S DEŤMI PO HORÁCH 2: O statočnom srdiečku

Pred rokmi som nejaký čas spolupracoval s Klubom slovenských turistov (KST), v rámci čoho som vykonával podporné činnosti pre niekoľko horských chát. Občas bolo treba vyraziť do terénu a riešiť veci priamo na mieste. Keď sa to dalo, pribalil som si na cestu niektoré dieťa, aby sa trochu prevetralo. Začiatkom zimy v roku 2009 som sa chystal navštíviť Štefánikovu chatu pod Ďumbierom v Nízkych Tatrách. Záujem prejavila moja najmladšia dcéra Dorotka.

V jedno zamračené piatkové popoludnie teda vystupujeme s Dorotkou z auta pri horskom hoteli Trangoška, odkiaľ nás čaká dvojhodinový výstup po zelenej na Štefánikovu chatu. Okolo nás je všade sneh, takže nám to zrejme bude trvať dlhšie. Keďže sa čoskoro zotmie, ihneď vyrážame. Čaká nás prevýšenie viac než 600 metrov. Postupujeme miernym tempom, pričom si pomáhame lyžiarskymi paličkami.

Dorotka, pripravená a odhodlaná

O chvíľu nás dobehne chatár Igor s naloženou nosičskou krosnou na chrbte. Dorotka sa čuduje, ako to ten ujo môže vôbec uniesť. „Neboj sa“, uisťujem ju, „ujo to zvládne a ešte si po ceste aj pospí!“. Igor sa len uškrnie a o chvíľu nám mizne z dohľadu.

Zhruba na polceste, pri odbočke k Jaskyni mŕtvych netopierov, si dávame krátku prestávku. Výstup nás pekne rozohrial, ale nesmieme príliš vychladnúť. Vyťahujem termosku s čajom a ponúkam sa Dorotke, že jej vezmem batoh, aby sme mohli trochu zrýchliť. Ona že ani za nič, vraj by sa jej to potom nerátalo... Na to, že má len dvanásť, sa drží naozaj statočne!

Stále po zelenej...

Teplý čaj dobre padne

Všade len sneh a ticho

Stúpanie nabralo na strmosti. Začína sa stmievať a navyše sa vnárame do hmly. Trasa je však orientačne bezproblémová, len hore v Ďumbierskom sedle to môže byť náročnejšie. Konečne takmer za tmy prichádzame do sedla. Našťastie nesneží, takže stopy nás bezpečne dovedú ku vchodu do chaty. Vo vykúrenej jedálni nás čaká horúci čaj a dobrá večera.

Igor už vyložil náklad

Pri čaji s oroseným fotoaparátom

Pri krbe je naozaj príjemne

Po chvíli na chatu prikvitol za hlasitého mraučania veľký čierny kocúr Bagíra. Tento miestny borec si niekedy zvykol len tak „odskočíť“ z Trangošky na Štefáničku, kde sa mu vždy niečo ušlo pod zub. Aj dnes to zvládol, navyše potme a v snehu.

Bagíra, kráľ veľhôr

Na druhý deň som sa pustil do práce. Okrem iného sme boli s chatárom obhliadnuť nevyužívaný priestor pod terasou chaty, kde sa mali umiestniť zásobné nádrže na pitnú vodu. Chata má síce svoj prameň, avšak vždy v priebehu zimy prestáva na 2 až 3 mesiace tiecť. Dokonca bolo v týchto mesiacoch nutné robiť vynášky vody z Halašovej jamy, ktorá sa nachádza kúsok nad odbočkou k Jaskyni mŕtvych netopierov. Dnes je pod terasou chaty vybudovaná zásobáreň (vodojem) na 45000 litrov pitnej vody, ktorá pomáha preklenúť toto kritické zimné obdobie. Chatár si vždy pred zimou postupne naplní nádrže a v zime, keď vypadne prameň, sa táto voda tlačí automatickou tlakovou stanicou do vodovodného systému chaty.

Nevyhnutné úradovanie

Terasa chaty...

... a priestor pod ňou. Tu bude zásobáreň vody

Dorotka sa medzitým skamarátila s kocúrom

Poobede vyrážame na spiatočnú cestu. Je síce hmla, ale cesta je prešliapaná a viditeľná. O nejaké tri mesiace neskôr som tu bol s Ľubošom, kolegom z KST, starším skúseným turistom, cykloturistom a neviem čím všetkým. Tiež bola hmla a k tomu silný vietor a sneženie. Nebolo vidieť na krok, akékoľvek stopy boli zaviate snehom a všetko splývalo do jednej bielej clony. Vyrazili sme vtedy naslepo približným smerom, no po chvíľke sa nám nepozdával terén, tak sme sa opatrne vrátili. Takto sme to urobili niekoľkokrát a stále nie a nie odísť. Už sme si pripadali hlúpo. Nakoniec ma napadlo použiť kompas, ktorý som mal náhodou pri sebe. Dali sme sa podľa neho presne na západ a nakoniec sme trafili do dolinky, kadiaľ vedie zelená značka na Trangošku. To by človek ani nepovedal, aké komplikácie dokáže spôsobiť takáto zdanlivo banálna okolnosť...

Zimná Štefánikova chata 

Niekomu tu zjavne vietor a hmla nevadí...

Cesta dolu k Trangoške bola už veselšia, ako včerajší výstup. Dorotka si spomenula na jeden dokumentárny film, kde sa tučniačiky v Antarktíde šmýkali na bruškách po ľade a odrážali sa krídelkami. Tak si ľahla na bruško a za hlasitého výskotu sa odrážala ručičkami, pričom chvíľami naberala dolu kopcom celkom slušnú rýchlosť, až som jej to musel nakoniec zaraziť. Doma potom mala nepríjemnú svalovicu, ale nie v nohách, či v rukách, ale v krku, nakoľko pri tom „tučniačikovaní“ musela mať až na doraz zaklonenú hlavu...

Dorotka "tučniačikuje" k Trangoške 

Misia splnená, ide sa domov

Náš „služobný výlet“ nepredstavoval v podstate nič mimoriadne. Išlo len o vydarené spojenie príjemného s užitočným a o príležitosť vyskúšať si dobrodružstvo zimných veľhôr na vlastnej koži. Dorotka bola spokojná, páčilo sa jej a zvládla to so cťou a bez cudzej pomoci. Aj mamina doma bola tiež spokojná, že sme sa v poriadku vrátili. Tak ako už toľkokrát predtým a aj toľkokrát potom.

S DEŤMI PO HORÁCH 1: Púť na Staré Hory

Turistika s deťmi je oveľa náročnejšia, zodpovednejšia a zároveň bohatšia na zážitky, ako bežná turistika. Kým sú deti menšie, ťaháte ich po rôznych tramtáriách, vlečiete hromadu vybavenia, staráte sa, zvažujete možné riziká, a to všetko s cieľom zabezpečiť dieťaťu i sebe primeraný a bezpečný zážitok. Neskôr, keď deti vyspejú, ste radi, keď sa vám vôbec podarí niekam spolu vyraziť. Zo štyroch detí mi dnes ako prakticky jediný pravidelný horský parťák zostal nevlastný postihnutý syn Milan. Možno práve kvôli svojmu atypickému autizmu...

Je začiatok augusta 2013, čas prázdnin a extrémnych horúčav. Po niekoľkých hodinách vo vlaku konečne krátko poobede vystupujeme s Milankom z autobusu na Čertovici a rezkým stúpaním zahajujeme našu púť po hrebeni Nízkych Tatier smerom na západ. Je teplo, ale nie dusno. Deň predtým tu o takomto čase zúrila búrka. Dnes sa kocháme nádhernou krajinou, zaliatou poobedňajším slnkom. Milanko si zatiaľ túru aj napriek námahe výrečne pochvaľuje. Vystúpime na Lajštroch, minieme Králičku a po troch hodinách sme na Štefánikovej chate.

Milanko. Nedávno dovŕšil 17 rokov..

Pohľad späť na východ...

... a pohľad vpred na západ. V pozadí južná strana Ďumbiera.

Po krátkom občerstvení sa ideme ubytovať. Vonku je ešte svetlo, ale Milanko bez zaváhania zaľahne a behom minúty spí. Na druhý deň sme už zbalení a naraňajkovaní opäť na nohách. Čaká nás traverz po južnom svahu Ďumbiera do Krúpovho sedla.

Traverz po južnom úbočí Ďumbiera. Mladý muž neskrýva odhodlanie...

Zo sedla je polhodinová zachádzka na Ďumbier. Napokon sa uspokojíme s pohľadom na jeho majestátnu severnú stenu. 

Severná stena Ďumbiera.

Okolo obeda prichádzame na Chopok. Príjemné osvieženie pri kofole pred Kamennou chatou nám kazí nepekný pohľad na stavenisko novej stanice lanovky a tiež davy ľudí, hrnúcich sa od lanovky rôznymi smermi.

Pokračujeme na Dereše a na rázcestie v sedle Poľany, za ktoré už ostatní ľudia nepokračujú, takže opäť kráčame sami. Na jednom mieste nám skríži cestu stádo kamzíkov. Zvedavo na nás pozerajú, držia si odstup ale neutekajú. Sú nádherné!

Pokračujeme ďalej. Výšlap na Kotliská dáva zabrať. Odtiaľto už vidíme Chabenec a v pozadí masív Prašivej. Stále je dosť teplo, ale osviežuje nás dosť silný vietor. 
Konečne sme na Chabenci.

Pohľad z Chabenca späť na východ na Chopok a Ďumbier...

... a pohľad vpred na západ, v pozadí masív Prašivej.

Odtiaľto je to už len hodinka k útulni v sedle Ďurková. Našťastie je útulňa poloprázdna. Oddychujeme, bufetíme a myslíme na tých, čo ostali doma.

Benzínový varič Juwel po otcovi. Odhadujem, že ku dnešnému dňu má najmenej 60 rokov...

Detail írečitého dvojjazyčného zákazu pri miestnej studničke...

Tretí deň putovania začína opäť modrou oblohou a pečúcim slnkom. Včerajší vietor sa takmer stratil, takže nám je dosť teplo. Navyše sme po ceste zistili, že sme si v útulni zabudli plnú fľašu vody. A s tým, čo máme, musíme vydržať až do Hiadeľského sedla, takže šetríme vodou, ako sa dá. Míňame Zámostskú a Latiborskú hoľu, Skalku a stúpame na Veľkú Chochuľu. Cítim, že sa mi jazyk lepí na podnebie a mám problém hovoriť. Zato Milan z ničoho nič „chytí slinu“ a melie tými suchými ústami až takmer do cieľa našej cesty...

Zostup do sedla je miestami strmý a kamenistý, dokonca sa mi podarilo pri pošmyknutí nalomiť trekovú paličku. Keď sme si v studničke v Hiadeľskom sedle konečne naplnili fľaše, z Milanových úst zaznela pamätná veta: Nikdy som si tak nevážil obyčajnú studničku, ako práve teraz!

Na nocľah nám poslúžil malý prístrešok, pod strechu ktorého by sa zmestilo tak zo šesť ľudí. Mal som pre istotu aj stan, ale ako už aj viackrát predtým, ani tentoraz som ho celou cestou ani raz nerozbalil. Nebolo treba...

K večeru sa začalo meniť počasie. Vytvorili sa veľké tmavé mraky a kým sme sa uvelebili v spacákoch, začala silná búrka. Bolo hrozne príjemné počúvať rachot lejaku na šindľovej streche, pod ktorou sme ležali, a užívať si príjemné sucho. Búrka napokon prešla a po nej prišli ešte ďalšie tri. Trvalo to až do neskorej noci.

V prístrešku nocovali ešte dvaja turisti, jeden Čech a jeden Maďar. Obaja mali v pláne prejsť celým hrebeňom Nízkych Tatier až na Kráľovú hoľu. Boli to tvrdí individualisti, každý išiel sám za seba. Boli mlčanliví, odmeraní, na otázky odpovedali len jednoslabične. Zjavne si potrebovali takýmto spôsobom osamote a v „silenciu“ upratať v hlave. Ja som mlčať nemohol, lebo pri Milankovi sa mlčať nedá. A tak veľmi sa mi občas žiadalo...

Na štvrtý deň ráno bolo citeľne chladnejšie a hmlisto. Milanko bol po raňajkách zase vo forme, takže sme sa bez meškania vydali na ďalší pochod. Hiadeľské sedlo je tak trochu aj „skúška charakterov“. Pokračovať totiž možno buď po červenej prudkým stúpaním cez Kozí Chrbát – tak ako sa patrí, alebo Kozí Chrbát možno jednoducho hanebne obísť žlto značeným traverzom po jeho severnom úbočí. Volili sme tú druhú možnosť. Vo svojom veku si už predsa len nemusím pestovať zbytočné mindráky...

Hanebná obchádzka Kozieho Chrbta.

Príjemná lesná cesta nás vyviedla na lúčny hrebeň a od sedla Hadlanka sme pokračovali opäť po červenej na trávnatý vrchol Kečky.

Z Kečky ďalej do hmly...

Kozí chrbát i Kečka už patria k Starohorským vrchom, Nízke Tatry sme opustili v Hiadeľskom sedle. Za Kečkou schádzame k opustenému murovanému salašu pod Baraňou hlavou. Hmla sa postupne stráca a opäť nám svieti slnko, avšak ostáva príjemne chladno. 

O chvíľu sa červená značka lomí doprava smerom na Donovaly, avšak my pokračujeme rovno po neznačenej vozovej ceste. Raz pred rokmi som totiž takto nedopatrením pokračoval rovno a prekvapený som po chvíli vyšiel na lúkach pod Hrubým vrchom. Rovno pred nosom sa mi v diaľke objavil Panský diel, kam som mal namierené, tak som pokračoval za ním, pričom som zistil, že touto trasou som ušetril čas i nadmorskú výšku. Obišiel som Hrubý vrch po lúkach z juhu a napojil som sa na zelenú hrebeňovku Starohorských vrchov, vedúcu od Donovál až na Španiu dolinu. A presne takto sme to urobili aj teraz.

Lúky pod Hrubým vrchom, v pozadí Panský Diel.

Charakter krajiny sa príjemne zmenil. Boli sme síce stále na hrebeni, avšak zhruba o 700 výškových metrov nižšie, ako predchádzajúci deň. Namiesto kosodreviny okolo nás šumel zmiešaný les a prevažne skalnatý povrch úzkych horských chodníkov vystriedali široké trávnaté vozové cesty. 

Pokračujeme na juhozápad, najskôr lúkami, neskôr lesom, popri zvyškoch Španiodolinského banského vodovodu, popod Jelenskú skalu až do sedla Dolný Šturec, kde križujeme červenú značku zo Španej doliny na Staré hory. Celý čas musíme byť v strehu, nakoľko sa tu práve konajú akési cyklistické preteky... 

Zrekonštruované zvyšky Španiodolinského banského vodovodu.

Za sedlom sa púšťame priamo na západ po neznačenej vozovej ceste a asi po pol kilometri nenápadnou odbočkou vpravo zbehneme do dolinky nad bývalou baníckou osadou Piesky. Niekedy sa vyplatí poznať tajné skratky...

Okolie Pieskov je rozryté po intenzívnej banskej činnosti.

Touto štôlňou sme kedysi chodievali na Španiu Dolinu. Teraz je tu vodný zdroj.

Osamelá kaplnka na Pieskoch

Z Pieskov nám na Staré Hory ostala asi hodinka po mierne klesajúcej vozovej ceste. Milanko sa z režimu nepretržitého rozprávania prepol do režimu spievania, čo bolo príjemnejšie, lebo som mu nemusel neustále odpovedať...

Pútnické miesto na Starých Horách.

Zaslúžené finálne občerstvenie...

Po návšteve pútnického miesta na Starých horách a malom občerstvení sme sa ešte v ten istý deň autobusom a vlakom dopravili šťastlivo domov.

Sláva nášmu výletu. Nezmokli sme...

Keď chýba dobrý učiteľ

V istom klasickom českom filme odznela veta: Žiak nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale pochodeň, ktorú treba zapáliť. Na základe skúseností vlastných i skúseností mojich detí musím konštatovať, že školstvo sa za posledných 50 rokov zmenilo len veľmi málo, aj keď dnes sa mladí tvária, že už žijú iné časy, ako my kedysi. Naďalej sa „plnia nádoby“, lebo na nejaké „zapaľovanie pochodní“ vraj nie je čas, ani podmienky a ani peniaze...

Áno, nemali sme mobily, nebol internet a namiesto farebných umelohmotných plecniakov sme nosili voňavé celokožené aktovky. Avšak to rozhodujúce, čo určovalo a určuje vzťah žiaka ku škole a k učeniu, je osobnosť učiteľa.

Poznal som niekoľkých vynikajúcich učiteľov a dodnes sú pre mňa nielen príjemnou spomienkou, ale aj životným príkladom a povzbudením. Oveľa viac však bolo tých, ktorí si svoje učiteľské povolanie vybrali akýmsi nedopatrením, alebo si jednoducho nedokázali nájsť inú prácu. Zastavím sa teraz pri troch z nich:

I.

Začiatok sedemdesiatych rokov. Bol som ôsmak na základke a z nových predmetov nám pribudla aj chémia, ktorú som si hneď od začiatku obľúbil. Učila nás mladá temperamentná žena, ktorá dvere triedy zatvárala vždy nohou a triednu knihu aj s kľúčami hádzala na stôl z metrovej vzdialenosti. Ja som mal kvôli zhoršenému zraku problémy s čítaním z tabule. Raz sme takto čosi odpisovali z tabule a učiteľka, ako sa prechádzala medzi lavicami, zrazu nakukla do môjho zošita a zbadala, že tam mám popísané akési nezmysly. Rozčúlila sa, nakričala na mňa a dala mi päťku. Nechápal som, cítil som sa ukrivdený a bohužiaľ aj previnilý, hoci nebol dôvod. Napokon to boli v škole riešiť rodičia. Päťka mi bola síce zmazaná, ale už som sa na hodiny chémie netešil. Začal som mať problém s vyčísľovaním chemických rovníc, takže som bol stále medzi dvojkou a trojkou. Nakoniec mi strýko poradil jednu šikovnú fintu, vďaka ktorej som to konečne pochopil. Keď som však chcel zabojovať o koncoročnú dvojku, pri prvej chybe ma „súdružka učiteľka“ vyhodila z kabinetu, kde ma skúšala. Bolo vymaľované. V deviatom ročníku sa potom vyberali adepti na chemický laboratórny krúžok, ktorý mal bežať po celý rok. Ja som veľmi chcel chodiť, ale nedovolili mi, lebo som mal na vysvečku trojku. Krúžok bol totiž iba pre jednotkárov a dvojkárov. Tak som si pokusy robil sám doma. Vyrábal som si strelný prach, vodík na nafukovanie lietajúcich balónov, experimentoval som s elektrolytickým nanášaním medi na rôzne predmety, atď. Väčšinu návodov som našiel priamo v učebnici chémie a chemikálie sa dali zohnať v drogérii. To mi však nijako nevykompenzovalo ten nepríjemný pocit ľútosti a odstrčenia, aj keď som nakoniec na konci deviatky tú dvojku obhájil.

Iróniou bolo, že som sa po neúspešných prijímačkách na gymnázium nakoniec dostal na stredné odborné učilište chemické. Nemal som príliš na výber. Spočiatku som vôbec nebol nadšený, aj som si ťažko zvykal na učňovské prostredie. Postupne ma to však chytilo. Na praxi v laboratóriu sme pracovali s laboratórnym sklom, skúšali sme rôzne chemické reakcie, extrahovali sme olej zo slnečnicových semiačok, vyrábali strelnú bavlnu a umelý med a do zbláznenia rátali chemické príklady. Obzvlášť ma bavila analytická chémia, ktorej som sa venoval aj po skončení vysokej školy ako hydrogeochemik v rámci svojho prvého zamestnania. Aj dnes je chémia dôležitou súčasťou mojich pracovných aktivít. Spomienka na nepríjemný začiatok však zostala.

Deviaty ročník na ZDŠ na Hlbokej ul. v Bratislave (1974)

II.

Moja staršia dcéra Naďa sa narodila ako nadpriemerné, hyperaktívne a nesmierne náročné decko. Tieto vlastnosti sa naplno prejavili po nástupe do školy. Dnes sa takéto deti diagnostikujú skratkou ADHD, ale vtedy to bolo len nevychované a nedisciplínované dievčisko. Bola síce výnimočná, ale nakoľko nedokázala udržať pozornosť, bolo jej to nanič. Učitelia, až na výnimky, na nás-rodičov len zazerali, krútili hlavami a nepekne o nás hovorili. Nedokázali ju motivovať, ani pochopiť, ani jej pomôcť a ostatné deti sa jej vysmievali. A tak trpela a my-rodičia sme trpeli s ňou. Pritom bola na cirkevnej škole, tak sme čakali trochu viac porozumenia... Stalo sa, ale iba na chvíľu, v druhej a v tretej triede. V šiestej triede jej pribudla fyzika, ktorá ju začala veľmi baviť. Raz dostala za úlohu cez víkend merať v istých intervaloch teplotu ovzdušia a zakresliť ju do grafu ako časovú závislosť. A tak Naďa celý víkend usilovne merala, zapisovala, kreslila a napokon prácu zdarne dokončila. Keď potom v pondelok prišla zo školy, bola smutná. Zistili sme, že jej usilovnosť bola odmenená trojkou. Nechápali sme, veď sme jej to kontrolovali... Tak som navštívil pani fyzikárku, staršiu zamračenú dámu, vraj bývalú školskú inšpektorku. Vysvetlila mi, že Naďa dala ypsilonovú os nie naľavo, ako sa to zvykne robiť, ale napravo. Vytreštil som oči – veď úlohu pochopila a sama bez našej pomoci ju spracovala, vynesená krivka bola v poriadku a že dala ypsilonovú os napravo bola predsa len formálna chyba... Nie! Mala to urobiť presne tak, ako bolo prikázané! Namietol som, že v nej tou trojkou možno práve zabila záujem o fyziku, ale pani fyzikárka vôbec nevedela a nechcela vedieť, o čom hovorím. Neskôr sa prihodilo ešte zopár podobných udalostí a výsledok bol taký, že Naďa definitívne stratila o fyziku záujem. Horko-ťažko preliezala so štvorkami a my sme s tým nedokázali nič urobiť, hoci manželka je vyštudovaná fyzička a naplno sa jej venovala. Pani fyzikárka sa potom na rodičovských združeniach tvárila odmerane a vyčítavo, ale debatovať už nemalo zmysel.

Fyzika nebol pre Naďu jediný problémový predmet. Nebyť toho, že manželka mala víziu, že dokázala nájsť všetkých možných odborníkov a že sa jej denne venovala, základku by sme nezvládli. Dokonca sa kvôli deťom vzdala kariéry a ostala dobrovoľne nezamestnaná. Keď bola Naďa na druhom stupni, bola manželka prizvaná na konzultáciu na ministerstvo školstva kvôli tvorbe novej legislatívy, týkajúcej sa integrácie ADHD detí do vyučovacieho procesu. Už v tom čase však existovali nejaké smernice pre učiteľov, ako postupovať pri takýchto deťoch, ale učitelia ju otvorene ignorovali. Dokonca na adresu nás-rodičov zaznela z úst Nadinej triednej učiteľky veta: Vy nie ste kresťania, vy nie ste ani ľudia!  Mala pravdu. Naďa bola napokon dodiagnostikovaná ako asperger. Takže nie sme ľudia, sme autisti... Po skončení základky Naďu prijali na strednú školu, zmaturovala a dnes má ukončený bakalársky stupeň z archeológie. Svoj kríž si však stále nesie zo sebou, z niektorých vecí dieťa proste nevyrástla a nevyrastie, dokonca sa môžu pridať aj ďalšie, najmä ak sa k tomu pridá aj zranenosť z neprijatia. Dnes ako dospelá vydatá žena hodnotí obdobie na základnej škole sv. Vincenta de Paul na Bachovej ul. v Bratislave ako najhoršie vo svojom živote.

. 

Naďa po rokoch trápenia dostáva bakalársky diplom

III.

Môj starší syn Jerguš mal od narodenia problém s očami. Po nepríjemných skúsenostiach s nástupom staršej dcéry do prvého ročníka ZŠ sme zvažovali alternatívu špeciálnej základnej školy pre slabozrakých. Keďže nám to doporučovali aj odborníci, prihlásili sme ho tam. Jerguš bol bezproblémový, dobre sa učil a nikto sa na neho nesťažoval. Keď bol vo štvrtom ročníku, zvažovali sme, či ho predsa len nepreložíme na druhý stupeň do „normálnej“ základky. Nevideli sme v tom problém, určite by sa chytil a nemusel by do školy cestovať cez pol mesta. Avšak na škole pre slabozrakých fungovala aj mimoriadne kvalitná základná umelecká škola, kde dostal dobrý základ pre svoje neskoršie hudobné aktivity. Počas druhého polroka sa však odohrala udalosť, ktorá nám v rozhodovaní dosť pomohla. Deti sa jedno poobede po vyučovaní hrali na školskom dvore pod dozorom čerstvo zamestnanej mladej vychovávateľky. Neviem presne, čo sa vlastne vtedy stalo, ale keď som prišiel pre Jerguša, bol som zavolaný do riaditeľne, kde mi sekretárka s vážnou tvárou odovzdala na podpis pre Jerguša riaditeľské pokarhanie. Vraj za sústavné porušovanie školského poriadku! Dokument bol podpísaný riaditeľom a dokonca aj triednou učiteľkou, staršou pani, ktorá mi roky opakovane tvrdila, že s Jergušom nemala nikdy žiadny problém. Okrem mňa tam boli aj rozhorčení rodičia troch ďalších pokarhaných detí. Ich rozhorčenie však nebolo nasmerované na deti, ale na riaditeľa, ktorého počin sa nám všetkým zdal neprimeraný a nepochopiteľný. Od Jerguša som sa dozvedel, že len trochu behali a kričali, nič nerozbili, nikomu neublížili a ani neboli bezočiví. Tak aké sústavné porušovanie školského poriadku? Chalani sa zjavne len na chvíľku uvoľnili, v ich veku to bolo úplne normálne. Išiel som teda najskôr za dotyčnou mladou vychovávateľkou. Vraj ich nevedela zvládnuť, tak išla za riaditeľom požalovať sa. Ubezpečovala ma, že je malým pánom na to, aby mohla niekomu navrhnúť pokarhanie. Pritom sa mi tam skoro rozplakala, snáď si myslela, že ju budem lynčovať. Asi ju už predo mnou lynčoval niektorý iný „pokarhaný“ rodič... Bolo mi jej ľúto. Išiel som teda za riaditeľom. Bral som to tak, že mal proste len blbý deň. Riaditeľ mi tvrdil, že len reagoval na to, čo mu povedala vychovávateľka, pričom mu jeho nečakané udelenie štyroch pokarhaní vôbec nepripadalo neprimerané. Napokon som zašiel za Jergušovou triednou učiteľkou. Na moju otázku, prečo si nestála za tým, čo mi celé roky tvrdila a prečo ten pochybný dokument vôbec podpísala, mi odpovedala typicky socialistickým spôsobom: Donútili ma! Tým boli debaty ukončené. Nebolo s kým debatovať, alebo dokonca niečo riešiť. Mal som dojem, že sa bavím so sopľavými deckami, ktoré sa len vyhovárajú jedno na druhé.

Jerguš teda piaty ročník začal už na „normálnej“ škole. Po jej skončení bol prijatý na gymnázium, zmaturoval a následne vyštudoval medicínu. Dnes je z neho lekár. Dobrý lekár. Aj keď nad ním ako nad slabozrakým pani učiteľka zlomila palicu, nespomína na ňu v zlom. Veď v podstate celá tá vec išla aj tak mimo neho. Potrestaní sme boli my, rodičia. Ako nakoniec vždy...

Jerguš a David Koller zo skupiny Lucie, odovzdávajúci dar pre ZUŠ pri ZŠ pre slabozrakých na Svrčej ul. v Bratislave

Nezávidím učiteľom, majú to naozaj ťažké. Ak ale učiteľ s rodičom komunikuje len v rámci rodičovských združení a žiackej knižky a za každým problémom žiaka vidí zlyhanie rodiča, prípadne si deti „vyberá“ podľa určitých kritérií, mal by si nájsť iné zamestnanie. Niekedy stačí, ak dieťa narazí na jedného naozaj dobrého učiteľa a dá mu to silu, aby vedelo odolávať aj tým nemej dobrým. Niekedy však stačí jeden nedobrý učiteľ, aby dieťaťu urobil zo života peklo. A nielen jemu, ale aj jeho rodičom. Obzvlášť základné školy majú skôr charakter „veľkochovu“, kde na nejaký individuálnejší prístup, či "zapaľovanie pochodní" ani nie sú podmienky. Tým skôr, že svet detí v školskom prostredí býva dosť nemilosrdný. Na tom nič nezmenila ani nežná revolúcia, ani mobily, ani internet. Modlime sa za našich učiteľov. Zaslúžia si to.

P.S.: 

Na margo tragédie, ktorá sa začiatkom júna odohrala v spojenej škole vo Vrútkach a ktorá na prvý pohľad vyzerá tak čiernobielo, sa mi žiada dodať: Je mi ľúto aj chlapca, ktorý útočil. Podľa dostupných informácii tento človek roky zažíval krutú šikanu, možno nielen od spolužiakov. Na to predsa stačí, aby bol človek v niečom iný, ako ostatní. On bol zohavený rázštepom pery, pochádzal zo sociálne slabšej rodiny, zrejme mal ADHD, prípadne psychické problémy, ale odborníkmi podchytený nebol, aj keď vraj nejaký čas chodil do poradne. V istej reportáži akási terapeutka spomínala, ako práve na tejto škole odmietli jej odbornú pomoc. Ak máme školský zákon, v ktorom sa hovorí o integrácii žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, žiadna škola si jednoducho nemôže dovoliť odmietať odbornú pomoc, tým viac, že bežné pedagogicko-psychologické poradenstvo – ak je vôbec k dispozícii – v takýchto prípadoch nepostačuje. Nutná je spolupráca so špeciálnymi pedagógmi, psychiatrami, neurológmi. Ten chlapec mal byť takto integrovaný a teda aj včas odborne podchytený, ale namiesto toho sa stal na škole odpadom. Pre svoju uzavretosť sa okoliu zjavne nezdieľal a od školy za týchto okolností pomoc očakávať ani nemohol. A vlastne ani od spoločnosti ako takej. Keďže zjavne nemal na to, aby s tým dokázal žiť, tak to riešil skratovo a nakoniec bol zastrelený ako pes. Nemuselo sa to stať. Zažil som na škole šikanu, aj moje deti ju zažili. Tak ako aj ľahostajnosť učiteľov a bezmocnosť rodičov, ktorí sa o problémoch so šikanou od svojich detí často dozvedajú až po rokoch. Určite nestačí vymeniť na vchodových dverách škôl kľučky za gule, či viac investovať do kamerových systémov. Pokiaľ bude v triedach po 30 detí, pokiaľ budú školy „integrovať“ deti so špeciálnymi potrebami len za pomoci jedného, prípadne žiadneho psychológa a pokiaľ nebude legislatívne podchytená nutnosť účasti ďalších odborníkov, ostaneme len pri represii. Treba sa o problémy zverených detí zaujímať a včas ich odborne riešiť a nečakať, kým sa stane niečo strašné.