Zlatá horúčka na slovenský spôsob

 Ak si niekto myslí, že na Slovensku sa už žiadne zlato ťažiť nedá, je na omyle. Dokonca je to jednoduchšie, ako by si človek pomyslel. Stačí k tomu vhodná miska, čižmy a aspoň orientačná znalosť regionálnej geológie. A ešte niečo – trpezlivosť a odhodlanie. To posledné sa často zamieňa so šibnutosťou, ale správneho zlatokopa takáto zámena nijako neznechutí.

Ryžovanie zlata sa na území Slovenska praktizovalo odjakživa. A čuduj sa svete, stále sa aj praktizuje, aj keď motivácia je dnes iná, ako v minulosti. Napríklad od roku 1979 sa u nás usporiadavajú majstrovstvá v ryžovaní zlata, najskôr v rámci bývalého Československa, neskôr v rámci Českej a Slovenskej republiky. Okrem toho sa organizujú aj ďalšie súťaže na regionálnej a lokálnej úrovni. Pre úplnosť treba dodať, že ryžovanie (šlichovanie) zlata a ďalších minerálov sa praktizuje aj v rámci geologického prieskumu ako štandardná metóda vyhľadávania (prospekcie) rudných ložísk, pri ktorej sa okrem klasických ryžovacích misiek využívajú aj tzv. ryžovacie splavy, či žľaby, v ktorých sa zlatinky a iné minerály zachytávajú na hustej tkanine (súkno), alebo na vhodnej rohoži.

Najjednoduchší spôsob ryžovania je pomocou ryžovacej misky, do ktorej naberieme vodu a za hrsť naplaveného piesku, alebo jemného štrkopiesku. Potom krúživým pohybom tento materiál postupne odplavujeme cez okraj misky, pričom prednostne odchádzajú ľahšie frakcie, ako kremičitý piesok, íl a organické čiastočky. Ťažšie minerály s obsahom kovov, vrátane rýdzeho zlata, ostávajú v strede misky. Jednotlivé zlatinky potom vyberieme najlepšie pomocou pinzety. Keďže zlatinky sú veľmi malé, musia sa ešte skontrolovať pod mikroskopom, alebo aspoň silnou lupou, aby sa vylúčilo tzv. mačacie zlato, čo sú minerály, ktoré sa na zlato len podobajú. Vyryžované zlato má spravidla vysokú kvalitu.

Finančná bilancia ryžovania zlata v slovenských potokoch a riekach vyzerá zhruba nasledovne: Súčasná výkupná cena čistého zlata sa pohybuje okolo 60 EUR za gram, čo znie lákavo. Avšak na 1 gram zlata potrebujeme zhruba 2000 až 3000 zlatiniek, na získanie ktorých treba premrviť tony materiálu, čo predstavuje týždne lopoty a čabrania sa v studenej vode. Samozrejme, že niekde je zlata viac, inde menej, takže treba mať aj istú dávku šťastia. Nech si teda o finančnej rentabilnosti ryžovania urobí úsudok každý sám. V každom prípade ak človek nemá inú ako finančnú motiváciu, tak nech to radšej ani neskúša.

S ryžovaním zlata som sa stretol ako zamestnanec Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave, ktorý v roku 1985 v spolupráci s Ústredným ústavom geologickým v Prahe a obcou Partizánska Ľupča organizoval majstrovstvá Československa v ryžovaní zlata v Ľupčianskej doline neďaleko Magurky. Keďže v tom čase nás na ústave bolo dosť mladých a primerane šibnutých nadšencov, nebol problém zostaviť mládežnícky tím, ktorý mal celú akciu pripraviť. Väčšina z nás mala „naštudovanú“ základnú románovú literatúru o zlatej horúčke na Aljaške, takže mali sme istú predstavu čo a ako. A keďže zo strany vedenia ústavu nám neboli stanovené žiadne ideologické či iné obmedzenia, mohli sme sa pri príprave akcie náležite vyblázniť.

Tak sme v jeden júnový pondelok vyrazili s plne naloženou dodávkou na Liptov. Do piatku poobedia muselo byť všetko pripravené. Ubytovaní sme boli v horárni neďaleko miesta konania súťaže. Makalo sa každý deň a celý deň, v čase aj nečase. Bol síce začiatok leta, ale na krátke rukávy to rozhodne nebolo. V prvom rade bolo treba na Ľupčianke vybudovať priehradu. Obec Partizánska Ľupča nám poskytla potrebné rezivo a lesný traktor, ktorý dovliekol očistený kmeň obrovského stromu a umiestnil ho krížom cez koryto potoka. Ostatné už bolo na nás – utesniť hrádzu balvanmi a vybudovať po obvode priehrady mólo. Potom bolo treba vybudovať vhodnú latrínu a spoločnú umyváreň, lebo to je pri takýchto akciách základ, vykolíkovať priestor pre stanovanie, postaviť drevené pódium pre vyhlasovanie víťazov a riadny „saloon“, aby bolo kde posedieť, popiť a niečo prehryznúť. Pripravené boli pohľadnice, vyrobené špeciálne pre túto akciu, tiež plastové ryžovacie misky v troch farebných prevedeniach, primerané občerstvenie, riadna šibenica pre prípadných podvodníkov a na sobotný večer po hlavnej súťaži bola dojednaná country kapela, ktorá mala navodiť atmosféru „divokého západu“. Zriadili sme aj riadny mailbox, z ktorého sa každý deň za slávnostného trúbenia fanfáry (či čo to bolo) vyberala a odvážala pošta. Všetko bolo riadne označené priamo na mieste vyrobenými tabuľkami, šípkami a výveskami. 

Pohľadnica z akcie. Takto nejak to celé malo vyzerať.

Zatĺkanie kolov "priamo z koňa". Také niečo ani Amerika zezažila!

Základ spoločnej umyvárne - kus rúry s dierkami, napojenej na prívod vody.

Bez saloonu by to nebolo ono!

Súčasťou prác bola aj hromada kreslenia, vystrihovania a lepenia.

V piatok poobede sa začali trúsiť prví návštevníci. Nastal čas, kedy sa z nás ako budovateľov provizórnej zlatokopeckej osady stali „pomocníci šerifa“ (aj toho sme mali), informátori, povzbudzovači, vyhadzovači a zberači odpadkov a postrácaných detí.

V sobotu ráno „zlatú horúčku 85“ za účasti viac než 200 duší slávnostne zahájil samotný riaditeľ Geologického ústavu Dionýza Štúra spolu s predsedom miestneho národného výboru (starostom) v Partizánskej Ľupči. Hlavná súťaž spočívala vo vyryžovaní piatich zlatiniek o veľkosti asi 1 milimeter, umelo zamiešaných do predpísaného množstva (3 až 4 kg) preosiatého dunajského štrkopiesku, a to v stanovenom časovom limite 20 minút. Vrecia so štrkopieskom a so zlatinkami sme pripravili ešte v Bratislave. Mne sa podarilo po dlhom trápení vyryžovať 4 zlatinky, pričom jednu z nich som pri vyberaní z misky stratil. To tam boli inakší borci, ktorí v rekordnom podlimitnom čase vyryžovali všetkých päť. Potom bola tzv. voľná súťaž, pri ktorej mali súťažiaci v priebehu tuším dvoch hodín vyryžovať čo najväčší počet zlatiniek priamo z potoka. Každý nález kontrolovala niekoľkočlenná porota - „Jury“, zostavená z kvalifikovaných mineralogičiek, vybavených mikroskopmi. Istý Čech sa tam vytasil s toľkými zlatinkami, že nás všetkých ostatných hanebne zotrel. Avšak dosť nahlas sa medzi súťažiacimi pobrblávalo, že dotyčný si zlatinky nalovil vopred ešte v Čechách. Keďže Jury mu to nevedela dokázať, neskončil na šibenici.  

Zlatá horúčka v plnom prúde.

Kto mal čím, fotil a filmoval odušu.

Najlepší borci získali aj diplom.

Pamätám sa na ten úžasný pocit, keď sa mi podarilo prvý krát vyryžovať ozajstné zlatinky priamo z potoka. Zrazu ma ovládla túžba pokračovať a ďalej to skúšať, veď čo keď o kúsok ďalej nájdem niečo väčšie? Áno, vylúčiť sa to nikdy nedá. Je to naozaj ako horúčka. Ale každá horúčka, našťastie, po krátkom čase skončí. Ostanú len príjemné zážitky a chrobák v hlave, ktorý občas vyvolá nutkanie skúsiť to znova. Len tak!

Ohlas akcie v tlači.

Tak ubehol víkend. Účasť bola nad očakávanie, atmosféra výborná a odozva skvelá, dokonca aj v tlači. Pohľadnice a ryžovacie misky išli na dračku. Len spomínanej country kapele sa v sobotu večer akosi nechcelo, zakaždým zahrali 3–4 pesničky a potom mali polhodinovú pauzu. Tak sme si od nich požičali nástroje a riadne sme to roztočili. Bolo to až neuveriteľné, zrazu nás obkolesil dav skandujúcich ľudí a nedal nám prestať. A vtedy sa zrodila myšlienka pokračovať v hraní aj po skončení akcie. Tak sme nakoniec utriasli štvorčlennú zostavu (tzv. „tvrdé jadro“) a zopár rokov sme hrávali na rôznych folkových i nefolkových akciách. 

Zrod prospektorskej kapely...

... a jedno z jej neskorších "civilných" vystúpení.

Keď už bolo po všetkom a väčšina návštevníkov už odišla, objavil sa z ničoho nič samotný Karel Pech s filmovým štábom, v tom čase známy to český režisér a scenárista. Okrem iného bol autorom niekoľkých televíznych seriálov, napríklad o Japonsku a o svojej japonskej „přítelkyni Šimako“. Teraz prišiel do Ľupčianskej doliny nakrúcať zlatokopov. Museli sme ho sklamať. Karel Pech mal proste pech!

Foto:   Dobré duše.

STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 5 - Slavín známy aj neznámy

Pôvodne som o Slavíne ani nechcel písať. Veď čo takého sa dá napísať o vojenskom pamätníku, ktorý je pre mnohých ešte stále symbolom komunistických čias? Aj keď tých takmer 7000 mŕtvych vojakov, ktorí na Slavíne ležia, určite netušilo, že tú ťažko vybojovanú slobodu nám ich preživší krajania a naši „bratia na večné časy“ riadne osladia na viac než 40 rokov a že sem dokonca pošlú tanky proti bezzbranným civilom. V každom prípade je Slavín zaujímavý svojou lokalitou, staviteľskou hodnotou a aj svojimi tajomstvami. A pre mňa osobne aj mnohými spomienkami na prežité detstvo a mladosť v jeho blízkosti.

Pohľad z prednej, južnej strany. 

V stredoveku tvoril tento kopček jadro vinohradníckej oblasti. V 16. storočí sa volal Hymelperti (Nebeský štít), neskôr ho premenovali na Himmelspirzeln (po prešpurácky Spadnutý z neba). Koncom 19. storočia tu pestovanie viniča zaniklo a postupne ho nahradili záhrady. Po druhej svetovej vojne sa táto dovtedy nezastavaná lokalita stala dôstojným miestom posledného odpočinku pre vojakov Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní Bratisdlavy a západného Slovenska. Spolu s nimi sú tu pochovaní aj iní vojaci, ktorých telá sem previezli počas likvidácie pohrebísk v okolí Bratislavy.

Samotný pamätník, vysoký 52 metrov, bol postavený v rokoch 1957 až 1960, viď 1 a 2. Na jeho vrchole je umiestnená 12 metrová socha vojaka s vlajkou, stojaceho na polámanom hákovom kríži. Rozľahlý hektárový areál pamätníka, v ktorom sa nachádza viacero ďalších sôch, bol navrhnutý s ohľadom na už jestvujúce hroby. Dokopy je tu 6 masových a viac než 300 individuálnych hrobov. V roku 1962 bol Slavín vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Počas komunizmu a v podstate aj dnes je Slavín miestom rôznych ceremónii za účasti významných domácich i zahraničných štátnych činiteľov.    

Letný a zimný pohľad na Slavín zo severnej strany

Slavín bol navrhnutý ako dominanta mesta. Neďaleko neho však už jedna dominanta existovala, a to v podobe 50 metrov vysokej veže kostola Na kalvárii. Tá veža mala isté problémy so statikou, ale tie neboli neriešiteľné. Vtedajší komunistickí pohlavári však rozhodli vežu odstrániť. Nie zo statických, ale z ideologických dôvodov. Najviac im klal oči veľký železný kríž na jej vrchole, ktorý bol v noci navyše aj vysvietený. Viacerí ľudia boli, samozrejme, s týmto rozhodnutím nespokojní a okrem iných obviňovali aj autora sochy vojaka so zástavou na pylóne pamätníka, sochára Alexandra Trizuljaka, ktorý však rovnako so zbúraním kostolnej veže nesúhlasil, viď 3. 

Pohľad na Slavín z neďalekej Kalvárie

V súčasnosti prebieha komplexná rekonštrukcia Slavína, vrátane samotného pylóna i sochy vojaka na jeho vrchole. Podľa Ing. Borisa Šramka, riaditeľa mestskej spoločnosti Marianum, ktorá rekonštrukciu realizuje, Alexander Trizuljak do tejto sochy zakomponoval istý duchovný odkaz v podobe niekoľkých kresťanských symbolov, ktoré sa komunistom nepodarilo dešifrovať. Bližšie viď 4 (reportáž z rekonštrukcie Slavína).

Pohľad zo Slavína na bratislavský hrad

Pod Slavín sme sa prisťahovali, keď som mal štyri roky, a prežili sme tu v nájomnom byte takmer 22 rokov. Na základnej škole nás občas na Slavín vyhnali robiť uvítací špaliér významným návštevám. Keď na nejaké výročie ohlásili ohňostroj, chodili sme sa zo Slavína dívať. To bola vždy „spoločenská udalosť“, záujem býval značný. Často som sem chodil aj sám, hlavne večer kvôli úžasnému výhľadu na osvetlené hučiace mesto. Keď bolo v zime dosť snehu, dalo sa na sánkach spúšťať zadným prístupovým schodiskom na Havličkovu ulicu. Bolo však treba dávať pozor na policajtov, ktorí tu zvykli snoriť. Raz tesne pred Vianocami, keď som si ako chlapec krátil cez Slavín cestu domov, zachytil som okamih, keď sa zažínali obrovské reflektory, osvetľujúce Slavín, a ja som pri jednom z nich pozoroval trubicu výbojky, ako sa pomaly rozsvecuje, až kým jej svetlo nebolo oslepujúce. Fascinovalo ma to. Keď som o pár dní s očakávaním postával pred reflektorom neďaleko mladých jedličiek a ten nie a nie sa zažnúť, prišli za mnou dvaja policajti, presvedčení, že si tam chcem odrezať vianočný stromček. Najprv ma vystrašili tým, že musím ísť s nimi a popritom sa snažili pod blízkymi kríkmi nájsť nôž, ktorým som mal túto „vianočnú krádež“ spáchať. Nakoniec ma pustili s tým, že vraj som „pekný vtáčik“. Ani som sa im nepokúsil vysvetľovať, prečo som sa tam tak podozrivo motal, aj tak by mi neuverili. 

Panoramatický pohľad na Bratislavu. Pre nárast stromov je z roka na rok obmedzenejší. 

Pamätník-nepamätník, po decembrovej nádielke snehu by bola
škoda nevyužiť takýto pekný svah na sánkovačku. 

Nové moderné osvetľovače pamätníka.
Tie pôvodné mali rozmery menšieho auta.

Zopárkrát sme na lúke v blízkosti pamätníka púšťali šarkana a napodiv nás nikto nevyhadzoval. Keď som však raz chcel svojmu šarkanovi zaťažiť chvost a olámal som si z blízkeho kríka zopár vetvičiek, zjavil sa akýsi chlap v montérkach, zjavne lokálny záhradník, a riadne mi vynadal. Myslím, že urobil dobre. V areáli pamätníka bola aj jedna voľne dostupná čerešňa, ktorá tu zostala ešte z čias pred jeho vybudovaním. Bola ukrytá v zeleni a chodilo sa k nej po jednom z bočných chodníkov. Keď sme nepremeškali ten správny čas, tak sme si aj pochutili na čerstvom ovocí.

V týchto miestach sa nachádzala voľne prístupná čerešňa a naokolo boli dosť husté
kroviny. Prístupové chodníky v tejto lesoparkovej zóne areálu neboli spevnené, ako teraz. 

Jeden z dvojice tzv. pozorovacích bunkrov z roku 1960.
Tieto bunkre boli súčasťou civilnej obrany obyvateľstva.

Napravo druhý pozorovací bunker a naľavo vodný rezervoár,
zachovaný ešte z čias záhradníčenia na tejto lokalite.

Na stene rezervoára vidno písmená JM
a letopočet MCMXXI (1921)

V podstate sme Slavín ani nevnímali, ako cintorín. Stretávali sme sa tu s partiou, kecali, vykrikovali a zadkami leštili múrik pozdĺž terasy pamätníka. Zopárkrát sme mali šťastie, keď práve otvorili obradnú sieň pamätníka pre verejnosť, roky to bola pre nás „tajomná komnata“. Inokedy sme si všimli, že tajuplná kovová brána v zadnom opornom múre terasy pamätníka je pootvorená. Tak sme si zbehli pre baterky a vliezli sme dnu. Objavili sme obrovský priestor s množstvom betónových podperných stĺpov. Dovtedy som netušil, že pod pamätníkom a priľahlými terasami je dutina, rovnako ako je dutina v samotnom pylóne pamätníka a aj v soche vojaka na jeho vrchole. Vtedy bol tento priestor prázdny, dnes sú tu dobudované akési priečky a stienky a je tu uskladnené všetko možné. Vraj sa uvažuje s využitím tohto priestoru pre muzeálne účely. Bližšie viď 5, 6 a 7.

Tajuplná brána do priestorov pod pamätníkom. Kedysi tu žiadny chodník nebol.

V roku 2006 na Slavíne osadili a vysvätili pravoslávny kríž od Klementa Trizuljaka.
Patril sem už dávno, nakoľko je to cintorín a pochovaní vojaci boli prevažne
pravoslávneho vyznania.

Informačno-spomienkové tabule s menami viac než 5500 identifikovaných
padlých vojakov. Osadené boli v roku 2015 

Mierová lúka na počesť Alexandra Dubčeka, vybudovaná v roku 1997.
Len škoda, že kamenná pamätná tabuľa je už takmer nečitateľná.

Bývanie pod Slavínom sa dnes berie ako lukratívna záležitosť, avšak za socializmu to malo jednu veľkú nevýhodu: V jeho tieni sme mali veľmi zlý príjem rakúskeho rozhlasu a televízie. Takže keď sa chalani v škole vzrušene prekrikovali, aký super western bol včera na Viedni a aké rockové hviezdy videli v poslednom Spotlighte, mohol som im len ticho závidieť. Takmer sme uverili tomu, že na príjem rádiových vĺn má rušivý vplyv kovová socha vojaka na pylóne Slavína, alebo že priamo v tej soche je tajne namontovaná rušička. Rušenie „zlých“ západných staníc totiž nebolo v tom čase ničím mimoriadnym. Avšak celé to bolo len o tom, že sme bývali na blbej strane kopca a že sme nemali poriadny anténny zosilovač. To však bola snáď jediná nevýhoda tejto lokality.

Staré mesto južne od Slavína. Tento pohľad ma vždy fascinoval.

V každom prípade je Slavín pozoruhodným miestom a aj v týchto rokoch je mu venovaná náležitá starostlivosť, možno viac ako za čias socializmu. Keby tu nebol pamätník, tak by sa o tento kopček už dávno pobili zbohatlíci a developeri. Avšak tie tisíce mŕtvych vojakov, ktorí sú tu pochovaní, toto miesto našťastie dobre strážia.

Foto:      P.Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

1 https://bojovnik.eu/2021/04/05/slavin-pamatnik-s-antickym-smrncom/

2 https://www.teraz.sk/slovensko/unikatne-fotografie-slavin-vystavba/127491-clanok.html

3 https://www.bratislavskenoviny.sk/aktuality/stare-mesto/61297-video-biskup-jozef-halko-sa-vystveral-na-vrchol-slavina-aby-pripomenul-preco-bola-zburana-veza-kostola-na-kalvarii

4 https://www.facebook.com/watch/?v=2825878307694292

5 https://www.youtube.com/watch?v=RasQrkgXtf8

6 https://zivot.pluska.sk/soubiznis/tajomstvo-slavina

7 https://youtu.be/mZgdT8LrQ6s

Spoznať krajinu znamená splynúť s ňou

Keď sa krátko po revolúcii otvorili hranice, dostal som možnosť absolvovať takmer ročný postgraduálny diplomový kurz v holandskom Delfte. Samozrejme, že som v rámci tohto pobytu navštívil viacero zaujímavostí, ktorých je v Holandsku naozaj dosť. Tieto exkurzie väčšinou organizoval inštitút, ktorý ma prijal, a teda mali prevažne charakter hromadných autobusových výletov. Stále som však túžil len tak sám splynúť s krajinou, nielen ju vidieť. S krajinou, ktorej som dodnes vďačný za pohostinnosť a ktorú som si nakoniec obľúbil, aj keď ako milovník hôr som si prvé mesiace nevedel zvyknúť.

Tak som sa jedného letného dňa vychytil na celodenný peší výlet, a to bez vytýčenia konkrétnej trasy. Iba som si povedal, že sa budem uberať najskôr na sever k moru a potom budem pokračovať po jeho pobreží na juhozápad do Haagu, kde chytím nejaký vlak späť do Delftu. 

Vyrážam na sever.

Holandsko je dosť husto osídlená krajina. Na ploche len o málo menšej ako Slovensko žije viac než 17 miliónov obyvateľov. To znamená, že voľnú prírodu, ako ju poznáme na Slovensku, Holanďania prakticky nemajú. A ani hory, s výnimkou nejakých pahorkov v juhovýchodnej časti krajiny, pričom najvyšší z nich má nadmorskú výšku iba 322 m. Naopak, viac než tretina územia Holandska má zápornú nadmorskú výšku, teda je nižšie, ako hladina mora. Je to výsledok stáročia trvajúceho boja Holanďanov s morom, ktorý má dnes podobu dômyselného systému regulovaných kanálov, hrádzí a prečerpávacích staníc. Aj samotný Delft a celá moja trasa k pobrežiu sa ťahala pod úrovňou mora. Zvláštny to pocit!

Na obrázku z jednej z exkurzii vidno časť obrovského protipovodňového systému regulačných hrádzí, ktorý sa budoval 30 rokov v rámci tzv. Delta projektu s cieľom uzavrieť za nepriaznivých podmienok ústia riek Rýn, Maas a Schelde. K projektu sa prikročilo po katastrofickej povodni vo februári 1953, kedy v dôsledku dlhotrvajúcej búrky a za najvyššieho prílivu došlo ku zničeniu stoviek kilometrov hrádzí, pričom zahynulo takmer 2000 ľudí, 70 000 ľudí prišlo o strechu nad hlavou a bolo zdevastovaných viac než 2000 km2 pôdy. Systém hrádzí má celkovú dĺžku 30 km a funguje tak, že sa počas prílivu alebo pri vzdutí morskej hladiny počas búrky uzavrie a po jej poklese sa zase otvorí, aby bol umožnený odtok vody zo spomínaných riek do mora. Tak isto je cez ňu umožnená regulovaná lodná doprava do prístavov Rotterdam a belgických Antwerp. Podobná, 32 km dlhá hrádza Afsluitdijk bola vybudovaná ešte v medzivojnovom období neďaleko Amsterdamu cez záliv Zuiderzee a vedie po nej dôležitá spojnica pre automobilovú dopravu. 

Presnú trasu môjho putovania si už dnes nepamätám. Najskôr som sa preštrikoval cez uličky Delftu k akémusi kanálu a potom som nejaký čas išiel popri ňom cez Rijsvijk a ďalej na Voorburg, najskôr cestičkou popri železnici a následne pomedzi skleníky, políčka, tenisové kurty a parčíky. Naozaj, dokonale využité územie, do posledného štvorcového metra! Pokračujem okrajovými uličkami Voorburgu a Leidschendamu. Obdivujem úhľadné domy so záhradkami, vdychujem vôňu pekárničiek, všade je čisto, pokoj a láskaví ľudia. Po anglicky sa dohovorím bez problémov, a to aj s miestnymi deťmi. Na prechodoch pre chodcov mi autá ochotne zastavujú. Užívam si to. Na Slovensku sme v tom čase o takom niečom ani nechyrovali, rovnako ani o systéme tzv. inteligentných diaľnic, o bankomatoch, či nákupných košíkoch na mince. Rozdiely vnímam aj v celkovej atmosfére medzi ľuďmi, v ich prístupe ku zdanlivým maličkostiam a v spôsobe práce odborníkov na inštitúte, s ktorým som sa ako vtedajší zamestnanec štátneho ústavu, či počas štúdia na vysokej škole nikdy predtým nestretol.   

Prekrásne historické centrum Delftu. Delft je stotisícové mesto medzi Haagom a Rotterdamom,
turisticky hojne navštevované, známe svojou keramikou, podobnou tej našej modranskej. Je to
aj univerzitné mesto, žije tu množstvo študentov rôzneho veku z celého sveta.

Jedna z typických delftských ulíc. Ak máte súce plavidlo, tak sa môžete prostredníctvom
hustej siete kanálov plaviť po celom Holandsku.

Pozdĺž kanála na sever

Domček ako z rozprávky

A ešte jeden domček s rákosovou strechou. To sa dnes len tak nevidí.

Jedna z malebných uličiek Voorburgu. Toto mestečko sa považuje za najstaršie sídlo
v celom Holandsku.

Nakoniec prichádzam k akémusi štadiónu. Prejdem popri ňom a narazím na drevené schodisko, ktoré ma vyvedie na piesočné duny pri pobreží. Zrazu sa ocitám v úplne inom svete. Sú tu akési cestičky, ploty a smerové a zákazové tabule. Kam dovidím je len zeleň, pomedzi ktorú sa ukazujú vodné plochy. Ale k ním nesmiem, môžem sa pohybovať iba po vyznačených chodníkoch. 

Po piesočných dunách. 

Oblasť piesočných dún od Haagu až po Amsterdam slúži ako zásobáreň pitnej vody. Holanďania získavajú pitnú vodu z riek, kanálov a jazier, ktorú po predčistení čerpajú dlhé kilometre do oblastí    dún, kde táto voda infiltruje do podložia. Potom sa prostredníctvom vrtov čerpá na konečnú doúpravu a nakoniec do distribučnej vodovodnej siete. 

Duny tvoria tiež prirodzenú bariéru proti dorážajúcemu Severnému moru.

Pietné miesto uprostred dún na počesť obetiam druhej svetovej vojny.

Cestička pomedzi duny ma konečne doviedla až k moru. Po malom občerstvení si doprajem krátky kúpeľ v slanej vode, jediný počas celého môjho pobytu v Holandsku. Pláž je poloprázdna, voda studená a na rozdiel od takého Jadranu aj málo priehľadná. Prispieva k tomu aj skutočnosť, že do morského prúdu, smerujúceho na sever pozdĺž celého pobrežia Holandska, sa primiešavajú kalnejšie vody z Rýna a ďalších dvoch riek, ústiacich do mora južne od Haagu. 

Pohľad z pobrežných dún na nekonečnú pláž.

Až sem sa dá dostať električkou z Haagu.

Konečne som v Haagu. Zase úplne iný svet. Toto mesto je čo do počtu obyvateľov porovnateľné s Bratislavou, avšak atmosféra je tu úplne iná. Okrem Medzinárodného súdneho dvora, kam sa utieka toľko Slovákov aj kvôli pandemickým opatreniam, tu sídli holandská vláda a aj kráľovská rodina, hoci Haag nie je hlavným mestom Holandska.

Vyťahujem mapu a vyrážam do ulíc mesta navštíviť svojich holanských priateľov, ktorí mi nedávno navrhli, aby som sa niekedy len tak zastavil. Keď sa dozvedeli, odkiaľ a kadiaľ kráčam, chytili sa za hlavu. V Holandsku sa totiž masovo uprednostňuje bicykel. Sú ich tu nie desiatky, ale tisícky. Každého, kto na Slovensku nejakým spôsobom navrhuje a buduje cyklotrasy, by som najskôr povinne poslal do Holandska. Lepšia škola nie je nikde na svete.  

Budova železničnej stanice v Delfte s parkoviskom bicyklov.

Nakoniec som ani nemusel hľadať stanicu, priatelia ma ochotne odviezli autom až pred vchod do môjho internátu v Delfte. V nohách som mal nadupaných asi 20 kilometrov a v hlave plno úžasných dojmov. To sa proste s autobusovým zájazdom nedá vôbec porovnať.

Toto „splynutie s krajinou“ ma neskôr inšpirovalo k viacerým výletom s deťmi po rovinách popri Dunaji a na Záhorí, pomedzi polia, lesíky, po riečnych hrádzach a k obľúbeným jazerám. Nakoniec mi aj samotné deti potvrdili, že nielen hory sú tým správnym miestom pre turistiku. Okrem iného aj preto, že to nie je do kopca...

Foto:  P. Vyskočil

STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 4 – Tajomné Podhradie

Oblasť na dunajskom nábreží pod Bratislavským hradom od mosta SNP po električkový tunel, nazývaná tiež Podhradie, bola dlhé desaťročia zanedbávaná, ostalo tu len zopár ošarpaných budov a nejaké zbúraniská, utopené v kroví, bez náznaku nejakej snahy o konkrétnejší vzhľad či charakter tejto lokality. Avšak nedávno pod budovou parlamentu pomerne rýchlo vyrástli akési moderné objekty a smerom k mostu SNP je teraz rozsiahle živé stavenisko. Tak som jedného septembrového dňa zobral fotoaparát a vybral som sa na to pozrieť.

O Hradnom vrchu kolovali legendy o tajných chodbách v jeho útrobách. Párkrát sme sa tu ako tínedžeri motali po svahu pod hradom a vzrušene zízali do polozbúraných pivníc. Na vysokej škole som jeden semester chodieval na prednášky na katedru ložiskovej geológie, ktorá vtedy sídlila v jednej z ošarpaných budov na Žižkovej ulici. Po skončení školy som ako novopečený organizovaný horolezec chodil nejaký čas trénovať na žulovú platňu nad tunelom a na cvičný múr pod židovským cintorínom, avšak po narodení môjho prvého dieťaťa som sa definitívne rozhodol zostať radšej pri turistike. Odvtedy som tieto končiny nenavštevoval, ale vždy som bol zvedavý, dokedy to tu zostane takéto nijaké.

Celkový pohľad na Podhradie z mosta SNP. Tých zopár oranžových striech vľavo dole
je vlastne všetko, čo sa v Podhradí zachovalo. Nad nimi vidno budovu parlamentu
a rovno pod hradom sú zvyšky Vodnej veže. Fotografia je z roku 2007.

V tejto oblasti kedysi existovali samostatné osady Zuckermandel (od ortodoxného židovského cintorína po Vodnú vežu) a staršia Vydrica (od Vodnej veže po most SNP, resp. po Rybné námestie a židovskú štvrť). Spočiatku tu žili hlavne remeselníci, rybári a mlynári. V 18. storočí sa hlavne do Zuckermandelu nasťahovalo množstvo obyvateľov prevažne nemeckej a rakúskej národnosti a žila tu aj početná židovská komunita. V roku 1850 Zuckermandel i susedná Vydrica stratili samostatnosť a boli pripojené k Prešporku. Odvtedy táto časť upadala, bohatší obyvatelia sa odsťahovali do centra mesta a do ich domov sa nasťahovalo chudobnejšie obyvateľstvo. Od konca 19. storočia bola hlavne Vydrica nechvalne známa svojou kriminalitou a prostitúciou. Počas druhej svetovej vojny bolo židovské obyvateľstvo deportované do koncentračných táborov a po skončení vojny bolo zase deportované nemecké obyvateľstvo do Nemecka. Ostalo tu viacero neobývaných domov, ktoré boli v schátralom stave, nakoľko tu žili prevažne slabšie sociálne vrstvy obyvateľstva. Veľa z nich sa zbúralo v rámci budovania tunela pod Hradným vrchom a neskôr štvorprúdovej cesty s električkovou traťou na nábreží. Ďalšie búracie práce, pri ktorých padla podstatná časť židovskej štvrte, vrátane synagógy na Rybnom námestí, a pri ktorých bývalá mestská časť Vydrica prakticky zmizla z povrchu zeme, sa uskutočnili v súvislosti so stavbou mosta SNP. V Podhradí ostalo len zopár kúrií, kostol Najsvätejšej trojice, zrekonštruované ruiny Vodnej veže, zvyšky podzemných pivníc, dve ľadové jamy a zrekonštruované ústie Kempelenovho vodovodu. Na juhovýchodnej strane hradného kopca, na dnešnej Mikulášskej, Beblavého a Židovskej ulici a Zámockých schodoch, boli niektoré pôvodné domy zrekonštruované a doplnené novšími v štýle tých pôvodných. V západnej časti Podhradia boli postavené tri vežiaky ako časť plánovanej, ale našťastie nerealizovanej výstavby sídliska s 800 bytmi. Ešte tu boli nejaké parkoviská a zvyšný priestor vypĺňali kadejaké kroviny a burina. Takto to vydržalo niekoľko desaťročí. Až donedávna.

Bližšie o histórii Zuckermandelu, Vydrice a židovskej štvrte viď 1, 2, 3 a 4.

Svoju cestu začínam na Žižkovej ulici (pôvodne sa volala Zuckermandl Hauptgasse, neskôr ulica Márie Terézie, Podhradská a počas vojnových rokov ulica Hermanna Göringa), ktorá prechádza Podhradím a kedysi tvorila výpadovku na Devín. Prechádzam popri ortodoxnom židovskom cintoríne, míňam bránu susedného Mikulášskeho cintorína a kúsok ďalej zarastené zvyšky bývalého kúpaliska. Prichádzam k tunelu, kde sa týčia tri spomínané paneláky. Napravo dole vidno pamätník Chatama Sofera..Odbočujem doľava na Strmú cestu a známou odbočkou prichádzam pozdraviť žulovú platňu, jedinú cvičnú horolezeckú stenu v Starom meste.  

Časť cca. 150 m dlhého oporného múru ortodoxného židovského cintorína.
Múr bol vybudovaný v r.1937 a už dlhé roky slúži ako cvičná stena pre horolezcov.
Nad múrom vidno zopár náhrobných kameňov.
Samotný ortodoxný cintorín v Bratislave je jedným z najväčších židovských cintorínov
na Slovensku. Nachádza sa tu vyše 7000 hrobov. Cintorín založila židovská komunita
v roku  1845 a po roku 1873 slúžil ortodoxnej židovskej obci. Dom smútku bol postavený
v roku 1929 a patrí k významným pamiatkam medzivojnovej modernej architektúry
na Slovensku. Bližšie viď 5.

Vchod do Mikulášskeho (alebo Katolíckeho) cintorína. Menší a menej známy cintorín 

v susedstve ortodoxného židovského cintorína. Vznikol v 18. storočí, ale podľa 

niektorých zdrojov sa tu  pochovávalo už v 13. storočí. Asi preto tu objavili až 

štrnásť vrstiev prekrývajúcich sa hrobov. 

Od roku 1957 sa tu nepochováva. Bližšie viď 6.

Zabudnuté kúpalisko. Rozhodnutie o stavbe tohto kúpaliska padlo

už v r.1941. Mal to byť 50 m dlhý bazén s ohrevom vody pomocou 

slnečnej energie. Jeho stavbu sprevádzali technické problémy, 

súvisiace hlavne so zložitou geológiou (zníženie pôvodnej hĺbky 

5 m na 2,5 m), pričom počas prác došlo aj k prepadnutiu buldozéra 

do akejsi pivnice, či chodby. Stavba bazéna bola niekoľkokrát prerušená 

a keď ho konečne v r.1968 skúšobne naplnili, behom troch dní voda cez 

netesnosti kamsi vytiekla. Jeho oprava sa už neriešila, takže bazén 

nikdy nebol uvedený do prevádzky a chátra, hoci v 90-tych rokoch 

sa tu pokusne hralo divadlo a koncertovalo.  

Bližšie viď 7.

Pamätník Chatama Sofera. Ide o pozostatok starobylého židovského cintorína, 

ktorý sa po r.1943 vďaka výstavbe tunela pod hradom ocitol pod úrovňou terénu, 

prekrytý betónovými doskami. Dlhé roky po jeho strope hrmotali autá a autobusy, 

neskôr električky. Na prelome storočí bola v spolupráci so židovskou obcou 

električková trať ponad hrobku odklonená, celý areál bol obnovený a náhrobné 

kamene zreštaurované. V súčasnosti toto dielo spĺňa požiadavky židovského 

práva (halachy) a taktiež najvyššie štandardy súčasnej architektúry. 

Bližšie viď 8.

Žulová platňa nad tunelom. Odchovala generácie horolezcov. 
Stále je navštevovaná. Bližšie viď 9.

Strmá cesta. Vybudovaná bola zhruba pred 100 rokmi a je to jediná 
priama spojnica medzi Podhradím a Hradným vrchom. Tvorí ju 
338 schodov s prevýšením 80 m. 

Strmá cesta ma vyvedie na Mudroňovú ulicu, kúsok nad Bratislavským hradom. Schádzam po jeho južnej strane, popri Žigmundovej bráne, po Beblavého ulici a Zámockých schodoch na Židovskú, kde ma zastavuje oplotenie staveniska. Musím prejsť popod most SNP cez cestu k Dunaju a neďaleko kostola Najsvätejšej trojice vchádzam do bývalého Zuckermandelu. 

Pohľad na stavenisko novej Vydrice. V strede vidno Vodnú vežu
a vpravo jednu z dvoch ľadových jám.
Vodná veža z roku 1254 stáročia plnila dôležitú strategicko-
obrannú funkciu. Vtedy tu bol brod cez Dunaj a križovatka
Dunajskej a Jantárovej obchodnej cesty a táto veža strážila brod
a vstup do mesta a k hradu. Veža zanikla v roku 1620 počas
protihabsburského povstania, kedy ju  vojsko cisára Ferdinanda
z taktických dôvodov vyhodilo do vzduchu. V súčasnosti sú z nej
len zakonzervované zvyšky. Bližšie viď 10.
Ľadové jamy slúžili ako chladnička, plnili sa ľadovými
kryhami z Dunaja.

Stavenisko novej Vydrice. Nová Vydrica by mala byť koncipovaná ako zmiešaná
polyfunkčná štvrť, zameraná na bývanie a mestský spôsob života so všetkým, čo
k nemu patrí. Pritom by mali byť zachované pôvodné ulice a taktiež objekt
Vodnej veže a dve ľadové jamy, z ktorých jedna by mala byť sprístupnená.
Momentálne tu prebiehajú zložité práce na spevňovaní 
svahu hradného kopca. Bližšie o projekte viď 11.

Pohľad na zrekonštruovanú časť pôvodného Zuckermandelu. 

Kostol Najsvätejšej trojice. Barokový kostolík zo začiatku 18. 

storočia. Patrí do farnosti svätého Martina a dodnes sa v ňom konajú 

liturgie. Akoby zázrakom nebol zbúraný, podobne ako niekoľko 

ďalších budov v jeho okolí.  

Prechádzam po Žižkovej smerom k tunelu. Starobylé budovy strieda nové polyfunkčné mestské centrum, ktoré je síce architektonicky v príkrom kontraste s tým, čo tu zostalo, avšak na druhej strane sú tu obchody, kaviarne, reštaurácie, uličky, parky, námestia, skrátka všetko, čo robí mesto mestom. Po toľkých rokoch tu konečne opäť prúdi život.   

Žižkova ulica a pôvodné budovy Zuckermandelu.
V pozadí vidno budovy nového Zuckermandelu.

Nový Zuckermandel

Nový Zuckermandel

Pohľad od kostola Najsvätejšej trojice smerom k Vodnej veži

Podhradie sa teda konečne definitívne mení z nijakého na nejaké. Uvidíme aké. 






Foto:   P. Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

1 https://bratislavskerozky.sk/kam-zmizlo-podhradie-zuckermandel/
2 https://bratislavskerozky.sk/kam-zmizlo-podhradie-vydrica/
3. https://bratislavskerozky.sk/kam-zmizlo-podhradie-zidovska-stvrt/
4 https://bratislava.blob.core.windows.net/media/Default/Dokumenty/Str%C3%A1nky/Chcem%20vediet/UPZ_Podhradie/%C3%9APNZ-Podhradie_text.pdf
5 http://www.jewishcemetery.sk/sk/ortodoxny-cintorin/
6 https://www.dobrodruh.sk/bratislava/bratislava-mikulassky-cintorin-male-velke-prekvapenie
7 https://www.facebook.com/media/set/?set=a.429940820381454.97234.399084680133735&type=3
8 http://www.chatamsofer.sk/sk/uvod
9 https://www.climb.sk/crag/show/1
10 https://bratislava.dnes24.sk/vodna-veza-je-rodinnym-striebrom-bratislavy-o-jej-historii-vsak-vela-nevieme-211985
11 https://www.yimba.sk/vydrica/projekt-vydrica-sa-odhaluje-bratislava-opat-ziska-svoje-podhradie