S DEŤMI PO HORÁCH 6: Uprostred jelenej ruje

Začiatkom leta v roku 1993 sme boli pozvaní našim rodinným priateľom na spoločný slovensko-poľský výstup na vrch Lúčna v Západných Tatrách. Zúčastnil som sa ho so svojou prvou dcérkou Naďou, ktorá mala vtedy päť rokov. Počasie bolo mizerné, najprv dážď, postupne aj sneh a moje dieťa mi počas výstupu jasne dalo najavo, že sa mu to nepáči. Tak sme to v polovičke cesty vzdali. Ako sme sa potom sušili v útulnej jedálni pri dobrom jedle na chate Zverovka, zapáčil sa mi nápad stráviť práve tu zopár dní dovolenky s celou rodinou. Námietky doma neboli žiadne, tak sme sa ešte toho istého roku na Zverovku vrátili v plnej štvorčlennej zostave. Tentoraz to vyšlo úplne bez chýb.

Bol september a jelenia ruja bola v plnom prúde. Nepríčetné ryčanie nás sprevádzalo takmer denne, kdekoľvek sme vyrazili. Jednej noci dokonca prišiel jeleň až na lúku pri chate a robil tam taký hluk, že decká od strachu zaliezli pod perinu. Na bočnom hrebeni za sedlom Pod Osobitou nás chvíľami ovanul intenzívny pižmový jelení pach. Nebolo nám všetko jedno, ale uvedomoval som si, že jelene najviac šalejú večer a v noci a že ak ich človek nedráždi, tak dajú pokoj. Takže keď sa nablízku ozval jeleň, tak sme sa tvárili, že tam vôbec nie sme. Ku koncu pobytu aktivita jeleňov citeľne poľavila a namiesto dunivého trúbenia sa v lesoch ozývalo už len nesmelé krochkanie.

Počasie bolo po celý čas ideálne, tak sme využili každý jeden deň. Obišli sme Račkove plesá, vystúpili sme konečne aj na Lúčnu, nazreli sme do Bobroveckej doliny a do tiesňavy v Juráňovej doline. Navštívili sme aj prastarý vodný mlyn v Kvačianskej doline a v nedeľu sme sa dostali na svätú omšu v Zuberci, kde nás upútal miestny „zasadací poriadok“ – ženy s deťmi vpredu, podaktoré v krojoch, a chlapi v oblekoch vzadu. Nič nám ten týždeń nechýbalo. Deti ešte neboli školopovinné, tak sme nič nezameškali. Dodnes na Zverovku spomíname ako na jeden z najkrajších rodinných zážitkov.

Manželka Alena a deti, vtedy ešte len dve. Tu na Zverovke sú mi vydaní na milosť a nemilosť...

Ranný pohľad z chaty do Roháčskej doliny.

Jerguš (3) a Naďa (5) a ich obľúbený superbalvan.

... A teraz ako dolu?

V sedle Pod Osobitou, v pozadí zrušený turistický chodník na Osobitú.

.

V lesoch naokolo bolo rušno. V pozadí Osobitá.

Oddych "na streche". Tam v diaľke je už Poľsko.

Zostup z Lúčnej.

Tiesňava v Juráňovej doline.

Vodný mlyn v Kvačianskej doline.

Občerstvenie na dne rokliny v Kvačianskej doline. Jerguš absolvoval tento úsek v nosiči.

P.S.:

O rok neskôr sme to skúsili podobným spôsobom na chate Magurka. Ubytovanie a strava boli o dve triedy horšie, ako na Zverovke, a naše možnosti výletov do okolitej prírody boli značne obmedzené nepriaznivým počasím – pršalo nám skoro každý deň. Okrem toho sme na rozdiel od predchádzajúceho roka boli bez auta, ktoré by nám poskytlo viac možností. Proste nám to nevyšlo. Mimochodom, táto chata bola potom dlhé roky beznádejne zatvorená. Až v roku 2008 sa konečne dočkala rozsiahlej rekonštrukcie a o rok neskôr aj obnovenia prevádzky. Ešteže tak, škoda by jej bolo.

Smutný pohľad na zatvorenú chatu na Magurke (jún 2007)

Osudy studničiek v okolí Bratislavy

 Len málokde na Slovensku sa vyskytuje pokope toľko studničiek, ako v južnej časti Malých Karpát pri Bratislave. Mnohé bezmenné pramene boli vďaka nadšencom sprístupnené a upravené do podoby, v akej potom dlhé roky slúžili a slúžia návštevníkom ako zdroj príjemného občerstvenia. Dnes už bežný návštevník nie je na studničky natoľko odkázaný, ale pekná studnička vždy poteší. Každá má svoju históriu a svoj osud a nad každou visí otáznik, či je ešte stále možné z nej piť.

Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov ma pochytila odhodlanosť zmapovať a zdokumentovať všetky studničky od Bratislavy až po líniu Lozorno – Košarisko – Sv. Jur. Dostala sa mi totiž vtedy do rúk podrobná mapa tejto časti Malých Karpát, viď (1), kde bolo vyznačených studničiek oveľa viac, ako v hociktorej inej mape. Podaktoré som ani nepoznal, hoci Malé Karpaty mám prechodené krížom-krážom. Tak som ozbrojený fotoaparátom a meracím prístrojom začal robiť výpady do prírody, najčastejšie s deťmi. Nazbieral som hromadu materiálu a zdokumentoval som aj také studničky, ktoré neboli na žiadnej mape. Dohromady ich bolo asi päťdesiat.

Ako kritérium pre pojem „studnička“ som zohľadňoval akýmkoľvek spôsobom upravený a sprístupnený prameň, najčastejšie obetónovaný, s výtokovou rúrkou, so šindľovou strieškou alebo bez nej, situovaný buď priamo pri lesnom chodníku, alebo na konci krátkej odbočky, značenej alebo neznačenej, často so schodíkmi či dreveným zábradlím, niektoré aj s lavičkami a stolom v bezprostrednej blízkosti. 

Studnička Dujnič (Košarisko), 1993 

Ako živnostník som sa dokonca v tom čase zúčastnil konkurzu na údržbu studničiek v bratislavskom lesoparku, ktorý vypísal jeho vtedajší správca. Dostal som sa do užšieho výberu, ale napokon som neuspel. Neskôr som tomu istému správcovi ponúkol spoluprácu. Mal som v úmysle v rámci bratislavského lesoparku zaviesť systematický monitoring kvality vody v studničkách a prostredníctvom informačných tabuliek poskytovať informácie širokej verejnosti. K dispozícii som mal nejaké vlastné merania a nejaké údaje mi poskytol Štátny Zdravotný ústav (dnes Regionálny úrad verejného zdravotníctva), ktorý v tom čase sporadicky vykonával odbery vzoriek vzorky vody z niekoľkých známejších studničiek, avšak výsledky rozborov nezverejňoval. Ani vtedy som nepochodil. Správca sa vytasil s argumentom, že veď nemôžu kontrolovať každú srnku, ktorá sa rozhodne v blízkosti nejakej studničky vyprázdniť. Vec potom riešili tak, že na najnavštevovanejšie studničky jednoducho umiestnili tabuľky s nápisom „voda nie je pitná!“. A bolo vymaľované. 

Z nazbieraného materiálu som napokon dal dokopy dvojdielny článok, ktorý vyšiel niekedy v polovici 90-tych rokov v časopise Krásy Slovenska. 

Tie tabuľky, samozrejme, nemali žiadny zmysel a po krátkom čase sa buď znehodnotili, alebo zmizli. S odstupom rokov sa popri niektorých studničkách objavili nové tabuľky ako výsledok aktuálnej spolupráce Hlavného mesta Bratislava, Mestských lesov v Bratislave a Bratislavskej Vodárenskej spoločnosti. Ich úlohou by malo byť informovanie návštevníkov, či je voda aktuálne pitná, a ak nie, tak v akom ukazovateli nevyhovuje. Problém je však v tom, že tabuľky sú väčšinou nečitateľné, alebo neaktuálne, nakoľko ich aktualizácia sa realizuje iba raz do roka.

Ukážka informačnej tabuľky pri studničke

K posudzovaniu kvality vody v studničkách je dobré vedieť, že kritériom je tá istá vyhláška č.247/2017, ktorá sa vzťahuje na hromadné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou. Táto vyhláška by mala garantovať, že dlhodobé užívanie vody z verejného vodovodu, za dodávku ktorej si všetci platíme, nemá nepriaznivé dôsledky na naše zdravie. U studničiek je to iné. Na jednej strane studničky nemajú vytýčené ochranné pásma, voda v nich sa nedezinfikuje a početnosť odberu vzoriek – ak sa vôbec realizuje - je podstatne nižšia, ako u verejných vodovodov. Za týchto okolností nemôže nikto garantovať požadovanú kvalitu vody, a teda takáto studnička nemôže byť oficiálne označená ako zdroj pitnej vody. Avšak na druhej strane ani oznam, že voda nie je pitná, nič nerieši. Už aj preto, že vodu zo studničiek pijeme nie dlhodobo, ale len sporadicky. A ak v blízkosti studničky nie je žiadny potenciálny zdroj znečistenia, ako napríklad chov hospodárskych zvierat, obrábané pole, septik či latrína, nemusíme sa báť napiť, aj keby neboli všetky sledované ukazovatele vyhovujúce. Týka sa to aj baktérií, z ktorých väčšina sa vo vode vyskytuje prirodzene. Samozrejme, ak nemáme istotu, tak si radšej na výlet zoberme kofolu, alebo čaj v termoske. Ale opláchnuť sa môžeme v každej studničke, ktorá nie je práve vyschnutá.

V máji 2020 boli napríklad v bratislavskom lesoparku odobraté vzorky z trinástich studničiek, pričom v desiatich z nich bola zistená nevyhovujúca hodnota pH, viď (2). Spomínaná vyhláška určuje, že hodnota pH pitnej vody by mala byť v rozmedzí 6,5 až 8,5, teda voda by mala byť viacmenej neutrálna. Ak je voda slabo kyslá, teda má hodnotu pH menej ako 6,5, čo je v prípade malokarpatských studničiek normálne, tak je označená ako nepitná. Avšak to by sme potom nesmeli piť ani zo studničiek v turisticky atraktívnejších pohoriach, vrátane Tatier, pretože tam býva hodnota pH často aj okolo 5. Aj niektoré minerálky sú slabo kyslé (tzv. kyselky) a iné naopak slabo alkalické, vhodné napríklad na neutralizáciu žalúdočnej kyseliny. Ide o prirodzenú vlastnosť vody a hoci nie každá voda každému vyhovuje, nemožno tvrdiť, že ak voda nie je neutrálna, tak nie je pitná. Najmä ak na nejakom odľahlom mieste v horách vysmädnutí naďabíme na studničku, tak tieto veci príliš neriešime. V každom prípade, studnička je vždy bezpečnejšia, ako potok, jazero či výtok z nejakej banskej štôlne.

Teraz sa trochu prejdeme po Malých Karpatoch a pristavíme sa pri niektorých známejších studničkách. Uvidíme, čo sa za tých takmer 30 rokov zmenilo:

Studnička Pod Červeným mostom (tiež označovaná ako Partizánska Lúka). Hojne navštevovaná, ako jedna z mála sa dočkala veľkolepej rekonštrukcie. Za Železnou studničkou smerom k lanovke a ďalej pozdĺž Vydrice sa nachádza ešte niekoľko ďalších známych studničiek, napríklad Pri rybníku, Pod Slalomkou, Pri Snežienke, Kameňolom II, Dlhá lúka, či Máriin prameň.

Pod Červeným mostom, 1994

Pod Červeným mostom, 2021

Svätá studňa v Marianke. Jediná studnička, ktorá je zároveň aj oficiálnym zdrojom pitnej vody. Voda sa dezinfikuje UV-žiarením, má vytýčené ochranné pásma a výsledky rozborov sú zverejnené na výveske. Mimochodom, ani v minulosti tu nebola zistená závadnosť vody. Nedávno studnička prešla kompletnou rekonštrukciou. Hojne navštevovaná pútnikmi zblízka i z ďaleka. 

 

Svätá studňa, 1994

Svätá studňa, 2019

Studnička Malý Slavín. Výdatná a nevysychajúca, v dobrom stave. Nachádza sa na hojne navštevovanom mieste, na križovatke turistických značiek a cyklotrás. Prístupná je z Marianky aj zo Železnej studničky. Mimochodom, podľa aktualizovanej a návštevníkmi vylepšenej tabuľky je voda "(ne)pitná"...  

Malý Slavín, 1994

Malý Slavín, 2021

Studnička Kráľovská (pod Pajštúnom). Nachádza sa pri červeno značenej výstupovej trase na Pajštún, kúsok nad Borinkou. V minulosti viackrát nefunkčná, pri poslednej návšteve bola zaznamenaná zjavná snaha o jej zveľadenie. 

Kráľovská, 1994. Nefunkčná kvôli zapchatému odtoku.

Kráľovská, 2021. Pribudla rozrobená strieška a nový záchyt prameňa.

Zbojnička. Kto by ju nepoznal. nachádza sa na križovatke turistických značiek a cyklotrás na juhovýchodnej strane Malých Karpát, kúsok nad Račou. Keďže studnička je z betónu, čas jej za posledné desaťročia príliš neublížil. Iba drevená strieška, pod ktorou sa mohol pocestný schovať pred dažďom, kamsi zmizla, zato pribudol drevený stôl s lavicami. V oblasti nad Račou sa nachádza aj niekoľko ďalších známych studničiek, ako napríklad Himligárka, Šenkárka, Brezová, Chladná, či Zlatá studňa.

Zbojnička so strieškou, Bez časového určenia (stiahnuté z internetu)

Zbojnička, 2021

Piť, či nepiť?

Popálené (Felixova studnička). Ku studničke sa dostaneme po lesnej asfaltke z Medených hámrov, využívanej hlavne cyklistami, najskôr modro značenej, neskôr sa modrá značka odpája a mieri na Biely kríž. Pokračujeme po neznačenej asfaltke až na vrchol a na druhej strane kopca ju nájdeme vľavo pri ceste. Studnička je dlhé roky funkčná, pôvodná šindľová strieška ešte stále drží pokope.. 

Popálené, 1994

Popálené, 2021

Stupavienka. Nachádza sa pod ohybom žlto značenej lesnej cesty a cvyklotrasy zo Stupavy na Biely kríž na Svätom vrchu. Neviem, čo si tu kto kedy riešil, ale z pôvodne malebnej a pekne upravenej studničky ostalo len zbúranisko. Voda sa dá nabrať len s obtiažami.

Stupavienka, 1994

Stupavienka, 2021

  Studnička Stánisko.  Málo výdatný, ale stály prameň, obetónovaný a prekrytý najskôr šindľovou, neskôr krytinovou strieškou. Nachádza sa na na neznačenej lesnej ceste, ktorá prechádza cez rovnomennú a často navštevovanú lúku. Paralelne s touto cestou vedie modrá značka z Marianky do Krasňan. 

Stánisko, 1993

Stánisko, 2021

Mangánová studnička (pri Červenom domčeku). Posledné roky je nefunkčná, avšak voda sa dá nabrať z nátoku za studničkou (výver nie je priamo pod strieškou). V čase dlhšie trvajúceho sucha tu voda netečie. Prístupná je po zelenej značke zo Stupavy, alebo z Lozorna (Lintavské lúky).   

Mangánová st., 1993

Mangánová st., 2008

Záhoračka (Vápenný jarok). Nachádza sa v doline Vápenný jarok, ktorou prechádza modrá značka zo Stupavy na Košarisko. Prameň je nestály, v čase sucha netečie. Na studničke vymenili pôvodný šindeľ za krytinu, ale v poslednom období je studnička nepoužiteľná, aj keď je vody všade dosť - voda tečie mimo výtokovú rúrku. 

Záhoračka, 1994

Záhoračka, 2020

Studnička Nad košiarom. Jedna z piatich studničiek na Devínskej Kobyle. Pôvodne sa nachádzala na rázcestí červenej a žltej značky na Devínskej strane. Neskôr značkované trasy preložili o kus ďalej a studnička sa stala ťažko dostupnou. Je zanedbaná, voda z nej netečie. 

Nad košiarom, 1994

Nad košiarom, 2021

(Už) neexistujúce studničky. Niektoré studničky už dnes z rôznych dôvodov neexistujú, napr. studnička na Medených hámroch, či na Pánovej lúke (Krepčík). Pred viacerými rokmi bola taktiež možnosť osviežiť sa na Kačíne, či pri horárni nad Krasňanmi.

Medené hámre, 1994

Pánova lúka, 1993

Nové studničky. K novým patrí studnička nad Košariskom, v doline Prepadlé. Inak na Košarisku v hornej časti chatovej oblasti sa nachádza studnička zvaná Dujnič (výtok zo zachyteného prameňa do malého jazierka, viď úvodný obrázok). 

Studnička v doline Prepadlé, 2007

Nestudnička. V doline Vápenný jarok, kúsok pod studničkou Záhoračka, sa nachádza artézsky vrt s hĺbkou 300 m, vybudovaný niekedy v r.1992. Voda z neho vyteká prirodzeným tlakom a výdatnosť je stála. Keďže vyviera zo značnej hĺbky, nemala by byť ovplyvnená povrchovým znečistením. Voda má železitú príchuť. Mimochodom, ďalší podobný artézsky vrt sa nachádza južne od Stupavy a ešte jeden pri cestnom parkovisku medzi Stupavou a Lozornom. 

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 1993

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 2020

---

Foto:   P.Vyskočil

Referencie:   

1)  Bratislavský lesopark. Mapa miestnej rekreácie, 1:25000. Slovenská kartografia v spolupráci s Klubom slovenských turistov, Bratislava, 1991.

2)  Kvalita vody v studničkách rok 2020: http://www.ba-lesy.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=451035&id=1001

S DEŤMI PO HORÁCH 5: Dobrodružstvo v Malých Karpatoch

Bola to naša prvá vážnejšia akcia v prírode. Deti už mali skúsenosť s prenocovaním pod stanom, ale teraz išlo o viac. Mali sme zdolať krížom Malé Karpaty zo Smoleníc do Plaveckého Podhradia cez najvyšší vrchol Malých Karpát. Ako motivačný prvok som do programu zaradil vodnú nádrž Buková, pri ktorej sme mali po prvom dni nocovať a kde bola možnosť okúpať sa. Tento spôsob motivácie sa mi pri ďalších podobných akciách veľmi osvedčil.

Prípravy a balenie na cestu boli hotová veda. Naďka a Jerguš mali vtedy 8 a 6 rokov, tak sme nesmeli na nič zabudnúť. Mal som strach, či sa mi batoh vôbec zmestí do autobusu. Tiež som musel decká upozorniť, že keď nebudú vládať, nebudem môcť nikoho zobrať „na koňa“, ako som to mal na výletoch vo zvyku. Ale oni ma ubezpečili, že všetko zvládnu. Tak sme jedno júlové ráno roku 1996 dostali od manželky krížiky na čelo a vyrazili sme.

Z autobusu sme vystúpili v Smoleniciach pri kostole. Najprv sme sa vydali po žltej popod Molpír, ktorá nás viedla údolím po trase bývalej lesnej železničky a ponad asi 8 metrov vysoký vodopád, najvyšší v Malých Karpatoch. Hlavne na jar býva dosť výdatný, tentoraz bol však takmer suchý.

Zárez bývalej lesnej železničky nad Smolenicami

Najvyšší malokarpatský vodopád

Cesta nás vyviedla na peknú lúku zvanú Vlčiareň. Odtiaľto pokračujeme po modrej a zelenej a cez menší skalnatý kaňon s viacerými krasovými útvarmi, zvaný Čertov žľab. Deti sa dosť vyľakali, keď som si tu na skale skrvavil lýtko, ale o chvíľu bolo všetko v poriadku. Napokon slávnostne zastavujeme na vrchole Zárub, najvyššom bode Malých Karpát vo výške 768 metrov nad morom. Všade naokolo tu rastú pokrútené listnáče a výhľad je dosť obmedzený. Decká sú však spokojné a držia sa statočne.

Na vrchole Zárub

Pokračujeme na západ po skalnatom hrebeni smerom ku hradu Ostrý kameň. Na niektorých miestach musím s obrovským batohom krkolomne podliezať kríky a nízke stromy. Decká sa na mne dobre bavia. O nejakej únave zatiaľ nepadlo ani slovo.

Po skalnatom hrebeni Zárub

V sedielku pred hradom nás červená značka vedie vpravo dolu svahom až na asfaltovú cestu, po ktorej o chvíľku dokráčame k vodnej nádrži Buková. Táboria tu nejakí rybári, tak sa rozkladáme neďaleko nich. Decká sa nevedia dočkať vody.

Konečne Buková!

O chvíľu ich vylovím, utieram a obliekam, popri tom chystám večeru, staviam stan a vybaľujem spacáky. Naďka si našla neďaleko akúsi kôpku sena a so zjavným potešením sa do nej zahrabáva. Šľak ma ide trafiť! Ktosi nám radil, že deti treba uťahať a potom vraj budú dobré. Figu borovú! U mojich detí to nikdy nefungovalo.

Po kúpeli dobre padne!

Prvý nocľah

Ráno ma zase čaká milión úkonov, kým sa dáme ako-tak do poriadku, najeme a pobalíme. Zišli by sa ešte dve ďalšie ruky a aj ďalšia hlava, ale bol som rád, že si manželka konečne trochu od nás oddýchne. Decká sú dnes akési kľudnejšie a tešia sa na ďalšiu cestu. Času máme dosť, dnes nás čaká iba 9 kilometrov a zdá sa, že počasie vydrží. Neskoro ráno teda opúšťame Bukovú a pokračujeme ďalej po červenej smerom na juhozápad.

Cesta ubieha pokojne, je teplo, chodník je príjemný. Najskôr obchádzame úpätie vrchu Veterlín, vysokého takmer ako Záruby, prechádzame cez rázcestie Červená hora, odkiaľ sa dá zbehnúť do Plaveckého Mikuláša, a napokon na rázcestí Pod Čiernou skalou si dávame obedovú prestávku. Postupne sa nám otvárajú výhľady na Záhorie, do Mokrej doliny a na skalné útvary Kršlenice. Vodu do fliaš dopĺňame pri prameni Mon Repos (čo po francúzsky znamená „môj pokoj“), kde možno vidieť základy bývalého Pálfyovského zrubového zámočku, ktorý vyhorel v r.1969, a tiež starú horáreň s erbom rodu Pálfyovcov.

Impozantná studnička Mon Repos

Napokon, v poobedňajších hodinách prichádzame na Amonovu lúku, kde máme prenocovať. Podľa mapy tu niekde mala byť studnička s názvom „Nazdar“, ale z nejakého dôvodu sme ju nenašli. Vybrali sme si vhodné miesto na bivak a už sme vodu neriešili, mali sme jej našťastie dosť. Bolo tu síce aj malé táborisko s ohniskom, skryté v lese, ale radšej sme ostali na lúke.

Na čo všetko sa dajú použiť obyčajné karimatky!

Mimochodom, dnes je údajne na Amonovej lúke postavená búda, vhodná pre nocľah 4 až 5 ľudí na karimatkách, a k prameňu "Nazdar" vedie značená odbočka.

Ráno pri chystaní raňajok Jerguš nešťastne zakopol do variča a vylial ešus s našou poslednou vodou. Vo fľaši som mal ešte tak zo dva hlty, ale deti ju odmietli, vraj vydržia. Mali sme zostúpiť do Plaveckého Podhradia a netušili sme, či bude po ceste nejaký použiteľný prameň. Na mape síce bol nejaký značený, ale deckám som radšej nič nehovoril. Našťastie sme ho našli. Bola to odmena za ich statočnosť :-)

Pred Plaveckým hradom

Naďkina zbúraná "komnata" na Plaveckom hrade

Je čas ísť na vlak...

... ale ešte treba vyskúšať túto nádhernú bútľavinu!

Našu trojdňovú akciu sme zakončili na železničnej stanici v Plaveckom Podhradí, kde sme si počkali na legendárny „Záhorácky expres“. Bol to motorák, v ktorom ste mohli vidieť horolezcov, poľovníkov, vandrákov, hubárov, ženičky s košmi a kde nikto nepredával lístky. Neskôr bol tento spoj zrušený, ale vďaka nadšencom opäť funguje pod názvom „Záhoráčik“ ako sezónny spoj Záhorská ves – Plavecké Podhradie a späť, pričom jeho súčasťou je aj samostatný cyklovozeň.

Sláva nášmu výletu!

O rok neskôr sme si túto akciu zopakovali, avšak iba s Naďkou, Jerguš nečakane ochorel. Tentoraz sme išli z Plaveckého Petra k vodnej nádrži Buková, kde sme nocovali nie s rybármi, ale s priateľmi v kempingu na druhej strane nádrže. Druhý deň sme opäť putovali až na Amonovu lúku a tretí deň sme pokračovali po červenej na Vápenú a odtiaľ do Sološnice na „Záhorácky expres“. S jedným dieťaťom a s nejakými skúsenosťami z predchádzajúceho roka to už bolo oveľa menej náročné. Obidve akcie patria k tým najkrajším, aké sme kedy v horách s deťmi absolvovali.