Ako
chlapec som so svojim otcom absolvoval nespočetné množstvo túr.
Raz sme nad Lozornom v Malých Karpatoch prechádzali dolinou Suchého
potoka smerom na Košarisko a ja som si všimol neklamné znaky toho,
že tadiaľto kedysi viedla lesná železnica. Od malička ma zaujíma
všetko, čo súvisí so železnicou, ale o tejto železničke sa mi
vtedy nepodarilo nič zistiť a ani nikto z našich známych o nej
nič nevedel. Podarilo sa mi to až nedávno a úplnou náhodou.
V
tom čase bolo územie na západ od Košariska oplotenou zvernicou.
Na jeho spodnom okraji bol síce cez plot rebrík, ale hore pri
Košarisku sme museli cez plot regulérne preliezať, pričom na nás
z neďalekej chaty pri plote ktosi ziapal. Neviem, načo tá ohrada v
skutočnosti slúžila, ale pri priehrade na Suchom potoku, zvanej
tiež Kubinov kríž, sme našli množstvo prázdnych nábojníc...
Ďalšia vec, ktorá ma zaujala, bol skelet starého autobusu, ktorý
niekto tu v oplotenej zvernici nejakým spôsobom dotrepal do cca. 2
m hlbokého zárezu železničky, vzdialeného 70 m od lesnej
asfaltky. Neskôr po rokoch rovnako záhadne odtiaľ autobus zmizol.
Dnes
je toto územie voľne prístupné a asfaltka medzi Lozornom a
Košariskom sa od jari do jesene hemží cyklistami. A práve na
tejto trase sa nachádzala spomínaná lesná železnica. Bola to
úzkokoľajka o rozchode 760 mm s parnou trakciou a slúžila na
zvážanie dreva. Mala dĺžku 11 km a prekonávala prevýšenie 250
m, pričom boli na nej prípojky do niektorých bočných dolín.
Vybudovaná bola pár rokov po skončení I. svetovej vojny, avšak
po relatívne krátkom čase bola niekedy v 30-tych rokoch minulého
storočia zrušená kvôli globálnej hospodárskej kríze.
Trasa
bývalej železničky vedie z areálu bývalej parnej píly v Lozorne
(dnes je tu drevársky podnik) popri vodnej nádrži Lozorno smerom k
hájovni Rusniaky a ďalej súbežne s lesnou asfaltkou a Suchým
potokom popri Abelande k vodnej nádrži Lipníky a ďalej popri
vodnej nádrži Kubinov kríž až k sedlu nad Košariskom, ktoré
prekonáva v terénnom záreze, a na druhej strane sa stáča doľava
k Stupavskému potoku v doline Prepadlé a niekde nad chatou
Cementárka pod vrchom Volhovisko končí. Stopy železnice možno
pozorovať už od Lozorna v teréne popri asfaltke, v blízkosti
nádrže Lipníky sú aj zvyšky betónových premostení ponad bočné
prítoky Suchého potoka, nad ďalšou nádržou je v lese zreteľný
násyp a pred Košariskom je na okraji lesa výrazný terénny zárez.
Odtiaľto vedie smerom doľava v lese výrazný násyp, na ktorom je
postavený plot zvernice, a tiahne sa ponad Košarisko až nad chatu
Cementárka.
Podrobnejší
popis železničky je v citovaných referenciách.
Nasledujúce
fotografie sú z apríla 2020 a dokumentujú horný úsek bývalej
železničky.
Priehrada Kubinov kríž na Suchom potoku. Tesne nad úrovňou asfaltky je viditeľný zárez bývalej železničky. |
Násyp železničky nad vodnou nádržou |
Zárez železničky pred sedlom nad Košariskom. Niekde tu sa nachádzal skelet starého autobusu. |
Zárez železničky v sedle nad Košariskom, najvyšší bod trate. |
Násyp železničky s oplotením zvernice smerom na Prepadlé. Oplotenie je na viacerých miestach porušené. |
Násyp prechádza do zárezu |
Tu sa železnička zjavne vetvila, ale pravá vetva pokračovala ďalej. Jej trasa splynula s cestou. |
Teleso železničky je prerušené lesnou cestou. |
V
Malých Karpatoch bolo ešte niekoľko takýchto železníc. Na celom
Slovensku ich boli desiatky, prakticky v každej väčšej zalesnenej
doline bola úzkokoľajka. Ich celková dĺžka sa odhaduje asi na
1200 km. Niektoré z nich boli výnimočné, a to nielen svojou
dĺžkou a rozvetvením. Napríklad v Ľubochnianskej doline to bola
elektrifikovaná železnička, jediná svojho druhu v strednej
Európe, pričom vodná elektráreň na Ľubochnianskom potoku, ktorá
ju napájala, je dodnes v prevádzke. Systém Kysucko–Oravskej
úvraťovej železničky mal pôvodne celkovú dĺžku aj s odbočkami
110 km a dnes je časť z nej zrekonštruovaná a funguje ako
atrakcia. Azda najznámejšou je Čiernohronská železnička s
celkovou pôvodnou dĺžkou koľají až 131 km, ktorej posledných
36 km bolo v prevádzke ešte v roku 1982. Dnes sa sem môžeme prísť
povoziť na obnovenom úseku z Chvatimechu cez Hronec do Čierneho
Balogu a odtiaľ do Dobroča a do Vydrova, pričom sa hovorí nielen
o jej predĺžení až do Osrblia, ale aj o jej modernizácii a
zaradení do integrovaného dopravného systému. Zrekonštruované
boli aj niektoré menšie železničky, ako napríklad úzkokoľajka
Katarínka pri Dechticiach (neďaleko rovnomenného kláštora), či
detská železnica Košice z r.1956, postavená ako prvá pre
rekreačné účely, a dokonca aj časť bývalej Korytníckej
železnice, ktorou som sa ešte ako prvák na základke viezol z
Ružomberka do Liptovskej osady, keď sme s rodičmi raz cestovali na
Magurku. Inde sa zase opätovné oživenie železničky ešte len
plánuje, ako napríklad na časti bývalej úzkokoľajky z Vígľaša
do Kysliniek v CHKO Poľana.
Bolo
by fajn sa niekedy odviezť parným vláčikom z Lozorna do Karpát.
Veď raz ktožehovie...
Použité
a doporučené zdroje:
Lichner,
Dušan: Úzkokoľajky na Slovensku. Edis, 2018.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára