť Salatín, tentoraz z hlavného hrebeňa. Úplne vpravo vidno Veľký Choč.

Konečne sme na hrebeni. Magurský zlatý chodník pokračuje po hrebeňovej červenej smerom na východ a následne od sedla Zámostskej hole kopíruje žlto značený chodník späť na Magurku. My pokračujeme po hrebeňovej červenej na západ. 

Sedlo Latiborskej hole.

Hrebeňom Nízkych Tatier. Pohľad na východ smerom k Chabencu.

Zvyšky zimného tyčového značenia.

Latiborská a Veľká hoľa.

V sedle Pod Skalkou.

Postupne sa však začína mračiť. Prichádzame do sedla pod Skalkou, kam nás mala zaviesť spomínaná neznačená zvážnica. Odtiaľto nás pri našom tempe čakajú ešte 3 hodiny otvoreným hrebeňom. Tu sa ešte dá včas pred búrkou zbehnúť dolu, avšak ďalej smerom na Prašivú už veľa možností nie je. Raz som takto utelal pred búrkou z Chabenca a nemám najmenšiu chuť si to zopakovať, najmä nie s jedenásťročným postihnutým deckom. Po zvážení rizík teda nariaďujem ústup z hrebeňa, a to smerom na Liptovskú Lúžnu. Nejdeme však presne po žltej značke, vedenej bočným hrebeňom, ale dobre vychodeným neznačeným chodníkom dolu žľabom pozdĺž Brezového potoka. Liptovskú Lúžnu máme po celý čas na dohľad. Milanko pri zostupe strieda nohy a zadok. Ja som zase na kritickom mieste po strate rovnováhy skončil aj s ťažkým batohom v kosodrevine a nie a nie sa odtiaľ vymotať, čím som Milanka opäť rozveselil. Napokon prichádzame do širšieho sedla na prekrásnu čistinu, obklopenú mladým lesom. Akurát tu partia drevorubačov končila svoju prácu. Povedali sme si, že keď tu môžu byť drevorubači, tak tu môžeme byť aj my. Bolo už pokročilé popoludnie a bolo treba riešiť nocľah. Keďže sa nám nechcelo v noci cestovať domov a počasie sa napokon umúdrilo, našli sme si vhodné miesto a zabivakovali sme. Podľa mapy sme už boli mimo hraníc národného parku. Milanko sa napapal, potom sa zahrabal do spacáka, založil si do úst palček a ešte za svetla zaspal.

Liptovská Lúžna zo sedla Pod Skalkou.

Lepšie miesto na bivak už asi nenájdeme.

Výškový tábor č.2.

Konečne zaslúžená večera! Drevorubači nám tu zanechali takéto šikovné stolčeky.

Zelený smrečok, kopovitý obláčik a blankytná obloha. K tomu spev vtáčkov, šum vánku v ihličí a Milankovo pochrapkávanie. Úplný balzam na dušu!

Napokon všetko stíchlo.

Ráno sme sa bez akéhokoľvek stresu najedli, zbalili a vyrazili na ďalší pochod. Kúsok od nášho táboriska sme sa napojili na našu žltú značku, ktorá nás po necelej hodinke doviedla na autobus do Liptovskej Lúžnej.

Rannú hygienu som mu ani tento deň neodpustil!

Zbalení a pripravení na ďalšiu cestu.

Posledný pohľad na náš nádherný bivak.

Opäť nás víta Liptovská Lúžna.

Hrebeň Nízkych Tatier sa aj dnes na nás mračí.

Spokojní a najedení na stanici v Ružomberku.

Bolo to síce celé narýchlo a dosť improvizované, ale napokon to bolo fajn. Milanko sa od návratu domov konečne uvoľnil a už sme jeho vyprázdňovanie riešiť nemuseli. Školský rok potom dokončil u inej učiteľky. Ďalšie dva roky dostal učiteľku, na ktorú dodnes spomína v superlatívoch. Avšak Milankových školských i mimoškolských problémov sme odvtedy riešili aj tak dosť. A bohužiaľ, väčšina z nich spočívala nie v samotnom chlapcovi a jeho postihu, ale v necitlivosti okolia, ktoré nie vždy dokázalo akceptovať jeho inakosť.

Foto:    P.Vyskočil

Doporučené referencie:

http://www.mineraly.sk/files/zber/047_magurka.htm

https://magurka-liptov.sk/magursky-zlaty-chodnik/

https://www.sme.sk/c/2126706/magurku-najviac-poznaju-nemci-najmenej-slovaci.html