bolsompritom: októbra 2020

štvrtok 15. októbra 2020

S DEŤMI PO HORÁCH 4: Od chaty k chate

Opäť zas prišiel čas, kedy ma ako spolupracovníka Klubu Slovenských Turistov čakala služobná návšteva vysokohorských chát. Tentoraz to mala byť Chata pri Zelenom plese (Brnčalka), Teryho chata a Zbojnícka chata. Spoločnosť mi robil 13-ročný syn Milanko, ktorý sa vždy do Tatier tešil, aj keď po letnej návšteve Chaty pod Rysmi nemal rád reťaze. Ubezpečil som ho, že tentoraz po ceste žiadne nemáme. Mýlil som sa.

Koniec septembra 2009. V poobedňajších hodinách vystupujeme z rýchlika v Poprade. Nad mestom duní búrka a ja rozmýšľam, čo urobíme. Telefonicky sa radím s chatárom z Brnčalky, ktorý ma ubezpečuje, že búrka za chvíľu prejde. Tak sme teda nastúpili na autobus smer Ždiar a od zástavky Biela voda zahajujeme náš výstup na Brnčalku. Búrka medzitým stíchla, ale ešte slabo popŕcha. Žltá značka nás vedie dolinou miernym stúpaním pozdĺž Bieleho a Zeleného potoka. Okolo nás sa prevaľujú sivé oblaky a výhľad je minimálny. Podľa smerovníka to máme na chatu 3 hodiny dupania. Za 2,5 hodiny aj s prestávkou už máme chatu na dohľad. Milanko ma zrazu šokuje zvolaním: „Aha, chata pri Zelenom plese!“, pritom tu v živote nebol. Ukázalo sa, že ju mal zafixovanú z obľúbeného českého filmu Jak se krotí krokodýli. Pamäť mal vždy mimoriadne dobrú. Ako autista...

Zvítali sme sa s chatárom, ubytovali sme sa a vybavili, čo bolo treba.

Brnčalka na dohľad

A už sme tam!

Zelené pleso je naozaj zelené

Na druhý deň nás víta modrá obloha a nádherný výhľad na okolité štíty. Z jednej strany nás zdraví Jastrabia veža, z druhej severná stena Malého Kežmarského štítu a medzi nimi v závere doliny Baranie rohy s Baraním sedlom, kadiaľ by to bolo na Teryho chatu o pol dňa kratšie, ako celodennou obchádzkou po magistrále okolo Kežmarského a Lomníckeho štítu cez Skalnaté pleso k Zamkovského chate a hore Malou studenou dolinou. Môj kamarát Stano ma pred cestou veľmi nahováral na toto dobrodružstvo, vraj tá skratka dá zabrať, ale je zabezpečená reťazami. Problém bol však v tom, že trasa cez Baranie sedlo je (aspoň zatiaľ) neznačená a teda vyžaduje horského vodcu. Navyše, mal som pri sebe decko, s ktorým by som aj tak takúto trasu bez predchádzajúceho odskúšania neriskoval. Hlavne keď nemá rado reťaze...

Jastrabia veža

Malý Kežmarský štít

Baranie sedlo. Snáď niekedy nabudúce...

Bolo načase prestať snívať. Vyrážame od chaty po červenej popri Čiernom plese smerom na sedlo Pod Svišťovkou.

Čierne pleso je naozaj čierne

Po chvíli kráčania chodník naberá stúpanie. Zrazu počujem neklamný zvuk – nejakí turisti pred nami hrkocú s reťazou. Milanko na mňa spýtavo pozrel, že vraj som mu niečo sľúbil. „Prepáč, zabudol som“. Naposledy som tadeto išiel, keď som mal asi toľko čo on, kto by si to už pamätal. Našťastie to bol len krátky nenáročný úsek, také sa nerátajú...

Milanko zdoláva úsek zabezpečený reťazou

Naberáme výšku. Otvárajú sa nám krásne výhľady do doliny Zeleného plesa. Postupne pribúdajú oblaky. Mal som obavy, aby nás na nejakom otvorenom mieste nechytila búrka, počasie bolo dosť neisté. Kým sme vyšli do sedla, jemne nás zakryla studená hmla.

Výhľad do doliny Zeleného plesa

Tatranská hmla

Už sme skoro hore...

...v sedle pod Svišťovkou

Úsek od sedla po Skalnaté pleso prechádza úbočím Huncovského štítu cez početné skalné sute, pričom na niektorých miestach musíme cez balvany preliezať. Okolo obeda sa z hmly vynárajú kupoly hvezdárne na Skalnatom plese. Proviantu máme dosť, ale predsa len som chlapcovi v reštaurácii v budove lanovky objednal polievku, aby sa trochu zahrial. Vypýtali za ňu 7 EUR. Proste Hohe Tatra a hohe ceny. Pritom na Teryho chate, kam sa všetko vynáša na chrbtoch, máte za dve takéto polievky polopenziu na celý deň...

V pozadí hvezdáreň na Skalnatom plese

Hladný Milanko na Skalnatom plese

Poobede zostupujeme po magistrále od Skalnatého plesa k Zamkovského chate. Začína popŕchať, ale napokon sa nerozprší. Dokonca sa nám otvára výhľad na Popradskú kotlinu a východnú časť Nízkych Tatier.

Zostup k Zamkovského chate

Na Zamkovského chate to vonia dobrotami. Ľudia naokolo sa napchávajú a nám tečú sliny. Čakajú nás však ešte dve hodiny hore Malou Studenou dolinou a na Teryho chate dobrá večera. Milanko chcel ukázať, že nie je žiadna bábovka. Odolal všetkým gastropokušeniam a po malom občerstvení bol odhodlaný pokračovať. Získal u mňa dobrý bod!

Zamkovského chata

Milanko sa rozhodol vydržať až na Teryho chatu!

Pomaly stúpame hore Malou Studenou dolinou. Nízke oblaky sa miešajú so zlatistou žiarou zapadajúceho slnka. Ľudia zostali na Zamkovského chate, sme v doline sami.

Malá Studená dolina

Niekde tam je Prostredný hrot

Na Terynke

Na Teryho chate konečne prišiel rad aj na naše žalúdky. Kým som potom vybavoval, čo bolo treba, Milanko zatiaľ zabával partiu Čechov. Dokonca po česky! Vždy bol nadmieru komunikatívny. Ako atypicky autista...

Spokojný, najedený a spoločenský Milanko...

Na tretí deň sme pôvodne mali ísť ešte na Zbojnícku chatu, ale nakoniec sme sa s chatárom po telefóne dohodli na stretnutí na Hrebienku. Tak sme ležérne zbehli dolu dolinou, ktorá už bola zaliata doobedňajším slnkom, len okolité štíty sa ešte mračili. Čas nás už netlačil.

Pohľad od chaty smerom hore - kotlina Piatich spišských plies

Pohľad od chaty smerom dolu. Ako z lietadla...

Teryho chata, v pozadí Priečne sedlo

Ešte raz Prostredný hrot, tentoraz v plnej kráse

Zostup Malou Studenou dolinou

Prechod z Teryho na Zbojnícku chatu cez obávané Priečne sedlo sme absolvovali až pri ďalšom spoločnom výjazde začiatkom leta v nasledujúcom roku. V sedle bol vtedy ešte sneh. Tesne pod sedlom sa chodník stratil v suťovisku a my sme sa omylom dostali nie na pravú stranu sedla, kde sú reťaze a kramle, ale na ľavú stranu, ktorou sa pre sneh nedalo pokračovať. Aby sme sa dostali na pravú stranu k reťaziam, bolo treba prejsť niekoľko metrov krížom cez strmé snehové pole. Keďže sme nemali zimné vybavenie a ani lano, neriskoval som to. Vrátili sme sa teda cca. o 50 metrov nižšie až pod spodný okraj snehového poľa a nastúpili sme do sedla po pravej, zabezpečenej strane. Milanko to celé dosť intenzívne prežíval. Najprv chcel volať vrtuľník, potom sa modlil. Od srdca a nahlas. Strašne bol zlatý, proste decko na zjedenie... Nakoniec sa až prekvapivo vzchopil a o chvíľu sme boli v sedle. Bol na seba dokonca hrdý a u mňa získal ďalší bod. Ja som však po tomto kikse vôbec nemal pocit hrdosti... Dôležité však bolo, že sme uváženým postupom situáciu zvládli. Chlapec si to potom ešte dlho pripomínal, keď sa mu niečo nedarilo. Akurát reťaze po tomto zážitku nemal rád ešte viac, ako predtým. Na Zbojničke už bol zase vo forme, dokonca sa dal do družnej debaty s nejakými Poliakmi. Ako inak - po poľsky...

Keď som na Hrebienku vybavil čo bolo treba, ostávalo nám už len vrátiť sa domov. Odchádzali sme zdraví, spokojní a o poznanie bohatší. Čo iné sme si mohli priať?

Spokojný Milanko v tatranskej električke

Posledný pohľad na zamračené Vysoké Tatry

piatok 9. októbra 2020

Za Boha a za národ?

O Slovákoch sa hovorí, ako o „holubičom národe“, ktorý nikdy neubližoval iným národom. V podstate ani veľmi nemohol, lebo všetky okolité krajiny boli vždy početnejšie a silnejšie. Silnou stránkou Slovákov je však schopnosť ubližovať samým sebe a zosmiešňovať sa. Ešte aj dnes mnohí kričia, že cudzie nechceme, svoje si nedáme! A čo je najhoršie, je priveľa takých, ktorí to myslia vážne.

Slovensko je moja vlasť, hoci korene mám inde. Matkini rodičia boli Rusi, matka sa však narodila na Slovensku. Otec sa narodil a vyrastal neďaleko Prahy. Vzali sa na Slovensku, kde potom aj žili a vychovávali svoje deti. Neodišli, hoci matku ako študentku v päťdesiatych rokoch tri roky väznili komunisti a poznačili ju tak na celý život. Neodišli ani po okupácii v roku 1968, hoci otec ako člen Slovenskej filharmónie nemal problém nájsť si prácu v zahraničí. Ani ja nehodlám odísť, ibaže by sa k moci dostali kotlebovci. Ak tu mám ďalej žiť, nemôžem nevidieť svoju vlasť a svoj národ taký aký je, bez falošných ilúzií. S odstupom času si takýto luxus už hádam môžem dovoliť.

Nechcem zachádzať do histórie, v nej naozaj nie som doma. Ani nemienim polemizovať o vojnovej Slovenskej republike, ktorú mnohí považujú za predchodcu tej súčasnej. Stačí posledných zažitých 30 rokov.

Keď sa krátko po revolúcii začalo hovoriť o rozdelení Československa, sľúbili nám, že bude referendum, aby sa občan mohol vyjadriť. Napokon sa nás občanov nikto na nič nepýtal. Urobili, ako chceli. Mnohí sa s tým dodnes nestotožnili. Tak Slováci, ako aj Česi.

Nebol som zásadne proti rozdeleniu republiky, ale ani som neskákal nadšením, ako viacerí spoluslováci, hoci nikto z nás nemal ani tušenie, čo toto rozdelenie prinesie. Už sme sa nemohli ďalej vyhovárať na Prahu, mali sme byť už zodpovední sami na seba.

Aj keď teraz sa zase tak radi vyhovárame na EÚ...

Dva a pol roka pred rozdelením som bol služobne v Prahe. Ohúrili ma rôzne protislovenské nápisy po stenách a aj irónia predavača v obchode, keď som naňho spustil po slovensky. Necítil som sa tam dobre a nechápal som. Až neskôr mi došlo, že to len "starší brat“ sa nevedel zmieriť s tým, že sa ten mladší chce postaviť na vlastné nohy.

Alebo žeby za tým bolo niečo hlbšie?

Pamätám sa na frašku okolo nového dvojpísmenového medzinárodného kódu - ako Čechoslováci sme dovtedy používali značku CS. Samostatná Slovenská republika mala mať najprv značku SO. Neskôr sa však zistilo, že SO už majú Somálci. Podaktorí politickí nadšenci si však už v predstihu dali vyrobiť nálepky a so značkami Somálska (či skôr "Somárska") na autách uháňali do Prahy bojovať za svoju hrudu. Keď im to došlo, zmenili SO na SQ, ale aj tam bol akýsi zádrhel. Do tretice navrhli skratku SK a tú už okolitý svet prijal.

Ale aj tak si nás v tom okolitom svete stále pletú so Slovinskom...

Ku každému štátu patrí aj štátna hymna. Prvá sloha Matuškovej hymnickej piesne „Nad Tatrou sa blýska“ bola roky súčasťou československej štátnej hymny, pričom v tejto slohe sa spieva „Zastavme SA, bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú“. Potom však niekto po dlhých rokoch prišiel na to, že správne sa má spievať „Zastavme ICH, bratia, ...“. Nastal tak problém, že vlastne nevieme, KOHO máme zastaviť, aby Slováci ožili – Maďarov, Rómov, migrantov, EÚ... Vtedy sa stačilo len zastaviť – a počkať, kým sa oni stratia.

Aj keď na odchod okupačných sovietskych vojsk sme takto čakali takmer 23 rokov - až do roku 1990...

Keď bola v júli 1992 za hlbokého mečiarizmu vyhlásená deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, určite jasalo oveľa menej ľudí, ako by si vládna garnitúra želala. Problémom nebola ani tak vízia samostatného Slovenska, ale spôsob, akým sa to celé dialo. Napokon, keď v roku 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, samozvaní „tvorcovia štátnosti“ a „otcovia národa“ si dali na večnú slávu vyrobiť bronzové busty, celkovo 25 hláv za 4,5 milióna Sk. Dnes tieto busty zapadajú prachom v depozitári bratislavského Historického múzea, po tom, ako ich odmietla prevziať Slovenská Národná Galéria, pretože ich nepovažovala za historicky významné. Skončili podobne, ako busty a sochy Lenina či Gottwalda: Na smetisku dejín a v mori smiechu.

Mesiac po vzniku samostatného Slovenska bola Maticou Slovenskou slávnostne vyhlásená zbierka na národný poklad Slovenskej republiky. Cieľom zbierky malo byť posilnenie spolupatričnosti Slovákov doma i vo svete, vytvorenie zlatých, korunových i devízových rezerv v Národnej banke Slovenska a tiež podpora stabilizácie novej slovenskej meny. Nadšení Slováci, domáci i zahraniční, venovali na tento účel nielen hotovosť, ale aj zlato, drahé predmety a umelecké diela. Peniaze, ktoré sa takto vyzbierali, Matica napokon nevložila do Národnej banky Slovenska, ale pochybne investovala do Podielového družstva Slovenské investície, ktoré v krátkom čase skrachovalo. Mladý štát tak prišiel o 23 miliónov slovenských korún (takmer milión Eur). Okrem toho, z desiatok kíl drahých kovov a vzácnych predmetov značná časť jednoducho zmizla priamo z trezoru Nadácie Matice slovenskej, ktorá poklad spravovala. Inak povedané, z pokladu ostala len ohlodaná kosť a okolo nej množstvo hádok a obviňovania. Vec riešila aj polícia, ktorá v r.2017 vyšetrovanie zastavila s tým, že „nešlo o trestný čin“.

Smiať sa, či plakať?

Existuje viacero takýchto smutno-smiešnych „národných symbolov“. Napríklad megalomanske Slotove plány na takmer stometrový dvojkríž nad Žilinou, či jeho slávna reč, ktorá zaznela za búrlivého jasotu poslucháčov v roku 1999 na mítingu HZDS a SNS v Kysuckom Novom meste, ako „pôjdeme do tankoch a zrovnáme Budapešť!“. Tiež dlhoročná neschopnosť historikov poskytnúť konečne školákom objektívne a vyvážené dejiny Slovenska v kvalitnej učebnici dejepisu a napokon aj samotná prítomnosť neonacistov v súčasnom slovenskom parlamente.

Keď si to takto človek zhrnie, musí si nevyhnutne položiť otázku: Ako mám byť hrdý na svoj národ? Nie je dôležitejšie jednoducho mať rád svoju vlasť, bez ohľadu na to, aké národy a rasy v ňom žijú?

Odpoveď nám už pred rokmi dal Svätý Otec Ján Pavol II. pri jednej zo svojich návštev na Slovensku: Patriotizmus - áno, nacionalizmus – nie!

Bude to tak a nie inak.

Mám rád Slovensko, ale nikdy som nebol a nebudem národovcom, pretože odtiaľ je už iba kúsok ku xenofóbii. Okrem toho, národovci nemajú príliš zmysel pre humor a a chýba im nadhľad. Vôbec mi nevadí tých zopár utečencov, ktorí žijú na Slovensku, a nebojím sa ani prípadných ďalších. Ak sa treba niekoho báť, tak sú to predovšetkým vyholení „vlastenci“ v zelených či čiernych tričkách s krížikmi a tiež utajení novodobí komunisti, pretože komunista nie je len člen KSS, ale je to človek s dosť nebezpečným spôsobom myslenia, aký majú viacerí členovia a sympatizanti ľavicových politických strán.

Navyše, jedno aj druhé tu už predsa bolo. A povedal by som, že stačilo...

Sme súčasťou EÚ, hoci za Mečiara nás do EÚ a ani do NATO nechceli. Nezdieľam názor, že EU nás oberá o svojbytnosť, sme v tomto združení dobrovoľne a radi. Nie sme podrobení fašistickému Nemecku, komunistickému Sovietskemu zväzu, či „starším bratom“ Čechom, ako v minulosti. Skladáme účty vyspelej Európe, v ktorej žijeme, a to je istou garanciou, že si tu autoritatívnejšie vládne garnitúry nemôžu neobmedzene robiť, čo chcú.

A to mi dáva istý pocit bezpečia.