Keď sa krátko po revolúcii otvorili hranice, dostal som možnosť absolvovať takmer ročný postgraduálny diplomový kurz v holandskom Delfte. Samozrejme, že som v rámci tohto pobytu navštívil viacero zaujímavostí, ktorých je v Holandsku naozaj dosť. Tieto exkurzie väčšinou organizoval inštitút, ktorý ma prijal, a teda mali prevažne charakter hromadných autobusových výletov. Stále som však túžil len tak sám splynúť s krajinou, nielen ju vidieť. S krajinou, ktorej som dodnes vďačný za pohostinnosť a ktorú som si nakoniec obľúbil, aj keď ako milovník hôr som si prvé mesiace nevedel zvyknúť.
Tak som sa jedného letného dňa vychytil na celodenný peší výlet, a to bez vytýčenia konkrétnej trasy. Iba som si povedal, že sa budem uberať najskôr na sever k moru a potom budem pokračovať po jeho pobreží na juhozápad do Haagu, kde chytím nejaký vlak späť do Delftu.
 |
| Vyrážam na sever. |
Holandsko je dosť husto osídlená krajina. Na ploche len o málo menšej ako Slovensko žije viac než 17 miliónov obyvateľov. To znamená, že voľnú prírodu, ako ju poznáme na Slovensku, Holanďania prakticky nemajú. A ani hory, s výnimkou nejakých pahorkov v juhovýchodnej časti krajiny, pričom najvyšší z nich má nadmorskú výšku iba 322 m. Naopak, viac než tretina územia Holandska má zápornú nadmorskú výšku, teda je nižšie, ako hladina mora. Je to výsledok stáročia trvajúceho boja Holanďanov s morom, ktorý má dnes podobu dômyselného systému regulovaných kanálov, hrádzí a prečerpávacích staníc. Aj samotný Delft a celá moja trasa k pobrežiu sa ťahala pod úrovňou mora. Zvláštny to pocit!
 |
| Na obrázku z jednej z exkurzii vidno časť obrovského protipovodňového systému regulačných hrádzí, ktorý sa budoval 30 rokov v rámci tzv. Delta projektu s cieľom uzavrieť za nepriaznivých podmienok ústia riek Rýn, Maas a Schelde. K projektu sa prikročilo po katastrofickej povodni vo februári 1953, kedy v dôsledku dlhotrvajúcej búrky a za najvyššieho prílivu došlo ku zničeniu stoviek kilometrov hrádzí, pričom zahynulo takmer 2000 ľudí, 70 000 ľudí prišlo o strechu nad hlavou a bolo zdevastovaných viac než 2000 km2 pôdy. Systém hrádzí má celkovú dĺžku 30 km a funguje tak, že sa počas prílivu alebo pri vzdutí morskej hladiny počas búrky uzavrie a po jej poklese sa zase otvorí, aby bol umožnený odtok vody zo spomínaných riek do mora. Tak isto je cez ňu umožnená regulovaná lodná doprava do prístavov Rotterdam a belgických Antwerp. Podobná, 32 km dlhá hrádza Afsluitdijk bola vybudovaná ešte v medzivojnovom období neďaleko Amsterdamu cez záliv Zuiderzee a vedie po nej dôležitá spojnica pre automobilovú dopravu. |
Presnú trasu môjho putovania si už dnes nepamätám. Najskôr som sa preštrikoval cez uličky Delftu k akémusi kanálu a potom som nejaký čas išiel popri ňom cez Rijsvijk a ďalej na Voorburg, najskôr cestičkou popri železnici a následne pomedzi skleníky, políčka, tenisové kurty a parčíky. Naozaj, dokonale využité územie, do posledného štvorcového metra! Pokračujem okrajovými uličkami Voorburgu a Leidschendamu. Obdivujem úhľadné domy so záhradkami, vdychujem vôňu pekárničiek, všade je čisto, pokoj a láskaví ľudia. Po anglicky sa dohovorím bez problémov, a to aj s miestnymi deťmi. Na prechodoch pre chodcov mi autá ochotne zastavujú. Užívam si to. Na Slovensku sme v tom čase o takom niečom ani nechyrovali, rovnako ani o systéme tzv. inteligentných diaľnic, o bankomatoch, či nákupných košíkoch na mince. Rozdiely vnímam aj v celkovej atmosfére medzi ľuďmi, v ich prístupe ku zdanlivým maličkostiam a v spôsobe práce odborníkov na inštitúte, s ktorým som sa ako vtedajší zamestnanec štátneho ústavu, či počas štúdia na vysokej škole nikdy predtým nestretol.
 |
| Prekrásne historické centrum Delftu. Delft je stotisícové mesto medzi Haagom a Rotterdamom, turisticky hojne navštevované, známe svojou keramikou, podobnou tej našej modranskej. Je to aj univerzitné mesto, žije tu množstvo študentov rôzneho veku z celého sveta. |
 |
| Jedna z typických delftských ulíc. Ak máte súce plavidlo, tak sa môžete prostredníctvom hustej siete kanálov plaviť po celom Holandsku. |
 |
| Pozdĺž kanála na sever |
 |
| Domček ako z rozprávky |
 |
| A ešte jeden domček s rákosovou strechou. To sa dnes len tak nevidí. |
 |
| Jedna z malebných uličiek Voorburgu. Toto mestečko sa považuje za najstaršie sídlo v celom Holandsku. |
Nakoniec prichádzam k akémusi štadiónu. Prejdem popri ňom a narazím na drevené schodisko, ktoré ma vyvedie na piesočné duny pri pobreží. Zrazu sa ocitám v úplne inom svete. Sú tu akési cestičky, ploty a smerové a zákazové tabule. Kam dovidím je len zeleň, pomedzi ktorú sa ukazujú vodné plochy. Ale k ním nesmiem, môžem sa pohybovať iba po vyznačených chodníkoch.
 |
| Po piesočných dunách. |
 |
Oblasť
piesočných dún od Haagu až po Amsterdam slúži ako
zásobáreň pitnej vody. Holanďania získavajú pitnú vodu z riek,
kanálov a jazier, ktorú po predčistení čerpajú dlhé kilometre
do oblastí dún, kde táto voda infiltruje do podložia. Potom sa
prostredníctvom vrtov čerpá na konečnú doúpravu a nakoniec do
distribučnej vodovodnej siete. |
 |
| Duny tvoria tiež prirodzenú bariéru proti dorážajúcemu Severnému moru. |
 |
| Pietné miesto uprostred dún na počesť obetiam druhej svetovej vojny. |
 |
| Pohľad z pobrežných dún na nekonečnú pláž. |
 |
| Až sem sa dá dostať električkou z Haagu. |
Konečne som v Haagu. Zase úplne iný svet. Toto mesto je čo do počtu obyvateľov porovnateľné s Bratislavou, avšak atmosféra je tu úplne iná. Okrem Medzinárodného súdneho dvora, kam sa utieka toľko Slovákov aj kvôli pandemickým opatreniam, tu sídli holandská vláda a aj kráľovská rodina, hoci Haag nie je hlavným mestom Holandska.
Vyťahujem mapu a vyrážam do ulíc mesta navštíviť svojich holanských priateľov, ktorí mi nedávno navrhli, aby som sa niekedy len tak zastavil. Keď sa dozvedeli, odkiaľ a kadiaľ kráčam, chytili sa za hlavu. V Holandsku sa totiž masovo uprednostňuje bicykel. Sú ich tu nie desiatky, ale tisícky. Každého, kto na Slovensku nejakým spôsobom navrhuje a buduje cyklotrasy, by som najskôr povinne poslal do Holandska. Lepšia škola nie je nikde na svete.
 |
| Budova železničnej stanice v Delfte s parkoviskom bicyklov. |
Nakoniec som ani nemusel hľadať stanicu, priatelia ma ochotne odviezli autom až pred vchod do môjho internátu v Delfte. V nohách som mal nadupaných asi 20 kilometrov a v hlave plno úžasných dojmov. To sa proste s autobusovým zájazdom nedá vôbec porovnať.
Toto „splynutie s krajinou“ ma neskôr inšpirovalo k viacerým výletom s deťmi po rovinách popri Dunaji a na Záhorí, pomedzi polia, lesíky, po riečnych hrádzach a k obľúbeným jazerám. Nakoniec mi aj samotné deti potvrdili, že nielen hory sú tým správnym miestom pre turistiku. Okrem iného aj preto, že to nie je do kopca...
Foto: P. Vyskočil
