Čas lámania ľudských charakterov a skautských ľalií

Ľalia je po celom svete známa predovšetkým ako symbol čistoty, rytierstva a tiež skautingu. Na Slovensku dnes funguje skauting ako súčasť celosvetového skautingu a jeho zameranie či legitimitu už nemusí nikto riešiť. Avšak nebolo tomu tak vždy. Ako decko som zažil počas Pražskej jari znovuzrodenie dovtedy zakázaného skautingu i jeho potupný zánik počas takzvanej normalizácie. Ostali len spomienky a zopár fotografii.

Skauting sa zrodil začiatkom 20.storočia, pôvodne ako chlapčenské, neskôr univerzálne hnutie mladých. Je najpočetnejšou mládežníckou organizáciou na svete, otvorenou pre všetky národnosti a vierovyznania. Jeho cieľom je dosiahnuť plný fyzický, intelektuálny, sociálny a duchovný rozvoj osobnosti mladého človeka, pričom využíva zmysel mladých ľudí pre romantiku a priateľstvo. Vychováva ich aj v rôznych praktických zručnostiach, k pevnej vôli, dôveryhodnosti a čestnosti, tímovej práci, vodcovským zručnostiam a k zodpovednosti za seba a okolie.

Na Slovensku existovali v medzivojnovom období tzv. evanjelickí skauti, katolícki skauti, židovskí skauti a tiež Spartakovi skauti práce, podporovaní aj komunistami. Najdôležitejší a najpočetnejší však bol Zväz junákov skautov republiky česko-slovenskej. V r.1938, v čase pomníchovského autonómneho Slovenska, zakázala slovenská vláda skautské organizácie a v r.1940 sa to isté udialo v protektoráte Čechy a Morava. Skauti kolaboráciu s nacistickým režimom odmietali a mnohé skautské skupiny vyvíjali intenzívnu odbojovú činnosť. Po skončení vojny sa skauting za masovej odozvy mládeže obnovil, avšak po komunistickom prevrate v roku 1948 bol skauting opäť zakázaný. Zároveň bola založená štátom preferovaná komunistická Pionierska organizácia Československého zväzu mládeže a ako bolo v päťdesiatych rokoch zvykom, skautskí činovníci boli perzekuovaní, zatváraní či dokonca popravovaní. Ani komunistickej totalite slobodymilovný skauting nevyhovoval.

Keď prišiel rok 1968, mal som osem rokov. Rodičia nás vtedy s bratom prihlásili do znovuobnovenej skautskej organizácie Junák. Stal som sa vĺčaťom, teda som bol zaradený do vekovej kategórie členov do 11 rokov. Vĺčatá a včielky boli niečo ako iskričky u pionierov, inak to boli dva úplne rozdielne svety. Mali sme klubovňu, chodili sme do prírody, do lodenice, hrali sme rôzne hry, robili táboráky, v zime sme stavali iglu. Nosil som hnedozelenú skautskú košeľu, okolo krku žltú šatku a na hlave ozajstný skautský klobúk. Nikdy som sa medzi skautmi nenudil a nikdy ma nikto neponižoval. Medzitým prišli ruské tanky. Bola to predzvesť toho, že mnohé veci už nikdy nebudú také, ako predtým. Niektorí kamaráti neskôr odišli s rodičmi do zahraničia a už sa nevrátili. Moji rodičia znášali okupáciu ťažko, ale rozhodli sa zostať. Skauting zatiaľ fungoval ďalej a v roku 1970 vyvrcholil trojtýždňovým skautským táborom.

Skautský tábor pod Šípovou, júl 1970.

Tábor sa konal pod kopcom Šípová neďaleko Richňavských jazier v Štiavnických vrchoch. Bolo nás asi štyridsať, vrátane vodcu Stanleyho a jeho rodiny. Autobus nás priviezol k Richňavským jazerám a odtiaľ sme išli so všetkým nákladom asi dva kilometre pešo. Postavili sme stanový tábor v tvare U so stožiarom uprostred, na ktorý sme potom každé ráno pri nástupe slávnostne vyťahovali štátnu vlajku. Hneď za táborom mal stan Stanley so ženou a malým dieťaťom a vedľa bol zásobovací stan s potravinami, ktorý bolo treba strážiť pred líškami. V neďalekom lese sa vykopala latrína, na susednej čistinke sme si urobili prístrešok s pecou na varenie a lavice so stolmi na jedenie, trochu ďalej v lese na dne dolinky pri potoku sme si urobili malé mólo na umývanie a pitnú vodu sme nosili v kanistri z neďalekej studničky. Boli sme rozdelení do družin, pričom jednu z nich tvorili vĺčatá a v tých ostatných boli skauti, chalani o pár rokov starší odo mňa. Každá družina mala svojho radcu, ktorý podliehal vodcovi. Na nudu nebol vôbec čas. Okrem budovania tábora a potrebného vybavenia sme sa striedali v službách v kuchyni, pri nosení vody, rúbaní dreva a na nočných hliadkach. Organizovali sa rôzne denné i nočné hry, nacvičovali sme morzeovku a stopárstvo a pri veľkom Richňavskom jazere sme mali uschované dvoje kanoe, na ktorých sme sa učili pádlovať. Vždy koncom týždňa sme mali slávnostný táborák, ku ktorému sme si museli vyrobiť vlastné sedačky, a nechýbala ani gitara a spev. Dodnes na ten tábor spomínam ako jeden z najúžasnejších životných zážitkov.

Vĺča v náručí mamy, ktorá prišla na návštevu.

Spolubývajúci Martin (vľavo) a môj mladši brat Juro, ktorého vtedy do tábora nevzali.

Po návrate domov sme išli s mamou do klubovne vrátiť spací vak, ktorý som si na tábor požičal. Avšak klubovňa už bola zapečatená, skauting zrušený a skautský majetok zhabaný Pionierskou organizáciou. Tiež mi prestal chodiť časopis Junák a v tom čase maximálne obľúbený komiks Foglarových Rýchlych šípov sa už viac nedal zohnať. Bolo mi to ľúto a vnímal som to ako krivdu. Zaprisahal som sa, že do Pioniera nikdy nevstúpim. A nevstúpil som, ako jediný z triedy. Ako tínedžer som sa z donútenia zúčastnil dvoch pionierskych schôdzok, ale jednu sme strávili nudným kecaním v miestnosti a tá druhá bola vychádzka po okolí, na ktorej nám vedúci núkali cigarety. Tiež sme s bratom absolvovali dva pionierske tábory, pretože rodičia opravovali chalupu a potrebovali nás na nejaký čas odpratať. Ale z obidvoch sme sa predčasne vyprosili. To sa proste so skautským táborom a skautingom ako takým vôbec nedalo porovnať.

Okolo nás sa život postupne „normalizoval“. Ulica, po ktorej som chodil na hudobnú, prestala byť Štefánikova a stala sa ulicou Obrancov mieru. Štefánik prestal existovať, podobne ako aj Marta Kubišová, či Alexander Dubček, ktorý býval neďaleko nás a ktorého roky strážili „nenápadní“ tajní, aby náhodou súdruhom niečo nepokazil. Na Starom moste sa objavil duchaplný svetelný nápis „Proletári všetkých krajín spojte sa!“, vyskladaný z najmenej tristo žiaroviek. Z vojenskej okupácie sa stala „bratská pomoc“ a zo skautingu buržoázna ideológia, ohrozujúca socialistickú mládež. V niektorých úradných tlačivách sa objavila kolónka „Váš postoj ku krízovým rokom 1968-69“. Človek si musel dobre rozmyslieť, čo tam napíše...

Po nástupe na strednú školu som „bol vstúpený“ do Slovenského zväzu mládeže a tým som bol aj ja „znormalizovaný“. Aby bol pokoj. To bola, bohužiaľ, ústredná motivácia väčšiny zväzákov, aby mali oni sami a aj ich rodiny pokoj. Často som myslel na skautov, ktorí sa v tých rokoch tajne stretávali a fungovali. Aká len musela byť ich motivácia, keď nestrácali odhodlanie! Lebo im rozhodne pokoj dopriaty nebol...

Naše bývalé táborisko o 33 rokov neskôr (rok 2003)

Malebná prístupová cesta k táborisku

Po nežnej revolúcii, keď po pionieroch a zväzákoch ostal už len smrad, sa skauting na Slovensku začal obnovovať, pričom sa viedli búrlivé diskusie, ako má vlastne vyzerať. Či má byť kresťanský podľa predstáv saleziánov, alebo skôr na spôsob tradičného českého trampingu. Tieto nejasnosti ma napokon odradili od úmyslu vrátiť sa ku skautingu aj so svojimi deťmi. Dnes už dianie v skautingu nesledujem, ale vytrvalo držím všetkým skautom a skautkám palce. Aby vytrvali a aby ich zase nejakí novodobí ideológovia po štvrtý krát nezrušili.

Foto: J. Vyskočil-senior, P.Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

http://88.wz.sk/files/stanovy_slsk.pdf

https://domov.sme.sk/c/7303068/skaut-pionieri-museli-padnut-skauti-ucia-slobode.html

https://sk.wikipedia.org/wiki/Slovensk%C3%BD_skauting