Osudy studničiek v okolí Bratislavy

 Len málokde na Slovensku sa vyskytuje pokope toľko studničiek, ako v južnej časti Malých Karpát pri Bratislave. Mnohé bezmenné pramene boli vďaka nadšencom sprístupnené a upravené do podoby, v akej potom dlhé roky slúžili a slúžia návštevníkom ako zdroj príjemného občerstvenia. Dnes už bežný návštevník nie je na studničky natoľko odkázaný, ale pekná studnička vždy poteší. Každá má svoju históriu a svoj osud a nad každou visí otáznik, či je ešte stále možné z nej piť.

Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov ma pochytila odhodlanosť zmapovať a zdokumentovať všetky studničky od Bratislavy až po líniu Lozorno – Košarisko – Sv. Jur. Dostala sa mi totiž vtedy do rúk podrobná mapa tejto časti Malých Karpát, viď (1), kde bolo vyznačených studničiek oveľa viac, ako v hociktorej inej mape. Podaktoré som ani nepoznal, hoci Malé Karpaty mám prechodené krížom-krážom. Tak som ozbrojený fotoaparátom a meracím prístrojom začal robiť výpady do prírody, najčastejšie s deťmi. Nazbieral som hromadu materiálu a zdokumentoval som aj také studničky, ktoré neboli na žiadnej mape. Dohromady ich bolo asi päťdesiat.

Ako kritérium pre pojem „studnička“ som zohľadňoval akýmkoľvek spôsobom upravený a sprístupnený prameň, najčastejšie obetónovaný, s výtokovou rúrkou, so šindľovou strieškou alebo bez nej, situovaný buď priamo pri lesnom chodníku, alebo na konci krátkej odbočky, značenej alebo neznačenej, často so schodíkmi či dreveným zábradlím, niektoré aj s lavičkami a stolom v bezprostrednej blízkosti. 

Studnička Dujnič (Košarisko), 1993 

Ako živnostník som sa dokonca v tom čase zúčastnil konkurzu na údržbu studničiek v bratislavskom lesoparku, ktorý vypísal jeho vtedajší správca. Dostal som sa do užšieho výberu, ale napokon som neuspel. Neskôr som tomu istému správcovi ponúkol spoluprácu. Mal som v úmysle v rámci bratislavského lesoparku zaviesť systematický monitoring kvality vody v studničkách a prostredníctvom informačných tabuliek poskytovať informácie širokej verejnosti. K dispozícii som mal nejaké vlastné merania a nejaké údaje mi poskytol Štátny Zdravotný ústav (dnes Regionálny úrad verejného zdravotníctva), ktorý v tom čase sporadicky vykonával odbery vzoriek vzorky vody z niekoľkých známejších studničiek, avšak výsledky rozborov nezverejňoval. Ani vtedy som nepochodil. Správca sa vytasil s argumentom, že veď nemôžu kontrolovať každú srnku, ktorá sa rozhodne v blízkosti nejakej studničky vyprázdniť. Vec potom riešili tak, že na najnavštevovanejšie studničky jednoducho umiestnili tabuľky s nápisom „voda nie je pitná!“. A bolo vymaľované. 

Z nazbieraného materiálu som napokon dal dokopy dvojdielny článok, ktorý vyšiel niekedy v polovici 90-tych rokov v časopise Krásy Slovenska. 

Tie tabuľky, samozrejme, nemali žiadny zmysel a po krátkom čase sa buď znehodnotili, alebo zmizli. S odstupom rokov sa popri niektorých studničkách objavili nové tabuľky ako výsledok aktuálnej spolupráce Hlavného mesta Bratislava, Mestských lesov v Bratislave a Bratislavskej Vodárenskej spoločnosti. Ich úlohou by malo byť informovanie návštevníkov, či je voda aktuálne pitná, a ak nie, tak v akom ukazovateli nevyhovuje. Problém je však v tom, že tabuľky sú väčšinou nečitateľné, alebo neaktuálne, nakoľko ich aktualizácia sa realizuje iba raz do roka.

Ukážka informačnej tabuľky pri studničke

K posudzovaniu kvality vody v studničkách je dobré vedieť, že kritériom je tá istá vyhláška č.247/2017, ktorá sa vzťahuje na hromadné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou. Táto vyhláška by mala garantovať, že dlhodobé užívanie vody z verejného vodovodu, za dodávku ktorej si všetci platíme, nemá nepriaznivé dôsledky na naše zdravie. U studničiek je to iné. Na jednej strane studničky nemajú vytýčené ochranné pásma, voda v nich sa nedezinfikuje a početnosť odberu vzoriek – ak sa vôbec realizuje - je podstatne nižšia, ako u verejných vodovodov. Za týchto okolností nemôže nikto garantovať požadovanú kvalitu vody, a teda takáto studnička nemôže byť oficiálne označená ako zdroj pitnej vody. Avšak na druhej strane ani oznam, že voda nie je pitná, nič nerieši. Už aj preto, že vodu zo studničiek pijeme nie dlhodobo, ale len sporadicky. A ak v blízkosti studničky nie je žiadny potenciálny zdroj znečistenia, ako napríklad chov hospodárskych zvierat, obrábané pole, septik či latrína, nemusíme sa báť napiť, aj keby neboli všetky sledované ukazovatele vyhovujúce. Týka sa to aj baktérií, z ktorých väčšina sa vo vode vyskytuje prirodzene. Samozrejme, ak nemáme istotu, tak si radšej na výlet zoberme kofolu, alebo čaj v termoske. Ale opláchnuť sa môžeme v každej studničke, ktorá nie je práve vyschnutá.

V máji 2020 boli napríklad v bratislavskom lesoparku odobraté vzorky z trinástich studničiek, pričom v desiatich z nich bola zistená nevyhovujúca hodnota pH, viď (2). Spomínaná vyhláška určuje, že hodnota pH pitnej vody by mala byť v rozmedzí 6,5 až 8,5, teda voda by mala byť viacmenej neutrálna. Ak je voda slabo kyslá, teda má hodnotu pH menej ako 6,5, čo je v prípade malokarpatských studničiek normálne, tak je označená ako nepitná. Avšak to by sme potom nesmeli piť ani zo studničiek v turisticky atraktívnejších pohoriach, vrátane Tatier, pretože tam býva hodnota pH často aj okolo 5. Aj niektoré minerálky sú slabo kyslé (tzv. kyselky) a iné naopak slabo alkalické, vhodné napríklad na neutralizáciu žalúdočnej kyseliny. Ide o prirodzenú vlastnosť vody a hoci nie každá voda každému vyhovuje, nemožno tvrdiť, že ak voda nie je neutrálna, tak nie je pitná. Najmä ak na nejakom odľahlom mieste v horách vysmädnutí naďabíme na studničku, tak tieto veci príliš neriešime. V každom prípade, studnička je vždy bezpečnejšia, ako potok, jazero či výtok z nejakej banskej štôlne.

Teraz sa trochu prejdeme po Malých Karpatoch a pristavíme sa pri niektorých známejších studničkách. Uvidíme, čo sa za tých takmer 30 rokov zmenilo:

Studnička Pod Červeným mostom (tiež označovaná ako Partizánska Lúka). Hojne navštevovaná, ako jedna z mála sa dočkala veľkolepej rekonštrukcie. Za Železnou studničkou smerom k lanovke a ďalej pozdĺž Vydrice sa nachádza ešte niekoľko ďalších známych studničiek, napríklad Pri rybníku, Pod Slalomkou, Pri Snežienke, Kameňolom II, Dlhá lúka, či Máriin prameň.

Pod Červeným mostom, 1994

Pod Červeným mostom, 2021

Svätá studňa v Marianke. Jediná studnička, ktorá je zároveň aj oficiálnym zdrojom pitnej vody. Voda sa dezinfikuje UV-žiarením, má vytýčené ochranné pásma a výsledky rozborov sú zverejnené na výveske. Mimochodom, ani v minulosti tu nebola zistená závadnosť vody. Nedávno studnička prešla kompletnou rekonštrukciou. Hojne navštevovaná pútnikmi zblízka i z ďaleka. 

 

Svätá studňa, 1994

Svätá studňa, 2019

Studnička Malý Slavín. Výdatná a nevysychajúca, v dobrom stave. Nachádza sa na hojne navštevovanom mieste, na križovatke turistických značiek a cyklotrás. Prístupná je z Marianky aj zo Železnej studničky. Mimochodom, podľa aktualizovanej a návštevníkmi vylepšenej tabuľky je voda "(ne)pitná"...  

Malý Slavín, 1994

Malý Slavín, 2021

Studnička Kráľovská (pod Pajštúnom). Nachádza sa pri červeno značenej výstupovej trase na Pajštún, kúsok nad Borinkou. V minulosti viackrát nefunkčná, pri poslednej návšteve bola zaznamenaná zjavná snaha o jej zveľadenie. 

Kráľovská, 1994. Nefunkčná kvôli zapchatému odtoku.

Kráľovská, 2021. Pribudla rozrobená strieška a nový záchyt prameňa.

Zbojnička. Kto by ju nepoznal. nachádza sa na križovatke turistických značiek a cyklotrás na juhovýchodnej strane Malých Karpát, kúsok nad Račou. Keďže studnička je z betónu, čas jej za posledné desaťročia príliš neublížil. Iba drevená strieška, pod ktorou sa mohol pocestný schovať pred dažďom, kamsi zmizla, zato pribudol drevený stôl s lavicami. V oblasti nad Račou sa nachádza aj niekoľko ďalších známych studničiek, ako napríklad Himligárka, Šenkárka, Brezová, Chladná, či Zlatá studňa.

Zbojnička so strieškou, Bez časového určenia (stiahnuté z internetu)

Zbojnička, 2021

Piť, či nepiť?

Popálené (Felixova studnička). Ku studničke sa dostaneme po lesnej asfaltke z Medených hámrov, využívanej hlavne cyklistami, najskôr modro značenej, neskôr sa modrá značka odpája a mieri na Biely kríž. Pokračujeme po neznačenej asfaltke až na vrchol a na druhej strane kopca ju nájdeme vľavo pri ceste. Studnička je dlhé roky funkčná, pôvodná šindľová strieška ešte stále drží pokope.. 

Popálené, 1994

Popálené, 2021

Stupavienka. Nachádza sa pod ohybom žlto značenej lesnej cesty a cvyklotrasy zo Stupavy na Biely kríž na Svätom vrchu. Neviem, čo si tu kto kedy riešil, ale z pôvodne malebnej a pekne upravenej studničky ostalo len zbúranisko. Voda sa dá nabrať len s obtiažami.

Stupavienka, 1994

Stupavienka, 2021

  Studnička Stánisko.  Málo výdatný, ale stály prameň, obetónovaný a prekrytý najskôr šindľovou, neskôr krytinovou strieškou. Nachádza sa na na neznačenej lesnej ceste, ktorá prechádza cez rovnomennú a často navštevovanú lúku. Paralelne s touto cestou vedie modrá značka z Marianky do Krasňan. 

Stánisko, 1993

Stánisko, 2021

Mangánová studnička (pri Červenom domčeku). Posledné roky je nefunkčná, avšak voda sa dá nabrať z nátoku za studničkou (výver nie je priamo pod strieškou). V čase dlhšie trvajúceho sucha tu voda netečie. Prístupná je po zelenej značke zo Stupavy, alebo z Lozorna (Lintavské lúky).   

Mangánová st., 1993

Mangánová st., 2008

Záhoračka (Vápenný jarok). Nachádza sa v doline Vápenný jarok, ktorou prechádza modrá značka zo Stupavy na Košarisko. Prameň je nestály, v čase sucha netečie. Na studničke vymenili pôvodný šindeľ za krytinu, ale v poslednom období je studnička nepoužiteľná, aj keď je vody všade dosť - voda tečie mimo výtokovú rúrku. 

Záhoračka, 1994

Záhoračka, 2020

Studnička Nad košiarom. Jedna z piatich studničiek na Devínskej Kobyle. Pôvodne sa nachádzala na rázcestí červenej a žltej značky na Devínskej strane. Neskôr značkované trasy preložili o kus ďalej a studnička sa stala ťažko dostupnou. Je zanedbaná, voda z nej netečie. 

Nad košiarom, 1994

Nad košiarom, 2021

(Už) neexistujúce studničky. Niektoré studničky už dnes z rôznych dôvodov neexistujú, napr. studnička na Medených hámroch, či na Pánovej lúke (Krepčík). Pred viacerými rokmi bola taktiež možnosť osviežiť sa na Kačíne, či pri horárni nad Krasňanmi.

Medené hámre, 1994

Pánova lúka, 1993

Nové studničky. K novým patrí studnička nad Košariskom, v doline Prepadlé. Inak na Košarisku v hornej časti chatovej oblasti sa nachádza studnička zvaná Dujnič (výtok zo zachyteného prameňa do malého jazierka, viď úvodný obrázok). 

Studnička v doline Prepadlé, 2007

Nestudnička. V doline Vápenný jarok, kúsok pod studničkou Záhoračka, sa nachádza artézsky vrt s hĺbkou 300 m, vybudovaný niekedy v r.1992. Voda z neho vyteká prirodzeným tlakom a výdatnosť je stála. Keďže vyviera zo značnej hĺbky, nemala by byť ovplyvnená povrchovým znečistením. Voda má železitú príchuť. Mimochodom, ďalší podobný artézsky vrt sa nachádza južne od Stupavy a ešte jeden pri cestnom parkovisku medzi Stupavou a Lozornom. 

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 1993

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 2020

---

Foto:   P.Vyskočil

Referencie:   

1)  Bratislavský lesopark. Mapa miestnej rekreácie, 1:25000. Slovenská kartografia v spolupráci s Klubom slovenských turistov, Bratislava, 1991.

2)  Kvalita vody v studničkách rok 2020: http://www.ba-lesy.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=451035&id=1001

S DEŤMI PO HORÁCH 5: Dobrodružstvo v Malých Karpatoch

Bola to naša prvá vážnejšia akcia v prírode. Deti už mali skúsenosť s prenocovaním pod stanom, ale teraz išlo o viac. Mali sme zdolať krížom Malé Karpaty zo Smoleníc do Plaveckého Podhradia cez najvyšší vrchol Malých Karpát. Ako motivačný prvok som do programu zaradil vodnú nádrž Buková, pri ktorej sme mali po prvom dni nocovať a kde bola možnosť okúpať sa. Tento spôsob motivácie sa mi pri ďalších podobných akciách veľmi osvedčil.

Prípravy a balenie na cestu boli hotová veda. Naďka a Jerguš mali vtedy 8 a 6 rokov, tak sme nesmeli na nič zabudnúť. Mal som strach, či sa mi batoh vôbec zmestí do autobusu. Tiež som musel decká upozorniť, že keď nebudú vládať, nebudem môcť nikoho zobrať „na koňa“, ako som to mal na výletoch vo zvyku. Ale oni ma ubezpečili, že všetko zvládnu. Tak sme jedno júlové ráno roku 1996 dostali od manželky krížiky na čelo a vyrazili sme.

Z autobusu sme vystúpili v Smoleniciach pri kostole. Najprv sme sa vydali po žltej popod Molpír, ktorá nás viedla údolím po trase bývalej lesnej železničky a ponad asi 8 metrov vysoký vodopád, najvyšší v Malých Karpatoch. Hlavne na jar býva dosť výdatný, tentoraz bol však takmer suchý.

Zárez bývalej lesnej železničky nad Smolenicami

Najvyšší malokarpatský vodopád

Cesta nás vyviedla na peknú lúku zvanú Vlčiareň. Odtiaľto pokračujeme po modrej a zelenej a cez menší skalnatý kaňon s viacerými krasovými útvarmi, zvaný Čertov žľab. Deti sa dosť vyľakali, keď som si tu na skale skrvavil lýtko, ale o chvíľu bolo všetko v poriadku. Napokon slávnostne zastavujeme na vrchole Zárub, najvyššom bode Malých Karpát vo výške 768 metrov nad morom. Všade naokolo tu rastú pokrútené listnáče a výhľad je dosť obmedzený. Decká sú však spokojné a držia sa statočne.

Na vrchole Zárub

Pokračujeme na západ po skalnatom hrebeni smerom ku hradu Ostrý kameň. Na niektorých miestach musím s obrovským batohom krkolomne podliezať kríky a nízke stromy. Decká sa na mne dobre bavia. O nejakej únave zatiaľ nepadlo ani slovo.

Po skalnatom hrebeni Zárub

V sedielku pred hradom nás červená značka vedie vpravo dolu svahom až na asfaltovú cestu, po ktorej o chvíľku dokráčame k vodnej nádrži Buková. Táboria tu nejakí rybári, tak sa rozkladáme neďaleko nich. Decká sa nevedia dočkať vody.

Konečne Buková!

O chvíľu ich vylovím, utieram a obliekam, popri tom chystám večeru, staviam stan a vybaľujem spacáky. Naďka si našla neďaleko akúsi kôpku sena a so zjavným potešením sa do nej zahrabáva. Šľak ma ide trafiť! Ktosi nám radil, že deti treba uťahať a potom vraj budú dobré. Figu borovú! U mojich detí to nikdy nefungovalo.

Po kúpeli dobre padne!

Prvý nocľah

Ráno ma zase čaká milión úkonov, kým sa dáme ako-tak do poriadku, najeme a pobalíme. Zišli by sa ešte dve ďalšie ruky a aj ďalšia hlava, ale bol som rád, že si manželka konečne trochu od nás oddýchne. Decká sú dnes akési kľudnejšie a tešia sa na ďalšiu cestu. Času máme dosť, dnes nás čaká iba 9 kilometrov a zdá sa, že počasie vydrží. Neskoro ráno teda opúšťame Bukovú a pokračujeme ďalej po červenej smerom na juhozápad.

Cesta ubieha pokojne, je teplo, chodník je príjemný. Najskôr obchádzame úpätie vrchu Veterlín, vysokého takmer ako Záruby, prechádzame cez rázcestie Červená hora, odkiaľ sa dá zbehnúť do Plaveckého Mikuláša, a napokon na rázcestí Pod Čiernou skalou si dávame obedovú prestávku. Postupne sa nám otvárajú výhľady na Záhorie, do Mokrej doliny a na skalné útvary Kršlenice. Vodu do fliaš dopĺňame pri prameni Mon Repos (čo po francúzsky znamená „môj pokoj“), kde možno vidieť základy bývalého Pálfyovského zrubového zámočku, ktorý vyhorel v r.1969, a tiež starú horáreň s erbom rodu Pálfyovcov.

Impozantná studnička Mon Repos

Napokon, v poobedňajších hodinách prichádzame na Amonovu lúku, kde máme prenocovať. Podľa mapy tu niekde mala byť studnička s názvom „Nazdar“, ale z nejakého dôvodu sme ju nenašli. Vybrali sme si vhodné miesto na bivak a už sme vodu neriešili, mali sme jej našťastie dosť. Bolo tu síce aj malé táborisko s ohniskom, skryté v lese, ale radšej sme ostali na lúke.

Na čo všetko sa dajú použiť obyčajné karimatky!

Mimochodom, dnes je údajne na Amonovej lúke postavená búda, vhodná pre nocľah 4 až 5 ľudí na karimatkách, a k prameňu "Nazdar" vedie značená odbočka.

Ráno pri chystaní raňajok Jerguš nešťastne zakopol do variča a vylial ešus s našou poslednou vodou. Vo fľaši som mal ešte tak zo dva hlty, ale deti ju odmietli, vraj vydržia. Mali sme zostúpiť do Plaveckého Podhradia a netušili sme, či bude po ceste nejaký použiteľný prameň. Na mape síce bol nejaký značený, ale deckám som radšej nič nehovoril. Našťastie sme ho našli. Bola to odmena za ich statočnosť :-)

Pred Plaveckým hradom

Naďkina zbúraná "komnata" na Plaveckom hrade

Je čas ísť na vlak...

... ale ešte treba vyskúšať túto nádhernú bútľavinu!

Našu trojdňovú akciu sme zakončili na železničnej stanici v Plaveckom Podhradí, kde sme si počkali na legendárny „Záhorácky expres“. Bol to motorák, v ktorom ste mohli vidieť horolezcov, poľovníkov, vandrákov, hubárov, ženičky s košmi a kde nikto nepredával lístky. Neskôr bol tento spoj zrušený, ale vďaka nadšencom opäť funguje pod názvom „Záhoráčik“ ako sezónny spoj Záhorská ves – Plavecké Podhradie a späť, pričom jeho súčasťou je aj samostatný cyklovozeň.

Sláva nášmu výletu!

O rok neskôr sme si túto akciu zopakovali, avšak iba s Naďkou, Jerguš nečakane ochorel. Tentoraz sme išli z Plaveckého Petra k vodnej nádrži Buková, kde sme nocovali nie s rybármi, ale s priateľmi v kempingu na druhej strane nádrže. Druhý deň sme opäť putovali až na Amonovu lúku a tretí deň sme pokračovali po červenej na Vápenú a odtiaľ do Sološnice na „Záhorácky expres“. S jedným dieťaťom a s nejakými skúsenosťami z predchádzajúceho roka to už bolo oveľa menej náročné. Obidve akcie patria k tým najkrajším, aké sme kedy v horách s deťmi absolvovali.

Pozdrav od Nikolaja Ceausesca

Študentské obdobie je krásne a nebezpečné. Človek má pocit voľnosti, často aj neprimeraného sebavedomia, avšak vďaka sprievodnej hlúposti a naivite je vystavený nástrahám sveta viac, než inokedy. Boli sme nadupaní, nič pre nás nebolo nemožné a mali sme more času. Tak sme sa raz šiesti rozhodli zdolať hrebeň pohoria Fagaraš, najkrajšiu časť Južných Karpát, či Transylvánskych Álp v Rumunsku, a potom ešte niekoľko dní stráviť v Bulharsku pri mori. Ten plán nemal mať chybu. Ale vyskytla sa. A nie iba jedna...

Jednej letnej prázdninovej noci v roku 1982 prichádzame v bujarej nálade na hlavnú stanicu v Bratislave a s obrovskými batohmi sa mliaždime do lehátkového vozňa medzinárodného rýchlika. Jano, najukecanejší člen našej výpravy, svojim rinčivým tenorom vytrvalo prerážal všetky okolité zvuky. Postupne však utíchol a premohli nás driemoty.

Na maďarskej hranici vlak zastavil a ozvali sa hlasy hraničnej kontroly. Vtom začujem Janov pohnutý šepot: „Ja som si zabudol občiansky k doložke!!“

Doložky k občianskemu preukazu boli v tom čase akousi náhradou za cestovný pas, avšak platili iba v socialistických krajinách a iba s občianskym preukazom....

Spánok bol ihneď preč. Prišiel kontrolór, zamračil sa a nakoniec dal Janovi 3 minúty na to, aby vystúpil. Jano sa ledva stačil obuť a pozbierať svoju bagáž. Narýchlo sme sa dohodli, že na druhý deň aj s občianskym jednoducho nasadne do ďalšieho spoja a my ho počkáme na stanici v Budapešti. Ak by to nevyšlo, tak budeme čakať ďalší deň v rumunskom Brašove.

Do rána sme už nezaspali. Vystúpili sme na stanici Nyugati pu v Budapešti a rozložili sme sa na lavičkách. Ponúkali sme sa z vlastných zásob a čas bežal zúfalo pomaly. Naokolo predávali kadejaké dobroty a čerstvé ovocie, ale my sme so zastávkou v Maďarsku nerátali, tak sme nemali dosť Forintov. Jano neprišiel.

K večeru sme sa opäť vydali na cestu. Na vlak sme sa však museli presunúť pešo cez mesto na stanicu Keleti pu. Na ďalší deň ráno sme vystúpili z nočného rýchlika v Brašove, kde sme mali prestúpiť do osobného vlaku. Podľa plánu sme sa po absolvovaní hrebeňa mali vrátiť do Brašova a pokračovať ďalej do Bulharska, takže sme časť našich vecí odložili v staničnej úschovni.

Deň sme strávili na stanici v podobnom štýle, ako v Budapešti. Akurát občerstvenie tu nebolo žiadne, hoci rumunských Lei sme mali tentoraz dosť. Čas sa vliekol a dochádzala nám aj trpezlivosť. Jano opäť neprišiel.

Neskôr sme sa dozvedeli, že Jano po návrate domov chytil depku a z trucu odcestoval za rodičmi na chalupu natierať plot. Zabiť ho bolo málo!

Veru, o čo by to bolo celé jednoduchšie, keby boli v tom čase mobily...

K večeru sme už psychicky vyčerpaní nastúpili na osobný vlak smerom na Sibiu a v Podu Olt sme prestúpili na ďalší vlak do neďalekej dedinky Turnu Rosu, východiskového bodu našej trasy. Odtiaľto sme mali vykráčať na hrebeň a pokračovať smerom na východ, späť k Brašovu.

Cesta nemala konca-kraja. Už som ani nerátal stanice. Našťastie, podaktorí z nás stále bdeli, tak sme sa nakoniec neskoro v noci šťastlivo dostali do cieľa.

Ani neviem, ako sme sa vymotali tmavými uličkami od stanice. Podľa Ivetinej mapy bolo treba jednoducho ísť hore dedinou a potom pokračovať južným smerom stále popri potoku do doliny. Na kraji dediny na nás pokrikovala akási skupinka mladých, ale nebolo im rozumieť. Dosiahli sme okraj lesa, kde sme sa na čistinke pri potoku konečne zložili na nocľah. Batohy sme zhodili na jedno miesto a stany sme ani nerozbaľovali.

Ráno nás čakalo nepríjemné prekvapenie – niektoré veci chýbali. Saša márne hľadala svoj stan, Borisovi zmizli nejaké drobnosti a ja som zistil, že už nemám batoh. S kompletnou výbavou, šatstvom, potravinami, varičom, stanom, peniazmi a cestovným pasom! Spomenuli sme si na tých mladých a bolo nám jasné, že niekto alebo niektorí z nich nás vysliedili a keď sme tvrdo spali, tak sa jednoducho obslúžili. Boli sme unavení, zakutraní v spacákoch a kúsok od nás šumel potok. Mali na to ideálne podmienky.

Tým sa naše putovanie zavŕšilo hneď na začiatku. Zostávajúca výbava bola na taký náročný prechod nedostačujúca, aj keby pokračovali len dvaja. Chýbali hlavne stany, neostal nám ani jeden.

Najskôr sme sa vybrali na policajnú stanicu v Turnu Rosu, ale bola to len strata času. Neďaleko odtiaľ postávala skupinka miestnych a so značným záujmom na nás civeli. Neviem, čo to do mňa v tej chvíli vošlo. „Kde mám batoh, smradi?“, zahulákal som na nich. Čosi mi odvrkli, ale našťastie sme si nerozumeli.

Neostávalo nič iné, ako zájsť na československú ambasádu, aby som sa vôbec mohol vrátiť domov. Znamenalo to vrátiť sa vlakom do Brašova a odtiaľ pokračovať rýchlikom do Bukurešti. Lenže z Turnu Rosu mal ísť vlak až niekedy poobede a čakania sme už mali naozaj dosť. Museli sme sa teda presunúť niekoľko kilometrov pešo k trati od Sibiu, kadiaľ chodili vlaky častejšie. Počas pochodu rozpálenou asfaltkou sme videli miestne ženy, ako perú v potoku a medzi nimi sa tmolia decká. Najviac sme však upierali zrak na nádherný hrebeň Fagarašu, zaliaty dopoludňajším slnkom, a predstavovali sme si, aké by to bolo teraz tam hore....

Mimochodom, aj s odstupom rokov si veľmi cením solidárnosť ostatných. V podstate sa mohli bez problémov vrátiť bezo mňa, prípadne podaktorí mohli pokračovať do Bulharska k moru, veď to celé bol hlavne môj problém. Ale ostali so mnou. Iveta, Eva, Boris, Saša, vďaka vám. Veľmi ma to vtedy morálne podržalo.

Okolo obeda sme v Podu Olt nastúpili na osobný vlak do Brašova. Keďže sme boli okradnutí a spravodlivo rozhorčení, ani nás nenapadlo kupovať si lístky. Keď na nás potom chcel sprievodca volať políciu a my sme nadšene súhlasili, mávol rukou a odišiel. V Brašove sme si vyzdvihli z úschovne zvyšok vecí a nasadli sme na rýchlik do Bukurešti. Po ceste zažil Boris šok, keď si potreboval odskočiť a vo WC nejaký dobrosrdečný Rumun prevážal prasa. Normálne živé prasa v medzinárodnom rýchliku!

Do Bukurešti sme prišli až za tmy. Pred stanicou bol akýsi park, tak sme si tam na tráve bez ostychu ustlali. V rozpoložení, v akom sme boli, nám to vôbec nepripadalo blbé.

Ráno si nás už zvedavo obzerali okoloidúci ľudia. Zbalili sme, čo nám zostalo, a vydali sme sa ulicami mesta hľadať ambasádu. Našťastie nás dobrí ľudia lámanou angličtinou nasmerovali, kam bolo treba. Po ceste sme si všímali starobylé budovy, ktoré aj pod ošumelou fasádou pôsobili impozantne. Nie nadarmo sa o Bukurešti hovorilo, ako o Paríži východu. Čo sa však nedalo prehliadnuť boli početné plagáty s podobizňou vtedajšieho rumunského prezidenta, komunistického diktátora Nikolaja Ceausesca. Boli na stenách, v oknách, vo výkladoch, skrátka všade.

O pár rokov neskôr, počas nie veľmi nežnej revolúcie v decembri 1989, bol ten istý Nikolaj Ceausescu aj s manželkou nemilosrdne rozstrieľaný vlastnými krajanmi...

Konečne sme sedeli na ambasáde a vysvetľovali, čo sa nám stalo. Jeden úradník len pokrútil hlavou a polohlasne utrúsil: „Já jsem prolez trampem celou Evropu, ale doklady a peníze jsem měl dycky u sebe!“. Mal úplnú pravdu, bohužiaľ.

Hanbil som sa ako pes!

Po krátkom úradovaní mi bolo vystavené potvrdenie, s ktorým som mohol vycestovať z Rumunska. Vrátili sme sa na stanicu a poobede sme chytili medzinárodný rýchlik do Bratislavy. Noc sme strávili zase vo vlaku, už po tretí raz. Nasledujúci deň sme konečne vystúpili na hlavnej stanici v Bratislave. Namiesto batoha som mal igelitový mech so spacákom, karimatkou, nejakými drobnosťami a zvyškom potravín, vrátane fľaše borovičky, ktorú som na dovŕšenie všetkého rozbil o schod. Ale po tom všetkom, čo sme za posledných päť dní prežili, ma to už nerozhodilo. Pamätám sa, že nám vtedy všetko pripadalo nezvyčajne čisté – staničná budova, autobusy, chodníky, ulice... Neboli sme v tých časoch jediní, ktorí mali po návrate z Rumunska podobné pocity.

Rodičia boli, našťastie, odcestovaní, tak som sa mohol doma nerušene zo všetkého spamätať. Vynadali mi až po niekoľkých dňoch, keď sme sa stretli. Zaslúžil som si to. Finančný debakel som sa potom snažil kompenzovať brigádami na pošte na hlavnej stanici, kde som prevažne po nociach triedil balíky. Morálny debakel sa tak ľahko vykompenzovať nedal. Avšak poučenie z toho celého som si dobre zapísal za uši. Pri všetkých ďalších akciách, či už som spal v stane, v útulni, alebo len tak pod širákom, som mal peniaze a doklady vždy na tele a batoh na dosah ruky. A odvtedy sa mi už nikdy nič podobné neprihodilo.

S Janom sme sa skontaktovali až s odstupom času. Kajal sa. Tak sme ho nezabili...

Fotografie z tejto nepodarenej akcie nemám, fotoaparát ostal v batohu a dodnes si nepamätám, či vôbec niekto z nás niečo fotil. Aj tak by som sa nedokázal z tých obrázkov tešiť...

O tri mesiace po návrate mi z Rumunska prišiel poštou môj cestovný pas. Bol len tak hodený v obálke, bez akéhokoľvek sprievodného listu.

Pozdrav od súdruha Nikolaja Ceausesca.

Nech mu je zem ľahká.

S DEŤMI PO HORÁCH 4: Od chaty k chate

 

Opäť zas prišiel čas, kedy ma ako spolupracovníka Klubu Slovenských Turistov čakala služobná návšteva vysokohorských chát. Tentoraz to mala byť Chata pri Zelenom plese (Brnčalka), Teryho chata a Zbojnícka chata. Spoločnosť mi robil 13-ročný syn Milanko, ktorý sa vždy do Tatier tešil, aj keď po letnej návšteve Chaty pod Rysmi nemal rád reťaze. Ubezpečil som ho, že tentoraz po ceste žiadne nemáme. Mýlil som sa.

Koniec septembra 2009. V poobedňajších hodinách vystupujeme z rýchlika v Poprade. Nad mestom duní búrka a ja rozmýšľam, čo urobíme. Telefonicky sa radím s chatárom z Brnčalky, ktorý ma ubezpečuje, že búrka za chvíľu prejde. Tak sme teda nastúpili na autobus smer Ždiar a od zástavky Biela voda zahajujeme náš výstup na Brnčalku. Búrka medzitým stíchla, ale ešte slabo popŕcha. Žltá značka nás vedie dolinou miernym stúpaním pozdĺž Bieleho a Zeleného potoka. Okolo nás sa prevaľujú sivé oblaky a výhľad je minimálny. Podľa smerovníka to máme na chatu 3 hodiny dupania. Za 2,5 hodiny aj s prestávkou už máme chatu na dohľad. Milanko ma zrazu šokuje zvolaním: „Aha, chata pri Zelenom plese!“, pritom tu v živote nebol. Ukázalo sa, že ju mal zafixovanú z obľúbeného českého filmu Jak se krotí krokodýli. Pamäť mal vždy mimoriadne dobrú. Ako autista...

Zvítali sme sa s chatárom, ubytovali sme sa a vybavili, čo bolo treba.

Brnčalka na dohľad

A už sme tam!

Zelené pleso je naozaj zelené

Na druhý deň nás víta modrá obloha a nádherný výhľad na okolité štíty. Z jednej strany nás zdraví Jastrabia veža, z druhej severná stena Malého Kežmarského štítu a medzi nimi v závere doliny Baranie rohy s Baraním sedlom, kadiaľ by to bolo na Teryho chatu o pol dňa kratšie, ako celodennou obchádzkou po magistrále okolo Kežmarského a Lomníckeho štítu cez Skalnaté pleso k Zamkovského chate a hore Malou studenou dolinou. Môj kamarát Stano ma pred cestou veľmi nahováral na toto dobrodružstvo, vraj tá skratka dá zabrať, ale je zabezpečená reťazami. Problém bol však v tom, že trasa cez Baranie sedlo je (aspoň zatiaľ) neznačená a teda vyžaduje horského vodcu. Navyše, mal som pri sebe decko, s ktorým by som aj tak takúto trasu bez predchádzajúceho odskúšania neriskoval. Hlavne keď nemá rado reťaze...

Jastrabia veža

Malý Kežmarský štít

Baranie sedlo. Snáď niekedy nabudúce...

Bolo načase prestať snívať. Vyrážame od chaty po červenej popri Čiernom plese smerom na sedlo Pod Svišťovkou.

Čierne pleso je naozaj čierne

Po chvíli kráčania chodník naberá stúpanie. Zrazu počujem neklamný zvuk – nejakí turisti pred nami hrkocú s reťazou. Milanko na mňa spýtavo pozrel, že vraj som mu niečo sľúbil. „Prepáč, zabudol som“. Naposledy som tadeto išiel, keď som mal asi toľko čo on, kto by si to už pamätal. Našťastie to bol len krátky nenáročný úsek, také sa nerátajú...

Milanko zdoláva úsek zabezpečený reťazou

Naberáme výšku. Otvárajú sa nám krásne výhľady do doliny Zeleného plesa. Postupne pribúdajú oblaky. Mal som obavy, aby nás na nejakom otvorenom mieste nechytila búrka, počasie bolo dosť neisté. Kým sme vyšli do sedla, jemne nás zakryla studená hmla.

Výhľad do doliny Zeleného plesa

Tatranská hmla

Už sme skoro hore...

...v sedle pod Svišťovkou

Úsek od sedla po Skalnaté pleso prechádza úbočím Huncovského štítu cez početné skalné sute, pričom na niektorých miestach musíme cez balvany preliezať. Okolo obeda sa z hmly vynárajú kupoly hvezdárne na Skalnatom plese. Proviantu máme dosť, ale predsa len som chlapcovi v reštaurácii v budove lanovky objednal polievku, aby sa trochu zahrial. Vypýtali za ňu 7 EUR. Proste Hohe Tatra a hohe ceny. Pritom na Teryho chate, kam sa všetko vynáša na chrbtoch, máte za dve takéto polievky polopenziu na celý deň...

V pozadí hvezdáreň na Skalnatom plese

Hladný Milanko na Skalnatom plese

Poobede zostupujeme po magistrále od Skalnatého plesa k Zamkovského chate. Začína popŕchať, ale napokon sa nerozprší. Dokonca sa nám otvára výhľad na Popradskú kotlinu a východnú časť Nízkych Tatier.

Zostup k Zamkovského chate

Na Zamkovského chate to vonia dobrotami. Ľudia naokolo sa napchávajú a nám tečú sliny. Čakajú nás však ešte dve hodiny hore Malou Studenou dolinou a na Teryho chate dobrá večera. Milanko chcel ukázať, že nie je žiadna bábovka. Odolal všetkým gastropokušeniam a po malom občerstvení bol odhodlaný pokračovať. Získal u mňa dobrý bod!

Zamkovského chata

Milanko sa rozhodol vydržať až na Teryho chatu!

Pomaly stúpame hore Malou Studenou dolinou. Nízke oblaky sa miešajú so zlatistou žiarou zapadajúceho slnka. Ľudia zostali na Zamkovského chate, sme v doline sami.

Malá Studená dolina

Niekde tam je Prostredný hrot

Na Terynke

Na Teryho chate konečne prišiel rad aj na naše žalúdky. Kým som potom vybavoval, čo bolo treba, Milanko zatiaľ zabával partiu Čechov. Dokonca po česky! Vždy bol nadmieru komunikatívny. Ako atypicky autista...

Spokojný, najedený a spoločenský Milanko...

Na tretí deň sme pôvodne mali ísť ešte na Zbojnícku chatu, ale nakoniec sme sa s chatárom po telefóne dohodli na stretnutí na Hrebienku. Tak sme ležérne zbehli dolu dolinou, ktorá už bola zaliata doobedňajším slnkom, len okolité štíty sa ešte mračili. Čas nás už netlačil.

Pohľad od chaty smerom hore - kotlina Piatich spišských plies 

Pohľad od chaty smerom dolu. Ako z lietadla...

Teryho chata, v pozadí Priečne sedlo

Ešte raz Prostredný hrot, tentoraz v plnej kráse

Zostup Malou Studenou dolinou

Prechod z Teryho na Zbojnícku chatu cez obávané Priečne sedlo sme absolvovali až pri ďalšom spoločnom výjazde začiatkom leta v nasledujúcom roku. V sedle bol vtedy ešte sneh. Tesne pod sedlom sa chodník stratil v suťovisku a my sme sa omylom dostali nie na pravú stranu sedla, kde sú reťaze a kramle, ale na ľavú stranu, ktorou sa pre sneh nedalo pokračovať. Aby sme sa dostali na pravú stranu k reťaziam, bolo treba prejsť niekoľko metrov krížom cez strmé snehové pole. Keďže sme nemali zimné vybavenie a ani lano, neriskoval som to. Vrátili sme sa teda cca. o 50 metrov nižšie až pod spodný okraj snehového poľa a nastúpili sme do sedla po pravej, zabezpečenej strane. Milanko to celé dosť intenzívne prežíval. Najprv chcel volať vrtuľník, potom sa modlil. Od srdca a nahlas. Strašne bol zlatý, proste decko na zjedenie... Nakoniec sa až prekvapivo vzchopil a o chvíľu sme boli v sedle. Bol na seba dokonca hrdý a u mňa získal ďalší bod. Ja som však po tomto kikse vôbec nemal pocit hrdosti... Dôležité však bolo, že sme uváženým postupom situáciu zvládli. Chlapec si to potom ešte dlho pripomínal, keď sa mu niečo nedarilo. Akurát reťaze po tomto zážitku nemal rád ešte viac, ako predtým. Na Zbojničke už bol zase vo forme, dokonca sa dal do družnej debaty s nejakými Poliakmi. Ako inak - po poľsky...

Keď som na Hrebienku vybavil čo bolo treba, ostávalo nám už len vrátiť sa domov. Odchádzali sme zdraví, spokojní a o poznanie bohatší. Čo iné sme si mohli priať?

Spokojný Milanko v tatranskej električke

Posledný pohľad na zamračené Vysoké Tatry

Za Boha a za národ?

 O Slovákoch sa hovorí, ako o „holubičom národe“, ktorý nikdy neubližoval iným národom. V podstate ani veľmi nemohol, lebo všetky okolité krajiny boli vždy početnejšie a silnejšie. Silnou stránkou Slovákov je však schopnosť ubližovať samým sebe a zosmiešňovať sa. Ešte aj dnes mnohí kričia, že cudzie nechceme, svoje si nedáme! A čo je najhoršie, je priveľa takých, ktorí to myslia vážne.

Slovensko je moja vlasť, hoci korene mám inde. Matkini rodičia boli Rusi, matka sa však narodila na Slovensku. Otec sa narodil a vyrastal neďaleko Prahy. Vzali sa na Slovensku, kde potom aj žili a vychovávali svoje deti. Neodišli, hoci matku ako študentku v päťdesiatych rokoch tri roky väznili komunisti a poznačili ju tak na celý život. Neodišli ani po okupácii v roku 1968, hoci otec ako člen Slovenskej filharmónie nemal problém nájsť si prácu v zahraničí. Ani ja nehodlám odísť, ibaže by sa k moci dostali kotlebovci. Ak tu mám ďalej žiť, nemôžem nevidieť svoju vlasť a svoj národ taký aký je, bez falošných ilúzií. S odstupom času si takýto luxus už hádam môžem dovoliť.

Nechcem zachádzať do histórie, v nej naozaj nie som doma. Ani nemienim polemizovať o vojnovej Slovenskej republike, ktorú mnohí považujú za predchodcu tej súčasnej. Stačí posledných zažitých 30 rokov.

Keď sa krátko po revolúcii začalo hovoriť o rozdelení Československa, sľúbili nám, že bude referendum, aby sa občan mohol vyjadriť. Napokon sa nás občanov nikto na nič nepýtal. Urobili, ako chceli. Mnohí sa s tým dodnes nestotožnili. Tak Slováci, ako aj Česi.

Nebol som zásadne proti rozdeleniu republiky, ale ani som neskákal nadšením, ako viacerí spoluslováci, hoci nikto z nás nemal ani tušenie, čo toto rozdelenie prinesie. Už sme sa nemohli ďalej vyhovárať na Prahu, mali sme byť už zodpovední sami na seba.

Aj keď teraz sa zase tak radi vyhovárame na EÚ...

Dva a pol roka pred rozdelením som bol služobne v Prahe. Ohúrili ma rôzne protislovenské nápisy po stenách a aj irónia predavača v obchode, keď som naňho spustil po slovensky. Necítil som sa tam dobre a nechápal som. Až neskôr mi došlo, že to len "starší brat“ sa nevedel zmieriť s tým, že sa ten mladší chce postaviť na vlastné nohy. 

Alebo žeby za tým bolo niečo hlbšie?

Pamätám sa na frašku okolo nového dvojpísmenového medzinárodného kódu - ako Čechoslováci sme dovtedy používali značku CS. Samostatná Slovenská republika mala mať najprv značku SO. Neskôr sa však zistilo, že SO už majú Somálci. Podaktorí politickí nadšenci si však už v predstihu dali vyrobiť nálepky a so značkami Somálska (či skôr "Somárska") na autách uháňali do Prahy bojovať za svoju hrudu. Keď im to došlo, zmenili SO na SQ, ale aj tam bol akýsi zádrhel. Do tretice navrhli skratku SK a tú už okolitý svet prijal. 

Ale aj tak si nás v tom okolitom svete stále pletú so Slovinskom...

Ku každému štátu patrí aj štátna hymna. Prvá sloha Matuškovej hymnickej piesne „Nad Tatrou sa blýska“ bola roky súčasťou československej štátnej hymny, pričom v tejto slohe sa spieva „Zastavme SA, bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú“. Potom však niekto po dlhých rokoch prišiel na to, že správne sa má spievať „Zastavme ICH, bratia, ...“. Nastal tak problém, že vlastne nevieme, KOHO máme zastaviť, aby Slováci ožili – Maďarov, Rómov, migrantov, EÚ... Vtedy sa stačilo len zastaviť – a počkať, kým sa oni stratia. 

Aj keď na odchod okupačných sovietskych vojsk sme takto čakali takmer 23 rokov - až do roku 1990...

Keď bola v júli 1992 za hlbokého mečiarizmu vyhlásená deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, určite jasalo oveľa menej ľudí, ako by si vládna garnitúra želala. Problémom nebola ani tak vízia samostatného Slovenska, ale spôsob, akým sa to celé dialo. Napokon, keď v roku 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, samozvaní „tvorcovia štátnosti“ a „otcovia národa“ si dali na večnú slávu vyrobiť bronzové busty, celkovo 25 hláv za 4,5 milióna Sk. Dnes tieto busty zapadajú prachom v depozitári bratislavského Historického múzea, po tom, ako ich odmietla prevziať Slovenská Národná Galéria, pretože ich nepovažovala za historicky významné. Skončili podobne, ako busty a sochy Lenina či Gottwalda: Na smetisku dejín a v mori smiechu.

Mesiac po vzniku samostatného Slovenska bola Maticou Slovenskou slávnostne vyhlásená zbierka na národný poklad Slovenskej republiky. Cieľom zbierky malo byť posilnenie spolupatričnosti Slovákov doma i vo svete, vytvorenie zlatých, korunových i devízových rezerv v Národnej banke Slovenska a tiež podpora stabilizácie novej slovenskej meny. Nadšení Slováci, domáci i zahraniční, venovali na tento účel nielen hotovosť, ale aj zlato, drahé predmety a umelecké diela. Peniaze, ktoré sa takto vyzbierali, Matica napokon nevložila do Národnej banky Slovenska, ale pochybne investovala do Podielového družstva Slovenské investície, ktoré v krátkom čase skrachovalo. Mladý štát tak prišiel o 23 miliónov slovenských korún (takmer milión Eur). Okrem toho, z desiatok kíl drahých kovov a vzácnych predmetov značná časť jednoducho zmizla priamo z trezoru Nadácie Matice slovenskej, ktorá poklad spravovala. Inak povedané, z pokladu ostala len ohlodaná kosť a okolo nej množstvo hádok a obviňovania. Vec riešila aj polícia, ktorá v r.2017 vyšetrovanie zastavila s tým, že „nešlo o trestný čin“.

Smiať sa, či plakať?

Existuje viacero takýchto smutno-smiešnych „národných symbolov“. Napríklad megalomanske Slotove plány na takmer stometrový dvojkríž nad Žilinou, či jeho slávna reč, ktorá zaznela za búrlivého jasotu poslucháčov v roku 1999 na mítingu HZDS a SNS v Kysuckom Novom meste, ako „pôjdeme do tankoch a zrovnáme Budapešť!“. Tiež dlhoročná neschopnosť historikov poskytnúť konečne školákom objektívne a vyvážené dejiny Slovenska v kvalitnej učebnici dejepisu a napokon aj samotná prítomnosť neonacistov v súčasnom slovenskom parlamente.

Keď si to takto človek zhrnie, musí si nevyhnutne položiť otázku: Ako mám byť hrdý na svoj národ? Nie je dôležitejšie jednoducho mať rád svoju vlasť, bez ohľadu na to, aké národy a rasy v ňom žijú?

Odpoveď nám už pred rokmi dal Svätý Otec Ján Pavol II. pri jednej zo svojich návštev na Slovensku: Patriotizmus - áno, nacionalizmus – nie!

Bude to tak a nie inak.

Mám rád Slovensko, ale nikdy som nebol a nebudem národovcom, pretože odtiaľ je už iba kúsok ku xenofóbii. Okrem toho, národovci nemajú príliš zmysel pre humor a a chýba im nadhľad. Vôbec mi nevadí tých zopár utečencov, ktorí žijú na Slovensku, a nebojím sa ani prípadných ďalších. Ak sa treba niekoho báť, tak sú to predovšetkým vyholení „vlastenci“ v zelených či čiernych tričkách s krížikmi a tiež utajení novodobí komunisti, pretože komunista nie je len člen KSS, ale je to človek s dosť nebezpečným spôsobom myslenia, aký majú viacerí členovia a sympatizanti ľavicových politických strán.

Navyše, jedno aj druhé tu už predsa bolo. A povedal by som, že stačilo... 

Sme súčasťou EÚ, hoci za Mečiara nás do EÚ a ani do NATO nechceli. Nezdieľam názor, že EU nás oberá o svojbytnosť, sme v tomto združení dobrovoľne a radi. Nie sme podrobení fašistickému Nemecku, komunistickému Sovietskemu zväzu, či „starším bratom“ Čechom, ako v minulosti. Skladáme účty vyspelej Európe, v ktorej žijeme, a to je istou garanciou, že si tu autoritatívnejšie vládne garnitúry nemôžu neobmedzene robiť, čo chcú. 

A to mi dáva istý pocit bezpečia.

Obrázok je od karikaturistu Shootyho. 

Použité zdroje:

https://hnonline.sk/galeria/3921-excesy-slovenskych-politikov/30eabc7946c66e00dfa8711b82998c3a

https://www.tyzden.sk/spolocnost/37936/ake-su-nase-ucebnice-dejepisu/

https://svet.sme.sk/c/642384/busty-tvorcov-statnosti-lezia-v-krabiciach.html

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/458956-z-narodneho-pokladu-zostalo-torzo-hadky-on-neustavaju/

Čas lámania ľudských charakterov a skautských ľalií

Ľalia je po celom svete známa predovšetkým ako symbol čistoty, rytierstva a tiež skautingu. Na Slovensku dnes funguje skauting ako súčasť celosvetového skautingu a jeho zameranie či legitimitu už nemusí nikto riešiť. Avšak nebolo tomu tak vždy. Ako decko som zažil počas Pražskej jari znovuzrodenie dovtedy zakázaného skautingu i jeho potupný zánik počas takzvanej normalizácie. Ostali len spomienky a zopár fotografii.

Skauting sa zrodil začiatkom 20.storočia, pôvodne ako chlapčenské, neskôr univerzálne hnutie mladých. Je najpočetnejšou mládežníckou organizáciou na svete, otvorenou pre všetky národnosti a vierovyznania. Jeho cieľom je dosiahnuť plný fyzický, intelektuálny, sociálny a duchovný rozvoj osobnosti mladého človeka, pričom využíva zmysel mladých ľudí pre romantiku a priateľstvo. Vychováva ich aj v rôznych praktických zručnostiach, k pevnej vôli, dôveryhodnosti a čestnosti, tímovej práci, vodcovským zručnostiam a k zodpovednosti za seba a okolie.

Na Slovensku existovali v medzivojnovom období tzv. evanjelickí skauti, katolícki skauti, židovskí skauti a tiež Spartakovi skauti práce, podporovaní aj komunistami. Najdôležitejší a najpočetnejší však bol Zväz junákov skautov republiky česko-slovenskej. V r.1938, v čase pomníchovského autonómneho Slovenska, zakázala slovenská vláda skautské organizácie a v r.1940 sa to isté udialo v protektoráte Čechy a Morava. Skauti kolaboráciu s nacistickým režimom odmietali a mnohé skautské skupiny vyvíjali intenzívnu odbojovú činnosť. Po skončení vojny sa skauting za masovej odozvy mládeže obnovil, avšak po komunistickom prevrate v roku 1948 bol skauting opäť zakázaný. Zároveň bola založená štátom preferovaná komunistická Pionierska organizácia Československého zväzu mládeže a ako bolo v päťdesiatych rokoch zvykom, skautskí činovníci boli perzekuovaní, zatváraní či dokonca popravovaní. Ani komunistickej totalite slobodymilovný skauting nevyhovoval.

Keď prišiel rok 1968, mal som osem rokov. Rodičia nás vtedy s bratom prihlásili do znovuobnovenej skautskej organizácie Junák. Stal som sa vĺčaťom, teda som bol zaradený do vekovej kategórie členov do 11 rokov. Vĺčatá a včielky boli niečo ako iskričky u pionierov, inak to boli dva úplne rozdielne svety. Mali sme klubovňu, chodili sme do prírody, do lodenice, hrali sme rôzne hry, robili táboráky, v zime sme stavali iglu. Nosil som hnedozelenú skautskú košeľu, okolo krku žltú šatku a na hlave ozajstný skautský klobúk. Nikdy som sa medzi skautmi nenudil a nikdy ma nikto neponižoval. Medzitým prišli ruské tanky. Bola to predzvesť toho, že mnohé veci už nikdy nebudú také, ako predtým. Niektorí kamaráti neskôr odišli s rodičmi do zahraničia a už sa nevrátili. Moji rodičia znášali okupáciu ťažko, ale rozhodli sa zostať. Skauting zatiaľ fungoval ďalej a v roku 1970 vyvrcholil trojtýždňovým skautským táborom.

Skautský tábor pod Šípovou, júl 1970.

Tábor sa konal pod kopcom Šípová neďaleko Richňavských jazier v Štiavnických vrchoch. Bolo nás asi štyridsať, vrátane vodcu Stanleyho a jeho rodiny. Autobus nás priviezol k Richňavským jazerám a odtiaľ sme išli so všetkým nákladom asi dva kilometre pešo. Postavili sme stanový tábor v tvare U so stožiarom uprostred, na ktorý sme potom každé ráno pri nástupe slávnostne vyťahovali štátnu vlajku. Hneď za táborom mal stan Stanley so ženou a malým dieťaťom a vedľa bol zásobovací stan s potravinami, ktorý bolo treba strážiť pred líškami. V neďalekom lese sa vykopala latrína, na susednej čistinke sme si urobili prístrešok s pecou na varenie a lavice so stolmi na jedenie, trochu ďalej v lese na dne dolinky pri potoku sme si urobili malé mólo na umývanie a pitnú vodu sme nosili v kanistri z neďalekej studničky. Boli sme rozdelení do družin, pričom jednu z nich tvorili vĺčatá a v tých ostatných boli skauti, chalani o pár rokov starší odo mňa. Každá družina mala svojho radcu, ktorý podliehal vodcovi. Na nudu nebol vôbec čas. Okrem budovania tábora a potrebného vybavenia sme sa striedali v službách v kuchyni, pri nosení vody, rúbaní dreva a na nočných hliadkach. Organizovali sa rôzne denné i nočné hry, nacvičovali sme morzeovku a stopárstvo a pri veľkom Richňavskom jazere sme mali uschované dvoje kanoe, na ktorých sme sa učili pádlovať. Vždy koncom týždňa sme mali slávnostný táborák, ku ktorému sme si museli vyrobiť vlastné sedačky, a nechýbala ani gitara a spev. Dodnes na ten tábor spomínam ako jeden z najúžasnejších životných zážitkov.

Vĺča v náručí mamy, ktorá prišla na návštevu.

Spolubývajúci Martin (vľavo) a môj mladši brat Juro, ktorého vtedy do tábora nevzali.

Po návrate domov sme išli s mamou do klubovne vrátiť spací vak, ktorý som si na tábor požičal. Avšak klubovňa už bola zapečatená, skauting zrušený a skautský majetok zhabaný Pionierskou organizáciou. Tiež mi prestal chodiť časopis Junák a v tom čase maximálne obľúbený komiks Foglarových Rýchlych šípov sa už viac nedal zohnať. Bolo mi to ľúto a vnímal som to ako krivdu. Zaprisahal som sa, že do Pioniera nikdy nevstúpim. A nevstúpil som, ako jediný z triedy. Ako tínedžer som sa z donútenia zúčastnil dvoch pionierskych schôdzok, ale jednu sme strávili nudným kecaním v miestnosti a tá druhá bola vychádzka po okolí, na ktorej nám vedúci núkali cigarety. Tiež sme s bratom absolvovali dva pionierske tábory, pretože rodičia opravovali chalupu a potrebovali nás na nejaký čas odpratať. Ale z obidvoch sme sa predčasne vyprosili. To sa proste so skautským táborom a skautingom ako takým vôbec nedalo porovnať.

Okolo nás sa život postupne „normalizoval“. Ulica, po ktorej som chodil na hudobnú, prestala byť Štefánikova a stala sa ulicou Obrancov mieru. Štefánik prestal existovať, podobne ako aj Marta Kubišová, či Alexander Dubček, ktorý býval neďaleko nás a ktorého roky strážili „nenápadní“ tajní, aby náhodou súdruhom niečo nepokazil. Na Starom moste sa objavil duchaplný svetelný nápis „Proletári všetkých krajín spojte sa!“, vyskladaný z najmenej tristo žiaroviek. Z vojenskej okupácie sa stala „bratská pomoc“ a zo skautingu buržoázna ideológia, ohrozujúca socialistickú mládež. V niektorých úradných tlačivách sa objavila kolónka „Váš postoj ku krízovým rokom 1968-69“. Človek si musel dobre rozmyslieť, čo tam napíše...

Po nástupe na strednú školu som „bol vstúpený“ do Slovenského zväzu mládeže a tým som bol aj ja „znormalizovaný“. Aby bol pokoj. To bola, bohužiaľ, ústredná motivácia väčšiny zväzákov, aby mali oni sami a aj ich rodiny pokoj. Často som myslel na skautov, ktorí sa v tých rokoch tajne stretávali a fungovali. Aká len musela byť ich motivácia, keď nestrácali odhodlanie! Lebo im rozhodne pokoj dopriaty nebol...

Naše bývalé táborisko o 33 rokov neskôr (rok 2003)

Malebná prístupová cesta k táborisku

Po nežnej revolúcii, keď po pionieroch a zväzákoch ostal už len smrad, sa skauting na Slovensku začal obnovovať, pričom sa viedli búrlivé diskusie, ako má vlastne vyzerať. Či má byť kresťanský podľa predstáv saleziánov, alebo skôr na spôsob tradičného českého trampingu. Tieto nejasnosti ma napokon odradili od úmyslu vrátiť sa ku skautingu aj so svojimi deťmi. Dnes už dianie v skautingu nesledujem, ale vytrvalo držím všetkým skautom a skautkám palce. Aby vytrvali a aby ich zase nejakí novodobí ideológovia po štvrtý krát nezrušili.

Foto: J. Vyskočil-senior, P.Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

http://88.wz.sk/files/stanovy_slsk.pdf

https://domov.sme.sk/c/7303068/skaut-pionieri-museli-padnut-skauti-ucia-slobode.html

https://sk.wikipedia.org/wiki/Slovensk%C3%BD_skauting