S DEŤMI PO HORÁCH 1: Púť na Staré Hory

Turistika s deťmi je oveľa náročnejšia, zodpovednejšia a zároveň bohatšia na zážitky, ako bežná turistika. Kým sú deti menšie, ťaháte ich po rôznych tramtáriách, vlečiete hromadu vybavenia, staráte sa, zvažujete možné riziká, a to všetko s cieľom zabezpečiť dieťaťu i sebe primeraný a bezpečný zážitok. Neskôr, keď deti vyspejú, ste radi, keď sa vám vôbec podarí niekam spolu vyraziť. Zo štyroch detí mi dnes ako prakticky jediný pravidelný horský parťák zostal nevlastný postihnutý syn Milan. Možno práve kvôli svojmu atypickému autizmu...

Je začiatok augusta 2013, čas prázdnin a extrémnych horúčav. Po niekoľkých hodinách vo vlaku konečne krátko poobede vystupujeme s Milankom z autobusu na Čertovici a rezkým stúpaním zahajujeme našu púť po hrebeni Nízkych Tatier smerom na západ. Je teplo, ale nie dusno. Deň predtým tu o takomto čase zúrila búrka. Dnes sa kocháme nádhernou krajinou, zaliatou poobedňajším slnkom. Milanko si zatiaľ túru aj napriek námahe výrečne pochvaľuje. Vystúpime na Lajštroch, minieme Králičku a po troch hodinách sme na Štefánikovej chate.

Milanko. Nedávno dovŕšil 17 rokov..

Pohľad späť na východ...

... a pohľad vpred na západ. V pozadí južná strana Ďumbiera.

Po krátkom občerstvení sa ideme ubytovať. Vonku je ešte svetlo, ale Milanko bez zaváhania zaľahne a behom minúty spí. Na druhý deň sme už zbalení a naraňajkovaní opäť na nohách. Čaká nás traverz po južnom svahu Ďumbiera do Krúpovho sedla.

Traverz po južnom úbočí Ďumbiera. Mladý muž neskrýva odhodlanie...

Zo sedla je polhodinová zachádzka na Ďumbier. Napokon sa uspokojíme s pohľadom na jeho majestátnu severnú stenu. 

Severná stena Ďumbiera.

Okolo obeda prichádzame na Chopok. Príjemné osvieženie pri kofole pred Kamennou chatou nám kazí nepekný pohľad na stavenisko novej stanice lanovky a tiež davy ľudí, hrnúcich sa od lanovky rôznymi smermi.

Pokračujeme na Dereše a na rázcestie v sedle Poľany, za ktoré už ostatní ľudia nepokračujú, takže opäť kráčame sami. Na jednom mieste nám skríži cestu stádo kamzíkov. Zvedavo na nás pozerajú, držia si odstup ale neutekajú. Sú nádherné!

Pokračujeme ďalej. Výšlap na Kotliská dáva zabrať. Odtiaľto už vidíme Chabenec a v pozadí masív Prašivej. Stále je dosť teplo, ale osviežuje nás dosť silný vietor. 
Konečne sme na Chabenci.

Pohľad z Chabenca späť na východ na Chopok a Ďumbier...

... a pohľad vpred na západ, v pozadí masív Prašivej.

Odtiaľto je to už len hodinka k útulni v sedle Ďurková. Našťastie je útulňa poloprázdna. Oddychujeme, bufetíme a myslíme na tých, čo ostali doma.

Benzínový varič Juwel po otcovi. Odhadujem, že ku dnešnému dňu má najmenej 60 rokov...

Detail írečitého dvojjazyčného zákazu pri miestnej studničke...

Tretí deň putovania začína opäť modrou oblohou a pečúcim slnkom. Včerajší vietor sa takmer stratil, takže nám je dosť teplo. Navyše sme po ceste zistili, že sme si v útulni zabudli plnú fľašu vody. A s tým, čo máme, musíme vydržať až do Hiadeľského sedla, takže šetríme vodou, ako sa dá. Míňame Zámostskú a Latiborskú hoľu, Skalku a stúpame na Veľkú Chochuľu. Cítim, že sa mi jazyk lepí na podnebie a mám problém hovoriť. Zato Milan z ničoho nič „chytí slinu“ a melie tými suchými ústami až takmer do cieľa našej cesty...

Zostup do sedla je miestami strmý a kamenistý, dokonca sa mi podarilo pri pošmyknutí nalomiť trekovú paličku. Keď sme si v studničke v Hiadeľskom sedle konečne naplnili fľaše, z Milanových úst zaznela pamätná veta: Nikdy som si tak nevážil obyčajnú studničku, ako práve teraz!

Na nocľah nám poslúžil malý prístrešok, pod strechu ktorého by sa zmestilo tak zo šesť ľudí. Mal som pre istotu aj stan, ale ako už aj viackrát predtým, ani tentoraz som ho celou cestou ani raz nerozbalil. Nebolo treba...

K večeru sa začalo meniť počasie. Vytvorili sa veľké tmavé mraky a kým sme sa uvelebili v spacákoch, začala silná búrka. Bolo hrozne príjemné počúvať rachot lejaku na šindľovej streche, pod ktorou sme ležali, a užívať si príjemné sucho. Búrka napokon prešla a po nej prišli ešte ďalšie tri. Trvalo to až do neskorej noci.

V prístrešku nocovali ešte dvaja turisti, jeden Čech a jeden Maďar. Obaja mali v pláne prejsť celým hrebeňom Nízkych Tatier až na Kráľovú hoľu. Boli to tvrdí individualisti, každý išiel sám za seba. Boli mlčanliví, odmeraní, na otázky odpovedali len jednoslabične. Zjavne si potrebovali takýmto spôsobom osamote a v „silenciu“ upratať v hlave. Ja som mlčať nemohol, lebo pri Milankovi sa mlčať nedá. A tak veľmi sa mi občas žiadalo...

Na štvrtý deň ráno bolo citeľne chladnejšie a hmlisto. Milanko bol po raňajkách zase vo forme, takže sme sa bez meškania vydali na ďalší pochod. Hiadeľské sedlo je tak trochu aj „skúška charakterov“. Pokračovať totiž možno buď po červenej prudkým stúpaním cez Kozí Chrbát – tak ako sa patrí, alebo Kozí Chrbát možno jednoducho hanebne obísť žlto značeným traverzom po jeho severnom úbočí. Volili sme tú druhú možnosť. Vo svojom veku si už predsa len nemusím pestovať zbytočné mindráky...

Hanebná obchádzka Kozieho Chrbta.

Príjemná lesná cesta nás vyviedla na lúčny hrebeň a od sedla Hadlanka sme pokračovali opäť po červenej na trávnatý vrchol Kečky.

Z Kečky ďalej do hmly...

Kozí chrbát i Kečka už patria k Starohorským vrchom, Nízke Tatry sme opustili v Hiadeľskom sedle. Za Kečkou schádzame k opustenému murovanému salašu pod Baraňou hlavou. Hmla sa postupne stráca a opäť nám svieti slnko, avšak ostáva príjemne chladno. 

O chvíľu sa červená značka lomí doprava smerom na Donovaly, avšak my pokračujeme rovno po neznačenej vozovej ceste. Raz pred rokmi som totiž takto nedopatrením pokračoval rovno a prekvapený som po chvíli vyšiel na lúkach pod Hrubým vrchom. Rovno pred nosom sa mi v diaľke objavil Panský diel, kam som mal namierené, tak som pokračoval za ním, pričom som zistil, že touto trasou som ušetril čas i nadmorskú výšku. Obišiel som Hrubý vrch po lúkach z juhu a napojil som sa na zelenú hrebeňovku Starohorských vrchov, vedúcu od Donovál až na Španiu dolinu. A presne takto sme to urobili aj teraz.

Lúky pod Hrubým vrchom, v pozadí Panský Diel.

Charakter krajiny sa príjemne zmenil. Boli sme síce stále na hrebeni, avšak zhruba o 700 výškových metrov nižšie, ako predchádzajúci deň. Namiesto kosodreviny okolo nás šumel zmiešaný les a prevažne skalnatý povrch úzkych horských chodníkov vystriedali široké trávnaté vozové cesty. 

Pokračujeme na juhozápad, najskôr lúkami, neskôr lesom, popri zvyškoch Španiodolinského banského vodovodu, popod Jelenskú skalu až do sedla Dolný Šturec, kde križujeme červenú značku zo Španej doliny na Staré hory. Celý čas musíme byť v strehu, nakoľko sa tu práve konajú akési cyklistické preteky... 

Zrekonštruované zvyšky Španiodolinského banského vodovodu.

Za sedlom sa púšťame priamo na západ po neznačenej vozovej ceste a asi po pol kilometri nenápadnou odbočkou vpravo zbehneme do dolinky nad bývalou baníckou osadou Piesky. Niekedy sa vyplatí poznať tajné skratky...

Okolie Pieskov je rozryté po intenzívnej banskej činnosti.

Touto štôlňou sme kedysi chodievali na Španiu Dolinu. Teraz je tu vodný zdroj.

Osamelá kaplnka na Pieskoch

Z Pieskov nám na Staré Hory ostala asi hodinka po mierne klesajúcej vozovej ceste. Milanko sa z režimu nepretržitého rozprávania prepol do režimu spievania, čo bolo príjemnejšie, lebo som mu nemusel neustále odpovedať...

Pútnické miesto na Starých Horách.

Zaslúžené finálne občerstvenie...

Po návšteve pútnického miesta na Starých horách a malom občerstvení sme sa ešte v ten istý deň autobusom a vlakom dopravili šťastlivo domov.

Sláva nášmu výletu. Nezmokli sme...

Keď chýba dobrý učiteľ

V istom klasickom českom filme odznela veta: Žiak nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale pochodeň, ktorú treba zapáliť. Na základe skúseností vlastných i skúseností mojich detí musím konštatovať, že školstvo sa za posledných 50 rokov zmenilo len veľmi málo, aj keď dnes sa mladí tvária, že už žijú iné časy, ako my kedysi. Naďalej sa „plnia nádoby“, lebo na nejaké „zapaľovanie pochodní“ vraj nie je čas, ani podmienky a ani peniaze...

Áno, nemali sme mobily, nebol internet a namiesto farebných umelohmotných plecniakov sme nosili voňavé celokožené aktovky. Avšak to rozhodujúce, čo určovalo a určuje vzťah žiaka ku škole a k učeniu, je osobnosť učiteľa.

Poznal som niekoľkých vynikajúcich učiteľov a dodnes sú pre mňa nielen príjemnou spomienkou, ale aj životným príkladom a povzbudením. Oveľa viac však bolo tých, ktorí si svoje učiteľské povolanie vybrali akýmsi nedopatrením, alebo si jednoducho nedokázali nájsť inú prácu. Zastavím sa teraz pri troch z nich:

I.

Začiatok sedemdesiatych rokov. Bol som ôsmak na základke a z nových predmetov nám pribudla aj chémia, ktorú som si hneď od začiatku obľúbil. Učila nás mladá temperamentná žena, ktorá dvere triedy zatvárala vždy nohou a triednu knihu aj s kľúčami hádzala na stôl z metrovej vzdialenosti. Ja som mal kvôli zhoršenému zraku problémy s čítaním z tabule. Raz sme takto čosi odpisovali z tabule a učiteľka, ako sa prechádzala medzi lavicami, zrazu nakukla do môjho zošita a zbadala, že tam mám popísané akési nezmysly. Rozčúlila sa, nakričala na mňa a dala mi päťku. Nechápal som, cítil som sa ukrivdený a bohužiaľ aj previnilý, hoci nebol dôvod. Napokon to boli v škole riešiť rodičia. Päťka mi bola síce zmazaná, ale už som sa na hodiny chémie netešil. Začal som mať problém s vyčísľovaním chemických rovníc, takže som bol stále medzi dvojkou a trojkou. Nakoniec mi strýko poradil jednu šikovnú fintu, vďaka ktorej som to konečne pochopil. Keď som však chcel zabojovať o koncoročnú dvojku, pri prvej chybe ma „súdružka učiteľka“ vyhodila z kabinetu, kde ma skúšala. Bolo vymaľované. V deviatom ročníku sa potom vyberali adepti na chemický laboratórny krúžok, ktorý mal bežať po celý rok. Ja som veľmi chcel chodiť, ale nedovolili mi, lebo som mal na vysvečku trojku. Krúžok bol totiž iba pre jednotkárov a dvojkárov. Tak som si pokusy robil sám doma. Vyrábal som si strelný prach, vodík na nafukovanie lietajúcich balónov, experimentoval som s elektrolytickým nanášaním medi na rôzne predmety, atď. Väčšinu návodov som našiel priamo v učebnici chémie a chemikálie sa dali zohnať v drogérii. To mi však nijako nevykompenzovalo ten nepríjemný pocit ľútosti a odstrčenia, aj keď som nakoniec na konci deviatky tú dvojku obhájil.

Iróniou bolo, že som sa po neúspešných prijímačkách na gymnázium nakoniec dostal na stredné odborné učilište chemické. Nemal som príliš na výber. Spočiatku som vôbec nebol nadšený, aj som si ťažko zvykal na učňovské prostredie. Postupne ma to však chytilo. Na praxi v laboratóriu sme pracovali s laboratórnym sklom, skúšali sme rôzne chemické reakcie, extrahovali sme olej zo slnečnicových semiačok, vyrábali strelnú bavlnu a umelý med a do zbláznenia rátali chemické príklady. Obzvlášť ma bavila analytická chémia, ktorej som sa venoval aj po skončení vysokej školy ako hydrogeochemik v rámci svojho prvého zamestnania. Aj dnes je chémia dôležitou súčasťou mojich pracovných aktivít. Spomienka na nepríjemný začiatok však zostala.

Deviaty ročník na ZDŠ na Hlbokej ul. v Bratislave (1974)

II.

Moja staršia dcéra Naďa sa narodila ako nadpriemerné, hyperaktívne a nesmierne náročné decko. Tieto vlastnosti sa naplno prejavili po nástupe do školy. Dnes sa takéto deti diagnostikujú skratkou ADHD, ale vtedy to bolo len nevychované a nedisciplínované dievčisko. Bola síce výnimočná, ale nakoľko nedokázala udržať pozornosť, bolo jej to nanič. Učitelia, až na výnimky, na nás-rodičov len zazerali, krútili hlavami a nepekne o nás hovorili. Nedokázali ju motivovať, ani pochopiť, ani jej pomôcť a ostatné deti sa jej vysmievali. A tak trpela a my-rodičia sme trpeli s ňou. Pritom bola na cirkevnej škole, tak sme čakali trochu viac porozumenia... Stalo sa, ale iba na chvíľu, v druhej a v tretej triede. V šiestej triede jej pribudla fyzika, ktorá ju začala veľmi baviť. Raz dostala za úlohu cez víkend merať v istých intervaloch teplotu ovzdušia a zakresliť ju do grafu ako časovú závislosť. A tak Naďa celý víkend usilovne merala, zapisovala, kreslila a napokon prácu zdarne dokončila. Keď potom v pondelok prišla zo školy, bola smutná. Zistili sme, že jej usilovnosť bola odmenená trojkou. Nechápali sme, veď sme jej to kontrolovali... Tak som navštívil pani fyzikárku, staršiu zamračenú dámu, vraj bývalú školskú inšpektorku. Vysvetlila mi, že Naďa dala ypsilonovú os nie naľavo, ako sa to zvykne robiť, ale napravo. Vytreštil som oči – veď úlohu pochopila a sama bez našej pomoci ju spracovala, vynesená krivka bola v poriadku a že dala ypsilonovú os napravo bola predsa len formálna chyba... Nie! Mala to urobiť presne tak, ako bolo prikázané! Namietol som, že v nej tou trojkou možno práve zabila záujem o fyziku, ale pani fyzikárka vôbec nevedela a nechcela vedieť, o čom hovorím. Neskôr sa prihodilo ešte zopár podobných udalostí a výsledok bol taký, že Naďa definitívne stratila o fyziku záujem. Horko-ťažko preliezala so štvorkami a my sme s tým nedokázali nič urobiť, hoci manželka je vyštudovaná fyzička a naplno sa jej venovala. Pani fyzikárka sa potom na rodičovských združeniach tvárila odmerane a vyčítavo, ale debatovať už nemalo zmysel.

Fyzika nebol pre Naďu jediný problémový predmet. Nebyť toho, že manželka mala víziu, že dokázala nájsť všetkých možných odborníkov a že sa jej denne venovala, základku by sme nezvládli. Dokonca sa kvôli deťom vzdala kariéry a ostala dobrovoľne nezamestnaná. Keď bola Naďa na druhom stupni, bola manželka prizvaná na konzultáciu na ministerstvo školstva kvôli tvorbe novej legislatívy, týkajúcej sa integrácie ADHD detí do vyučovacieho procesu. Už v tom čase však existovali nejaké smernice pre učiteľov, ako postupovať pri takýchto deťoch, ale učitelia ju otvorene ignorovali. Dokonca na adresu nás-rodičov zaznela z úst Nadinej triednej učiteľky veta: Vy nie ste kresťania, vy nie ste ani ľudia!  Mala pravdu. Naďa bola napokon dodiagnostikovaná ako asperger. Takže nie sme ľudia, sme autisti... Po skončení základky Naďu prijali na strednú školu, zmaturovala a dnes má ukončený bakalársky stupeň z archeológie. Svoj kríž si však stále nesie zo sebou, z niektorých vecí dieťa proste nevyrástla a nevyrastie, dokonca sa môžu pridať aj ďalšie, najmä ak sa k tomu pridá aj zranenosť z neprijatia. Dnes ako dospelá vydatá žena hodnotí obdobie na základnej škole sv. Vincenta de Paul na Bachovej ul. v Bratislave ako najhoršie vo svojom živote.

. 

Naďa po rokoch trápenia dostáva bakalársky diplom

III.

Môj starší syn Jerguš mal od narodenia problém s očami. Po nepríjemných skúsenostiach s nástupom staršej dcéry do prvého ročníka ZŠ sme zvažovali alternatívu špeciálnej základnej školy pre slabozrakých. Keďže nám to doporučovali aj odborníci, prihlásili sme ho tam. Jerguš bol bezproblémový, dobre sa učil a nikto sa na neho nesťažoval. Keď bol vo štvrtom ročníku, zvažovali sme, či ho predsa len nepreložíme na druhý stupeň do „normálnej“ základky. Nevideli sme v tom problém, určite by sa chytil a nemusel by do školy cestovať cez pol mesta. Avšak na škole pre slabozrakých fungovala aj mimoriadne kvalitná základná umelecká škola, kde dostal dobrý základ pre svoje neskoršie hudobné aktivity. Počas druhého polroka sa však odohrala udalosť, ktorá nám v rozhodovaní dosť pomohla. Deti sa jedno poobede po vyučovaní hrali na školskom dvore pod dozorom čerstvo zamestnanej mladej vychovávateľky. Neviem presne, čo sa vlastne vtedy stalo, ale keď som prišiel pre Jerguša, bol som zavolaný do riaditeľne, kde mi sekretárka s vážnou tvárou odovzdala na podpis pre Jerguša riaditeľské pokarhanie. Vraj za sústavné porušovanie školského poriadku! Dokument bol podpísaný riaditeľom a dokonca aj triednou učiteľkou, staršou pani, ktorá mi roky opakovane tvrdila, že s Jergušom nemala nikdy žiadny problém. Okrem mňa tam boli aj rozhorčení rodičia troch ďalších pokarhaných detí. Ich rozhorčenie však nebolo nasmerované na deti, ale na riaditeľa, ktorého počin sa nám všetkým zdal neprimeraný a nepochopiteľný. Od Jerguša som sa dozvedel, že len trochu behali a kričali, nič nerozbili, nikomu neublížili a ani neboli bezočiví. Tak aké sústavné porušovanie školského poriadku? Chalani sa zjavne len na chvíľku uvoľnili, v ich veku to bolo úplne normálne. Išiel som teda najskôr za dotyčnou mladou vychovávateľkou. Vraj ich nevedela zvládnuť, tak išla za riaditeľom požalovať sa. Ubezpečovala ma, že je malým pánom na to, aby mohla niekomu navrhnúť pokarhanie. Pritom sa mi tam skoro rozplakala, snáď si myslela, že ju budem lynčovať. Asi ju už predo mnou lynčoval niektorý iný „pokarhaný“ rodič... Bolo mi jej ľúto. Išiel som teda za riaditeľom. Bral som to tak, že mal proste len blbý deň. Riaditeľ mi tvrdil, že len reagoval na to, čo mu povedala vychovávateľka, pričom mu jeho nečakané udelenie štyroch pokarhaní vôbec nepripadalo neprimerané. Napokon som zašiel za Jergušovou triednou učiteľkou. Na moju otázku, prečo si nestála za tým, čo mi celé roky tvrdila a prečo ten pochybný dokument vôbec podpísala, mi odpovedala typicky socialistickým spôsobom: Donútili ma! Tým boli debaty ukončené. Nebolo s kým debatovať, alebo dokonca niečo riešiť. Mal som dojem, že sa bavím so sopľavými deckami, ktoré sa len vyhovárajú jedno na druhé.

Jerguš teda piaty ročník začal už na „normálnej“ škole. Po jej skončení bol prijatý na gymnázium, zmaturoval a následne vyštudoval medicínu. Dnes je z neho lekár. Dobrý lekár. Aj keď nad ním ako nad slabozrakým pani učiteľka zlomila palicu, nespomína na ňu v zlom. Veď v podstate celá tá vec išla aj tak mimo neho. Potrestaní sme boli my, rodičia. Ako nakoniec vždy...

Jerguš a David Koller zo skupiny Lucie, odovzdávajúci dar pre ZUŠ pri ZŠ pre slabozrakých na Svrčej ul. v Bratislave

Nezávidím učiteľom, majú to naozaj ťažké. Ak ale učiteľ s rodičom komunikuje len v rámci rodičovských združení a žiackej knižky a za každým problémom žiaka vidí zlyhanie rodiča, prípadne si deti „vyberá“ podľa určitých kritérií, mal by si nájsť iné zamestnanie. Niekedy stačí, ak dieťa narazí na jedného naozaj dobrého učiteľa a dá mu to silu, aby vedelo odolávať aj tým nemej dobrým. Niekedy však stačí jeden nedobrý učiteľ, aby dieťaťu urobil zo života peklo. A nielen jemu, ale aj jeho rodičom. Obzvlášť základné školy majú skôr charakter „veľkochovu“, kde na nejaký individuálnejší prístup, či "zapaľovanie pochodní" ani nie sú podmienky. Tým skôr, že svet detí v školskom prostredí býva dosť nemilosrdný. Na tom nič nezmenila ani nežná revolúcia, ani mobily, ani internet. Modlime sa za našich učiteľov. Zaslúžia si to.

P.S.: 

Na margo tragédie, ktorá sa začiatkom júna odohrala v spojenej škole vo Vrútkach a ktorá na prvý pohľad vyzerá tak čiernobielo, sa mi žiada dodať: Je mi ľúto aj chlapca, ktorý útočil. Podľa dostupných informácii tento človek roky zažíval krutú šikanu, možno nielen od spolužiakov. Na to predsa stačí, aby bol človek v niečom iný, ako ostatní. On bol zohavený rázštepom pery, pochádzal zo sociálne slabšej rodiny, zrejme mal ADHD, prípadne psychické problémy, ale odborníkmi podchytený nebol, aj keď vraj nejaký čas chodil do poradne. V istej reportáži akási terapeutka spomínala, ako práve na tejto škole odmietli jej odbornú pomoc. Ak máme školský zákon, v ktorom sa hovorí o integrácii žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, žiadna škola si jednoducho nemôže dovoliť odmietať odbornú pomoc, tým viac, že bežné pedagogicko-psychologické poradenstvo – ak je vôbec k dispozícii – v takýchto prípadoch nepostačuje. Nutná je spolupráca so špeciálnymi pedagógmi, psychiatrami, neurológmi. Ten chlapec mal byť takto integrovaný a teda aj včas odborne podchytený, ale namiesto toho sa stal na škole odpadom. Pre svoju uzavretosť sa okoliu zjavne nezdieľal a od školy za týchto okolností pomoc očakávať ani nemohol. A vlastne ani od spoločnosti ako takej. Keďže zjavne nemal na to, aby s tým dokázal žiť, tak to riešil skratovo a nakoniec bol zastrelený ako pes. Nemuselo sa to stať. Zažil som na škole šikanu, aj moje deti ju zažili. Tak ako aj ľahostajnosť učiteľov a bezmocnosť rodičov, ktorí sa o problémoch so šikanou od svojich detí často dozvedajú až po rokoch. Určite nestačí vymeniť na vchodových dverách škôl kľučky za gule, či viac investovať do kamerových systémov. Pokiaľ bude v triedach po 30 detí, pokiaľ budú školy „integrovať“ deti so špeciálnymi potrebami len za pomoci jedného, prípadne žiadneho psychológa a pokiaľ nebude legislatívne podchytená nutnosť účasti ďalších odborníkov, ostaneme len pri represii. Treba sa o problémy zverených detí zaujímať a včas ich odborne riešiť a nečakať, kým sa stane niečo strašné.

Vláčikom do Karpát

Ako chlapec som so svojim otcom absolvoval nespočetné množstvo túr. Raz sme nad Lozornom v Malých Karpatoch prechádzali dolinou Suchého potoka smerom na Košarisko a ja som si všimol neklamné znaky toho, že tadiaľto kedysi viedla lesná železnica. Od malička ma zaujíma všetko, čo súvisí so železnicou, ale o tejto železničke sa mi vtedy nepodarilo nič zistiť a ani nikto z našich známych o nej nič nevedel. Podarilo sa mi to až nedávno a úplnou náhodou.

V tom čase bolo územie na západ od Košariska oplotenou zvernicou. Na jeho spodnom okraji bol síce cez plot rebrík, ale hore pri Košarisku sme museli cez plot regulérne preliezať, pričom na nás z neďalekej chaty pri plote ktosi ziapal. Neviem, načo tá ohrada v skutočnosti slúžila, ale pri priehrade na Suchom potoku, zvanej tiež Kubinov kríž, sme našli množstvo prázdnych nábojníc... Ďalšia vec, ktorá ma zaujala, bol skelet starého autobusu, ktorý niekto tu v oplotenej zvernici nejakým spôsobom dotrepal do cca. 2 m hlbokého zárezu železničky, vzdialeného 70 m od lesnej asfaltky. Neskôr po rokoch rovnako záhadne odtiaľ autobus zmizol.

Dnes je toto územie voľne prístupné a asfaltka medzi Lozornom a Košariskom sa od jari do jesene hemží cyklistami. A práve na tejto trase sa nachádzala spomínaná lesná železnica. Bola to úzkokoľajka o rozchode 760 mm s parnou trakciou a slúžila na zvážanie dreva. Mala dĺžku 11 km a prekonávala prevýšenie 250 m, pričom boli na nej prípojky do niektorých bočných dolín. Vybudovaná bola pár rokov po skončení I. svetovej vojny, avšak po relatívne krátkom čase bola niekedy v 30-tych rokoch minulého storočia zrušená kvôli globálnej hospodárskej kríze.

Trasa bývalej železničky vedie z areálu bývalej parnej píly v Lozorne (dnes je tu drevársky podnik) popri vodnej nádrži Lozorno smerom k hájovni Rusniaky a ďalej súbežne s lesnou asfaltkou a Suchým potokom popri Abelande k vodnej nádrži Lipníky a ďalej popri vodnej nádrži Kubinov kríž až k sedlu nad Košariskom, ktoré prekonáva v terénnom záreze, a na druhej strane sa stáča doľava k Stupavskému potoku v doline Prepadlé a niekde nad chatou Cementárka pod vrchom Volhovisko končí. Stopy železnice možno pozorovať už od Lozorna v teréne popri asfaltke, v blízkosti nádrže Lipníky sú aj zvyšky betónových premostení ponad bočné prítoky Suchého potoka, nad ďalšou nádržou je v lese zreteľný násyp a pred Košariskom je na okraji lesa výrazný terénny zárez. Odtiaľto vedie smerom doľava v lese výrazný násyp, na ktorom je postavený plot zvernice, a tiahne sa ponad Košarisko až nad chatu Cementárka.

Podrobnejší popis železničky je v citovaných referenciách.

Nasledujúce fotografie sú z apríla 2020 a dokumentujú horný úsek bývalej železničky.

Priehrada Kubinov kríž na Suchom potoku. Tesne nad úrovňou asfaltky je viditeľný zárez bývalej železničky.

Násyp železničky nad vodnou nádržou

Zárez železničky pred sedlom nad Košariskom. Niekde tu sa nachádzal skelet starého autobusu.

Zárez železničky v sedle nad Košariskom, najvyšší bod trate.

Násyp železničky s oplotením zvernice smerom na Prepadlé. Oplotenie je na viacerých miestach porušené.

Násyp prechádza do zárezu

Tu sa železnička zjavne vetvila, ale pravá vetva pokračovala ďalej. Jej trasa splynula s cestou.

Teleso železničky je prerušené lesnou cestou. 

V Malých Karpatoch bolo ešte niekoľko takýchto železníc. Na celom Slovensku ich boli desiatky, prakticky v každej väčšej zalesnenej doline bola úzkokoľajka. Ich celková dĺžka sa odhaduje asi na 1200 km. Niektoré z nich boli výnimočné, a to nielen svojou dĺžkou a rozvetvením. Napríklad v Ľubochnianskej doline to bola elektrifikovaná železnička, jediná svojho druhu v strednej Európe, pričom vodná elektráreň na Ľubochnianskom potoku, ktorá ju napájala, je dodnes v prevádzke. Systém Kysucko–Oravskej úvraťovej železničky mal pôvodne celkovú dĺžku aj s odbočkami 110 km a dnes je časť z nej zrekonštruovaná a funguje ako atrakcia. Azda najznámejšou je Čiernohronská železnička s celkovou pôvodnou dĺžkou koľají až 131 km, ktorej posledných 36 km bolo v prevádzke ešte v roku 1982. Dnes sa sem môžeme prísť povoziť na obnovenom úseku z Chvatimechu cez Hronec do Čierneho Balogu a odtiaľ do Dobroča a do Vydrova, pričom sa hovorí nielen o jej predĺžení až do Osrblia, ale aj o jej modernizácii a zaradení do integrovaného dopravného systému. Zrekonštruované boli aj niektoré menšie železničky, ako napríklad úzkokoľajka Katarínka pri Dechticiach (neďaleko rovnomenného kláštora), či detská železnica Košice z r.1956, postavená ako prvá pre rekreačné účely, a dokonca aj časť bývalej Korytníckej železnice, ktorou som sa ešte ako prvák na základke viezol z Ružomberka do Liptovskej osady, keď sme s rodičmi raz cestovali na Magurku. Inde sa zase opätovné oživenie železničky ešte len plánuje, ako napríklad na časti bývalej úzkokoľajky z Vígľaša do Kysliniek v CHKO Poľana.

Bolo by fajn sa niekedy odviezť parným vláčikom z Lozorna do Karpát. Veď raz ktožehovie...

Použité a doporučené zdroje:

https://mapy.hiking.sk/?q=Lozorno

https://www.rail.sk/arp/slovakia/history/h412.htm

http://www.geocities.ws/rudoleska/doprava/zel/uz/lzlozorno/index.html

https://sites.google.com/site/haviareu/knihy

Lichner, Dušan: Úzkokoľajky na Slovensku. Edis, 2018.

Kanál do neznáma

Táto téma nemusí byť pre bežného čitateľa príliš atraktívna, hoci si nekladie nároky na nejaké odborné vzdelanie. Ide v podstate o jednu kanalizačnú rúru, na ktorej záviselo a ešte stále závisí fungovanie donedávna jednej z najvýznamnejších fabrík na Slovensku. História tejto rúry je však dosť pozoruhodná a pripomína akúsi tragikomickú hru v podaní detí z materskej školy.

Dynamitka, CHZJD či Dimitrovka, Istrochem, Mečiarovo „Zlaté vajce“. To sú názvy a prezývky známej fabriky v centre Bratislavy. Pôvodne sa odpadové vody z chemickej výroby odvádzali otvoreným kanálom, tzv. Smradľavkou - bývalým Mlynským ramenom – do Malého Dunaja. V roku 1965 boli presmerované do novovybudovaného tzv. I. kanála chemických odpadových vôd, ústiaceho do hlavného toku Dunaja vo Vlčom hrdle, pričom časť Mlynského ramena sa následne 13 rokov bez zaizolovania dna zavážala toxickým odpadom z Dimitrovky, až kým nebola dokončená skládka toxického odpadu pri Budmericiach. Navezený odpad sa potom jednoducho zavozil zeminou a rozparceloval záhradkárom, ktorí sa potom veľmi čudovali, keď zistili, že voda z ich studní sa nedá používať ani na polievanie. To všetko sa dialo s veľkorysým súhlasom štátu, v rozpore so všetkými pravidlami ochrany životného prostredia i zdravého rozumu, nezodpovedne až idiotsky. Dnes je toto územie smutne známe ako Vrakunská skládka, do sanácie ktorej teraz potečú milióny Eur.

Tejto téme sa budem venovať v niektorom ďalšom príspevku.

Spomínaný I.kanál chemických odpadových vôd je gravitačný, betónový, s kyselinuvzdornou výmurovkou. Je vedený od areálu mechanicko-chemickej čistiarne odpadových vôd Istrochemu na Turbínovej ul. popri Martinskom cintoríne, pozdĺž Tomášikovej a Kaštieľskej ulice a ďalej cez Prievoz. Domové role a Čierny les do Vlčieho hrdla popri ČOV Slovnaft s vyústením do hlavného toku Dunaja v riečnom kilometri 1863,6.

Trasa I. kanála je oranžová, bývalé Mlynské rameno je vyznačené modrou čiarou.
Na jej zakončení (vpravo) sa dnes nachádza Vrakunská skládka.

Tento kanál mal mať životnosť 15 rokov a už koncom sedemdesiatych rokov boli indície o jeho zlom technickom stave. Preto bol v osemdesiatych rokoch s veľkou slávou dobudovaný tzv. II. kanál chemických odpadových vôd, ktorý bol vedený okľukou popri Trnavskej a Vrakunskej ceste a ďalej pozdĺž železnice k Cintorínu Vrakuňa a k Malému Dunaju a pozdĺž neho až k Čiernemu lesu, kde sa napájal na trasu pôvodného I.kanála. Na rozdiel od neho mala byť odpadová voda vedená nie gravitačne, ale prečerpávaním.

Avšak II. kanál sa nikdy nesprevádzkoval. Kompetentným sa totiž zapáčilo, že voda v I.kanáli tečie sama a rozhodli sa nechať to tak, kým sa kanál samovoľne nezavalí. Prevádzkovanie II. kanála bolo vzhľadom na nutnosť prečerpávania finančne náročné a rekonštrukcia I.kanála by tiež predstavovala nemalú investíciu. A keďže fabrika išla dole vodou a postupne rušila jednotlivé prevádzky, riešili sa iné veci, okrem iného aj Mečiarova divoká privatizácia a následné Dzurindovo znovuzoštátnenie Istrochemu. Medzitým sa nevyužívané technické vybavenie II. kanála postupne rozkradlo, takže II. kanál sa stal nielen nepoužívaným, ale aj nefunkčným. Napokon II. kanál prešiel do vlastníctva BVS a tým zostal pre Istrochrem k dispozícii iba problematický a zatiaľ samovoľne nezavalený I.kanál.

Aby svet videl, že o I. kanál i o životné prostredie v jeho okolí sa niekto stará, bol už dávnejšie zavedený úplne zbytočný tzv. monitoring kvality podzemných vôd. Realizoval sa prostredníctvom už jestvujúcich vrtov, nachádzajúcich sa na trase kanála. Výsledky meraní, ktoré si robil Istrochem svojpomocne, sa po náležitej cenzúre posielali na príslušné úrady. Namerané hodnoty z niektorých vrtov síce signalizovali výrazné anomálie, avšak podľa kompetentných to „nebolo z kanála“. V polovici 90-tych rokov som nejaký čas pracoval na Oddelení životného prostredia Istrochemu. Okrem interných pozorovaní som mal tiež k dispozícii aj výsledky hodnotenia stavu kanála od externej spoločnosti, ktorá na niekoľkých jeho miestach konštatovala predpoklad porušenia kyselinuvzdornej výmurovky a netesnosti v betónovom telese kanála. Žiadne opatrenia sa však neudiali, aj keď som na ich potrebu upozorňoval. Jediným opatrením bolo napomenutie, aby som nekonal proti svojmu zamestnávateľovi. Skrátka, aby som nekazil hru, lebo aj hra na ekológiu má svoje pravidlá, ktoré som zjavne nepochopil.

A tak je to prakticky dodnes. Istrochem síce už v tom čase mal čosi ako mechanicko-chemickú čistiareň odpadových vôd, ale išlo v podstate len o neutralizáciu odpadových vôd s použitím vápna. Navyše sa na „čistiareň“ vozili cisternami priesakové vody zo spomínanej skládky toxického odpadu pri Budmericiach. To, čo napokon roky odchádzalo do Dunaja, bola síce zneutralizovaná, ale naďalej silne znečistená páchnúca stoka. A štát zjavne nemal záujem „Zlatému vajcu“ robiť problémy.

Toto sa do istej miery zmenilo po sprevádzkovaní novej biologickej čistiarne odpadových vôd s terciárnym dočistením na aktívnom uhlí, ktorá bola dobudovaná ako ďalší stupeň k pôvodnej mechanicko-chemickej čistiarni. Slovenská inšpekcia životného prostredia vydala v r.2010 integrované povolenie na jej prevádzku, v rámci ktorého sa sprísnili limity na kvalitu vypúšťanej vody. To už bol Istrochem (či skôr jeho zvyšok) odštepným závodom akciovej spoločnosti Duslo Šaľa, „dcéry“ českej spoločnosti Agrofert vo vlastníctve súčasného českého premiéra Babiša. Avšak týmto povolením sa fakticky zlegalizoval aj I.kanál chemických odpadových vôd, a to napriek jeho problematickému stavu. Kanál proste nikto neriešil, nakoľko iná možnosť odvádzania odpadových vôd z Istrochemu už nebola a úradníci zjavne nechceli kaziť hru.

V r.2015 sme s kolegom v rámci expertíznej štúdie overovali stav I.kanála na lokalite Čierny les, známej predovšetkým ako jedno z miest, kam sa odťahujú nesprávne zaparkované vozidlá, pričom sme fyzicky prešli prakticky všetky monitorovacie vrty pozdĺž I.kanála. Prostredníctvom týchto vrtov - ako nám kompetentní z Istrochemu do poslednej chvíle tvrdili – mal stále prebiehať monitoring kvality podzemných vôd. Ako sme však zistili, monitorovací systém bol zjavne nefunkčný – jednotlivé vrty boli buď suché, alebo zahádzané odpadom, chýbalo označenie vrtov, ako aj uzatvárateľné poklopy, a stav terénu v ich okolí nasvedčoval, že sa dlhodobo nesledovali. Nehľadiac na to, že rozmiestnenie týchto vrtov nerešpektovalo smer prúdenia podzemných vôd a teda výpovedná hodnota celého monitoringu bola od začiatku pochybná a namerané výsledky pre prípadnú sanáciu sú prakticky nepoužiteľné.

Aktuálny stav niektorých sond "monitorovacieho systému".

Na lokalite Čierny les bol overený značne zanedbaný stav. I.kanála – poškodené kontrolné šachty a chýbajúce kanalizačné poklopy. Dnes sa sem vyváža zemina z rôznych stavieb, pričom len málo chýbalo, aby boli nedopatrením zasypané aj poškodené kontrolné šachty I.kanála. To by nepochybne viedlo k úplnému upchatiu a znefunkčneniu kanála. 

Jedna z poškodených kontrolných šácht I.kanála na lokalite Čierny les.
Naokolo je navezená zemina.

V jednom z vrtov, vzdialenom od kanála cca. 50 m v smere prúdenia podzemných vôd, bola okrem iného zistená značná koncentrácia benztiazolu, špecifickej organickej látky, pochádzajúcej z výrobne gumárenských prísad Sulfenax, jedinej, ktorá na území Istrochemu ostala v prevádzke. Jej charakteristický zápach dôverne poznajú hlavne obyvatelia Ružinova v oblasti Tomášikovej ulice, teda pozdĺž trasy I.kanála, ale tiež napríklad obyvatelia lokality Žabí Majer v blízkosti areálu spomínanej výrobne Sulfenax, pričom jeho zdrojom je odvodňovací kanál dažďových a podzemných vôd, vedený pozdĺž železnice smerom na Vajnory.

Tento statný strom v areáli gymnázia na Tomášikovej ul. rastie presne na trase I. kanála, za ním vidno betónový stĺpik s tabuľkou, označujúcou jednu z kontrolných šácht, skrytú v živom plote. Korene tohto stromu možno už prerastajú do telesa kanála. V každom prípade takýto strom nemá v ochrannom pásme potrubia kanalizácie čo robiť.

Smradľavý odvodňovací kanál na Žabom Majeri, do ktorého je
zaústené betónové potrubie z areálu Sulfenaxu.  

Mimochodom, na lokalite Čierny les sa v minulosti z niekdajšieho ramena Malého Dunaja ťažil štrk a piesok, pričom vzniklo rozsiahle jazero, do ktorého sa následne od 70-tych rokov začal ukladať rôzny odpad. Išlo hlavne o popolček a výpalky z vtedajšej spaľovne, tiež tuhý komunálny odpad a chemický odpad z priemyselných podnikov. Ani tu sa nikto nenamáhal s odizolovaním dna skládky. Po zaplnení jazera sa odpad jednoducho zavozil zeminou. Skládka je v súčasnosti evidovaná ako jedna z mnohých starých environmentálnych záťaží a čaká na sanáciu. Ako darček pre ďalšie generácie. To je ale samostatná kapitola.

Výsledky meraní z vrtov na lokalite Čierny les napokon prispeli k zrodu rámcového projektu geologickej úlohy so zameraním na geologický prieskum vybraných pravdepodobných environmentálnych záťaží, ktorý v r.2016 vypracovala Sekcia geológie a prírodných zdrojov Ministerstva životného prostredia a v rámci ktorého sa v súčasnosti realizujú pozdĺž trasy I. kanála vrtné a vzorkovacie práce. Stupeň priority I. kanála chemických odpadových vôd ako environmentálnej záťaže bol vyhodnotený ako vysoký a ohrozenie podzemnej vody ako vysoké až veľmi vysoké, nakoľko sa jedná o zraniteľné územie (obytné zóny, administratívne budovy, záhradky). V projekte sa taktiež konštatuje, že okrem vysokých koncentrácií benztiazolu boli v odpadovej vode zistené aj vysoké koncentrácie chloridov a amoniaku a taktiež široká škála nebezpečných chemických látok, aj keď v relatívne nízkych koncentráciách.

Určite je lepšie neskoro, ako nikdy, ale aj tak je to v podstate „chytanie koňa za chvost“, či je to I.kanál chemických odpadových vôd, alebo Vrakunská skládka. Čím dlhšie sa problém odkladal, tým viac peňazí pohltí a tým bude zložitejšie ho riešiť. Teraz už nejde o to, aby nejaká spoločnosť oblafla úrady v mene nejakého strašne dôležitého biznisu, alebo aby štátni úradníci mali pri svojich štátnych platoch svätý pokoj a nemuseli riešiť pálčivé problémy. Teraz tu máme reálne ohrozenie zdrojov pitnej vody pre Bratislavu i pre celý Žitný ostrov a v konečnom dôsledku ohrozenie zdravia ďalších generácií. Tu už dávno prestala sranda, aj keď spoločnosť sa evidentne ešte stále baví.

Ale zrejme už nie dlho...

P.S.:

Poznám Istrochem už dlhé roky. Nielen ako jeho bývalý zamestnanec, ale aj ako absolvent bývalého odborného učilišťa pri CHZJD, na ktorom som okrem maturity absolvoval prax v chemickom laboratóriu a v niekoľkých výrobných prevádzkach, v plášti či v montérkach, dokonca aj s respirátorom na tvári. To ešte fabrika bežala naplno. Bola to vlajková loď chemického priemyslu v bývalom Československu, hrdá, slávna. Vtedy by ma ani vo sne nenapadlo, akú obrovskú cenu za toto všetko raz budeme musieť zaplatiť. To nie je len I. kanál chemických odpadových vôd, či Vrakunská skládka. Celý obrovský areál fabriky, dnes už prázdny a nevyužívaný, je kontaminovaný a okrem ruín budov a hromady železného šrotu sa podľa všetkého aj tu nachádza zavezený chemický odpad. Aj tu bude sanácia územia stáť milióny. Alebo tu jednoducho ponecháme prirodzený vývoj rastlinných a živočíšnych spoločenstiev, aký prebieha napríklad v oblasti Černobylu. Bolo by to určite zaujímavejšie, ako upratovať ten nehorázny bordel po našich otcoch a dedoch, ktorí boli na svoju fabriku takí hrdí.

Foto:  S.Klaučo, P.Vyskočil

Použité zdroje:
- Klaučo, S., Vyskočil, P.: Overenie aktuálneho stavu I. kanála chemických odpadových vôd Duslo a.s., odštepný závod ISTROCHEM, Bratislava na lokalite Čierny les a návrhy. Expertízna štúdia. Bratislava, 2015. 

- RÁMCOVÝ PROJEKT GEOLOGICKEJ ÚLOHY GEOLOGICKÝ PRIESKUM VYBRANÝCH PRAVDEPODOBNÝCH ENVIRONMENTÁLNYCH ZÁŤAŽÍ. MINISTERSTVO ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA SLOVENSKEJ REPUBLIKY Sekcia geológie a prírodných zdrojov Nám. Ľ. Štúra 1, 812 35 Bratislava, 2016. 

Daňový úrad a koronavírus

Keď som prvýkrát podával daňové priznanie, mal som pocit hrdosti. Bol to znak toho, že ako živnostník fungujem a že v čase účtovania som schopný odovzdať štátu podiel, ktorý mu náleží. A bol som presvedčený, že aj daňováci vedia oceniť moju evidentnú snahu neobabrávať štát. Bolo však z mojej strany naivné očakávať práve od finančnej správy nejakú pozitívnu motiváciu. Tento rok sa však udiala jedna veľmi vzácna výnimka.   



Prvé roky som fungoval „od zakázky k zakázke“ a nikde som nemal záruku, že ďalšia zákazka vôbec bude. A bolo aj tak, že mala byť a nebola. Inokedy zase nemala byť a zrazu bola. Táto nepravidelnosť sa odrážala v tom, že som často nedokázal byť pravidelný tam, kde to štát odo mňa požadoval.

A tak prišli rôzne platobné omeškania a s nimi aj sankcie. A v tomto bol daňový úrad mimoriadne dôsledný. Akoby priam striehol na každú moju chybu. Teraz nehovorím o poisťovniach, to je kapitola sama osebe. Mimochodom, najmenšia pokuta, ktorú som kedy daňovákom platil, bola 5 Eur. Za chybu v daňovom priznaní, na ktorú som prišiel síce sám, ale s ročným odstupom. Pritom hromžiť na nejakú úradníčku nemá zmysel, lebo tak je postavený zákon a ona s tým nič nenarobí.

A tak ten prvotný pocit hrdosti sa pri ďalších daňových priznaniach už nezopakoval. Naopak, skôr ma vždy obchádzalo nasrdené odhodlanie nedať štátu ani o cent viac ako treba. Tým viac, že som ledva stíhal sledovať daňové pravidlá, ktoré sa menili a menia prakticky každý rok.

Postupne som si však uvedomil, že takéto rozpoloženie môže viesť iba k pozvoľnému nárastu zatrpknutosti a demotivácie. Pritom práca, ktorú vykonávam, ma stále baví. Trvalo roky, kým som sa ako živnostník ako-tak ustabilizoval a bolo by odo mňa nevďačné, aby som sa na niečo sťažoval. Ale niekedy je naozaj žiadúce, aby sa človeku dostalo nejakej pozitívnej odozvy, či povzbudenia. Motivácia je aj po rokoch stále dôležitá.

Tento rok prišiel koronavírus a s ním sa veľa vecí zmenilo. Som viacej doma, ale práce mám stále dosť. Aspoň zatiaľ. A to je naozaj povzbudzujúce.

To hlavné tohoročné povzdudenie však prišlo 1.apríla. Nebol to prvoaprílový žart. Bolo to poďakovanie. Poďakovanie z daňového úradu za podanie daňového priznania!

V živote by ma nenapadlo, že sa niečoho takého dožijem...

Tá pandémia má predsa len aj nejaké pozitívne stránky. Napriek všetkej tej biede okolo nás sme k sebe akísi ľudskejší. Viac si všímame dôchodcov, Rómov, utečencov, bezdomovcov. Znížili sa exhaláty, vyčistili sa moria, celá planéta si akoby vydýchla. Viac sa venujeme tomu, čo je dôležité, ostatné veci idú nabok. A do toho všetkého vám zrazu príde poďakovanie z finančnej správy...

Pandémia sa raz skončí. Ale verím tomu, že viaceré pozitívne zmeny pretrvajú aj naďalej. Že je pred nami nový svet a nová nádej. To je zrejme to najdôležitejšie posolstvo tohoročných netradičných Veľkonočných Sviatkov.