STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 1 – Horský park

 Už nejaký čas žijem s rodinou na Záhorí, ale narodil som sa a vyrastal v Bratislave, v Starom meste pod Slavínom. Túto lokalitu som spolu s neďalekým Horským parkom, Kalváriou až po bratislavský Hrad vždy vnímal ako oázu pokoja uprostred hlučného zvyšku mesta, do ktorého som chodieval iba keď som musel. Avšak aj ten pokoj bol, samozrejme, iba relatívny a práve Horský park bolo presne to miesto, ktoré ponúkalo možnosť úniku, relaxu a pocitu slobody.

O Horskom parku je na internete množstvo článkov (viď doporučené zdroje), takže nemá zmysel ho nejako podrobne popisovať. Dôležité je to, že ide o chránený areál, ktorého základ tvorí pôvodný dubovo-hrabový les, doplnený o viaceré nepôvodné druhy, ako napr. tis, borovica, jedlý gaštan či platan. Bola tu vybudovaná sieť chodníkov s oddychovými plochami a lavičkami, altánok, detské ihrisko a tiež napríklad rozhľadňa na neďalekej Murmannskej výšine (pri pomníku obetiam I. svetovej vojny na ulici Francúzskych partizánov z roku 1927), ktorá bola koncom štyridsiatych rokov minulého storočia zrušená. Na správu parku slúžila mestská horáreň, ktorá dnes slúži verejnosti. Tento unikátny park bol vybudovaný v r.1870 zásluhou vtedajšieho mešťanostu Henricha Justiho a Bratislavského Okrášľovacieho spolku. Momentálne sa o Horský park stará Nadácia Horský park, založená v roku 1994.

Záhrada pri horárni Horský park. Eldorádo pre deti a aj ich rodičov. 

Areál samotnej horárne. Celoročne sa tu konajú rôzne kultúrne podujatia.

Nunciát Rímskokatolíckej Cirkvi, vybudovaný na zreštituovanom pozemku oproti horárni.
V roku 2003 tu bol ubytovaný pápež Ján Pavol II pri svojej poslednej návšteve Slovenska.

Pamätník Henricha Justiho, zakladateľa Horského parku.

Do Horského parku ma ešte ako malého chlapca vodieval môj dedo. Neskôr sme zo základnej školy na Hlbokej ulici, kam som chodil, podnikali do Horského parku početné výlety a niekedy sme sem vybehli aj v rámci hodín telesnej výchovy. Vo voľnom čase som v „Horskáči“ trávil čas rôznymi hrami s kamarátmi, alebo len tak sám, pešo alebo na bicykli, v zime so sánkami a neskôr aj s bežkami. Na vysokej škole som sa tu pripravoval na letné skúšky a po večeroch naháňal kondičku behaním. Neskôr sme tu randili s mojou budúcou manželkou a keď sa nám narodili deti, vracali sme sa s nimi sem, hlavne do vtedy čerstvo otvorenej záhrady pri horárni, kde boli kadejaké hojdačky, preliezky, domáce zvieratá a nejaké to občerstvenie. Teraz, keď sú už deti dospelé, sa tu občas zastavím, pospomínam, pofotím a pookrejem pri kofole v neďalekom Funuse, ktorý neodmysliteľne dotvára kolorit týchto končín.

Horský park, manželka Alena s našou prvorodenou dcérkou Naďou. Jar 1988.

To isté miesto po 33 rokoch. Takmer nič sa tu nezmenilo.

Moji chlapci Jerguš a Milan na legendárnych
Majakovského schodoch. Zima, 2002

Horský park mal vždy svoju zvláštnu atmosféru, či už počas letných horúčav, alebo zimných mrazov, či bol deň, alebo noc. Poskytoval človeku pokoj, keď bolo ťažko na srdci, pohladenie šumením vetra v korunách statných stromov, vo svojich početných zákutiach ponúkal súkromie a diskrétnosť a až na občasný výskyt komárov sa nikdy netváril neprívetivo. Na týchto jeho vlastnostiach sa dodnes nič nezmenilo. Dali sa tu nazbierať šípky či jedlé gaštany, len bolo treba vedieť kde, občas sa podarili aj huby, keď mal človek šťastie. Za tých pár desaťročí pribudli smetné koše, náučný chodník s informačnými tabuľami, drevený chodník cez mokraď, nejaké môstiky cez potok a protierózne opatrenia, dokonca aj voľne vystavované umelecké diela (hlavne v Galérii Horský park, oplotenom areáli na juhovývchodnom okraji) a celý park sa rozdelil na tri zóny s rôznym stupňom zásahu človeka do prírody. To všetko naznačuje, že na tejto lokalite niekomu naozaj záleží a že ostane nedotknutá pre ďalšie generácie, a to aj napriek tlaku chamtivých zbohatlíkov s ich lukratívnymi zámermi.

Oddychová plocha, či jednoducho plošina uprostred Horského parku.

Drevený chodník cez mokraď.

Jeden z môstikov ponad potok.

Pôvodný altánok. Za povšimnutie stoja reťazou zabezpečené dobové lavičky.
Aj to niečo hovorí o kultúre národa...

Jedna z pôvodných lavičiek Horského parku. Táto sa volá Foresterova, pomenovaná
podľa klavírneho virtuóza Charlesa Forestera, ktorý žil v Bratislave.

Viaceré stromy tu už čosi pamätajú...

Detské ihrisko v dolnej časti parku.

Táto tabuľka označuje najchránenejšiu, tzv. bezzásahovú časť Horského parku.
Okrem tabuliek sú jednotlivé zóny značené aj farebnými prúžkami na stromoch.

Jedno z umeleckých diel, umiestnené na oddychovej ploche 
neďaleko Majakovského schodov v hornej časti Horského parku.

Foto:     P.Vyskočil

Doporučené zdroje:

https://bratislavaregion.travel/poi/5060/horsky-park

http://naucnechodniky.eu/edukacny-chodnik-horsky-park/

https://bratislava.sk/sk/horsky-park-je-historicky

https://www.facebook.com/Horskac/

O bicykloch a ľuďoch

 Dolu chodníkom sa rúti cyklista. Neunúva sa zvonením, len tesne pri nás čosi vykríkne. Syna minie o pár centimetrov, dcérku stíham zobrať na ruky a uskočiť s ňou do bezpečia. Chlapík sa ani neobzrie, rúti sa ďalej a o chvíľu sa s praskotom stratí medzi stromami. Spamätávam sa zo šoku, kontrolujem chlapca a zahryznem si do jazyka, aby som pred deťmi nevypustil z úst niečo nevhodné.

Bol to bežný turistický chodník, nie značená cyklotrasa. Ale keby aj... Mlčky privlečiem suchú haluz a nechávam ju ležať za nami krížom cez chodník. A o pár krokov ďalej ďalšiu. To keby sa náhodou objavil podobný blázon, aby mal dôvod aspoň spomaliť.

Podobných „cyklozážitkov“ mám nespočetne veľa, či už s deťmi, so psami alebo aj sám. Samozrejme, stretávam aj množstvo korektných a ohľaduplných cyklistov, ktorí sa dokonca aj pozdravia, či poďakujú za uvoľnenie cesty. Ale stále ich je, bohužiaľ, dosť málo.

Odmalička som sa venoval cyklistike a dlhé roky sledujem, ako sa vyvíjajú nielen bicykle, ale aj pravidlá pre ich premávku a, samozrejme, aj samotní cyklisti. Je to zaujímavé sledovanie.

Ako decko som sa vozil na niekoľkých vypožičaných bicykloch a hlavne na otcovej predvojnovej Eske s pneumatikami Michelin. Také na ulici nemal nikto, poznali sme iba Barumky. Keď som mal trinásť, dostal som svojho prvého Favorita. Mať novučičkého Favorita bol sen každého chalana. Bavilo ma nielen na ňom jazdiť, ale sa v ňom aj celé hodiny vŕtať. Postupne som si nainštaloval kvalitnejšie brzdy, viac prevodov, zvládal som aj centrovanie kolies a ďalšie veci. Bolo bežné, že sme si ako chalani vedeli poradiť sami. Ak mal niekto s niečím problém, pomohli sme si navzájom. Dnes dosť ľudí uteká s bicyklom do servisu aj kvôli obyčajnému defektu. Jazdievali sme po bežných a v tom čase ešte relatívne prázdnych cestných komunikáciách a chodievali sme aj po lesných asfaltkách v Malých Karpatoch. To bol vždy úžasný zážitok – bezpečná jazda bez áut a naokolo len príroda a kľud.

Po narodení môjho prvého dieťaťa som na svoj bicykel namontoval detskú sedačku. Postupne pribúdali ďalšie deti a tá sedačka tak ostala na mojom bicykli nepretržite takmer 20 rokov. Stále to bol ten istý Favorit, ktorý som kedysi dostal a ktorý som len nedávno po viac než 40-tich rokoch vyradil z prevádzky. Vydržal neuveriteľné veci. Niekedy som mal jedno dieťa v sedačke, druhé na chrbte v nosiči a k tomu ešte kompletnú tábornícku výbavu. A ak náhodou rupla nejaká špajgla, nebol problém ju zohnať a vymeniť, rovnako ako hociktorú inú súčiastku.

S jedným dieťaťom na dunajskej cyklotrase. Kompa pri Vojke, leto 1995.

S dvoma deťmi na jednom bicykli. 
Malé Karpaty, Malý Slavín, leto 1993.

Pamätám si na boom horských bicyklov niekedy v osemdesiatych rokoch. Na rovné cesty to nebolo nič moc, ale vďaka dovtedy nevídaným prevodovým možnostiam a hrubým kolesám sa človek z horským bicyklom dostal prakticky všade. Už nestačili lesné asfaltky, bolo treba otestovať aj tie najodľahlejšie turistické chodníky, podaktorí šialenci sa rúbali len tak lesom aj mimo nich, dokonca to skúšali aj na zasnežených lyžiarskych zjazdovkách. A samozrejme, dochádzalo aj ku konfliktom s chodcami. Bolo jasné, že je treba stanoviť nejaké pravidlá hry.

V deväťdesiatych rokoch sa začala v Malých Karpatoch formovať sieť značených cyklotrás a k tomu aj nejaká mapová dokumentácia. Ani to nebolo bez problémov. Hovorilo sa, že tvorba cyklomáp bola pozdržaná kvôli akejsi zrážke cyklistu s dôchodcom, ktorý pritom zomrel na zlyhanie srdca. Stalo sa to vraj na chodníku, ktorý sa mal stať cyklotrasou. To je, bohužiaľ, problém aj dnes – väčšina cyklotrás v Malých Karpatoch (a zrejme aj inde) vznikla jednoduchým preznačením už existujúcich turistických chodníkov. A keďže tieto trasy sú mimo záber policajných hliadok, platí pravidlo „kto z koho“. Bohužiaľ, často pri absencii elementárnej ohľaduplnosti. A ohľaduplný by mal byť predovšetkým ten, kto je rýchlejší, alebo kto sa približuje odzadu, teda cyklista. To všeobecne platí aj pre lyžiarov na lyžiarskych svahoch.

Po prvých horskáčoch postupne prišli aj ich rôzne modifikácie, tiež trekové bicykle, nové generácie cestných galuskáčov a v poslednom čase aj elektrobicykle. K tomu kadejaké prilby najrôznejších tvarov a farieb, cyklonohavice, cyklotričká, cyklotretry, cyklorukavičky, cyklookuliare, cyklopočítače, pulzomery a kopa ďalšieho, často úplne zbytočného príslušenstva. A samozrejme, rozmohli sa bicyklové servisy, ponúkajúce okrem rôznych „servisných balíčkov“ aj odvoz a dovoz bicykla až domov. Nemôžem si pomôcť, ale tento kolosálny biznis mi chvíľami zaváňa snobstvom. Podobné pocity som už dávnejšie mával ako lyžiar na lyžiarskych svahoch, kým som postupne nedal prednosť bežkám. Napokon som skončil ako „hiker“, pešiak, chodec. Má to svoje veľké výhody. Len už pomaly neviem, kam vyraziť, aby tam neboli cyklisti...

Osobitnou kapitolou sú cykloparky, alebo tzv. „bikeparky“, obzvlášť typu „downhill“, umožňujúce krkolomný zjazd na horskáči dolu lesnatým svahom cez rôzne prekážky a skoky. A keďže pri zjazde ide nielen o čas, ale aj o krk, radí sa táto zábavka k extrémnym športom. K dispozícii je spravidla niekoľko značených zjazdových trás, tzv. „trailov“ rôznej obtiažnosti, a tiež lanovka, alebo vlek, aby sa páni športovci pri návrate na kopec príliš nezadýchali. Cieľom je dosiahnuť čo najvyššiu hladinu adrenalínu v krvi. Človek, ktorý tejto nebezpečnej zábavke podľahne, sotva vníma obrovské riziko, ktoré je s prevádzkou downhill bikeparkov spojené.

Niekedy začiatkom mája sa na facebooku objavilo otrasné video z bikeparku Košútka, pri ktorom cyklista v značnej rýchlosti pri skoku takmer zahlušil decko, ktoré sa nejakým nedopatrením dostalo na trail (viď https://fb.watch/5qE3xkPzhI/). Komentár k videu bol asi v tom duchu, že dotyčný "biker" Rasťo hrdinsky odvrátil katastrofu a že rodičia by si na svoje deti mali dávať väčší pozor, veď sú tam výstražné tabuľky a niekde aj pásky.

V prvom rade si treba uvedomiť, že ide o neprehľadný lesný terén, pritom cyklista sa prirúti rýchlo, nečakane a takmer nehlučne. Ak sa na traili vyskytne nejaké zvedavé decko, alebo nepozorný dôchodca, zatúlaný pes, prípadne spadnutý strom, v tom adrenalínovom ošiali ho zbadá na poslednú chvíľu a ani nemá šancu adekvátne zareagovať. Pritom napríklad v pravidlách pre bikepark Koliba, v okolí ktorého sa pohybujú davy Bratislavčanov, sa píše, že sa jazdí na vlastnú a plnú zodpovednosť, pričom treba "mať bicykel stále pod kontrolou tak, aby ste mohli zastaviť a vyhnúť sa ostatným osobám, alebo iným objektom" (viď http://bikeparkkoliba.sk/pravidla/).

Ten Rasťo na videu reagoval neskoro, lebo v neprehľadnom teréne zbadal chlapca až keď už takmer letel nad ním, nehovoriac o jeho neprimeranej rýchlosti. Jednoducho, mal len šťastie a to decko tiež. Je dosť naivné a nezodpovedné si myslieť, že toto riziko sa dá zažehliť niekoľkými tabuľkami a kúskom pásky. Otázka je aj to, či tá trocha adrenalínu za to riziko vôbec stojí, keďže cyklista neohrozuje len sám seba, ale aj iných. Obzvlášť ak si takýto šialenec za adrenalínový downhill trail nezriedka zvolí bežnú cyklotrasu, alebo dokonca turistický chodník, kde bicykle nemajú čo robiť.

Na tomto mieste mladý cyklista Richard v roku 2014 neprimeranou
jazdou prišiel o život. Zabil ho adrenalín.
Malé Karpaty, zjazd na Medené Hámre. 

Problém pri stretoch cyklistu a chodca býva v tom, že cyklista nielenže nespomalí, ale nedá o sebe včas vedieť. Častou výhovorkou je tvrdenie, že zvonček na bicykli hrká, tak ho väčšina cyklistov ani nemá. Podľa pravidiel cestnej premávky síce zvonček z akéhosi dôvodu nie je na zozname povinnej výbavy bicykla, ale na stránke ministerstva dopravy a výstavby (oddelenie BECEP) sa uvádza, že bicykel by mal mať dostatočne silný a jasný zvonček. Vraj sa túto informáciu oplatí brať ako dobrú radu. Zato prilby dnes nosia úplne všetci, nakoľko podľa pravidiel cestnej premávky je každý cyklista povinný chrániť si hlavu, pričom deti do 15 rokov musia mať prilbu aj v obci.

Za našich čias to bolo opačne. Zvonček, klaksón či húkačku mal každý, bez toho proste bicykel nebol bicyklom. Prilby sme nepoznali. Nechcem spochybňovať ich význam, ale na bicykli som si za dlhé roky rozbil úplne všetko, okrem hlavy. Môjmu bratovi sa raz počas jazdy ulomila vidlica s predným kolesom. Polovicu tváre mal jednu veľkú chrastu. Keby mal prilbu, nepomohla by mu. Inokedy sme s deťmi na dunajskej cyklotrase videli chlapíka, ktorý spadol s bicykla a ležal tam v kaluži krvi. Okolo neho boli ľudia a čakali na sanitku. Aj on mal na hlave prilbu. Niekomu prilba možno naozaj zachránila život, ale povedal by som, že takéto prípady sú naozaj ojedinelé. V každom prípade prilbou človek chráni seba, zatiaľ čo zvončekom chráni tých druhých. Pred svojím adrenalínom a bicyklom. Trend je teda taký, že s chodcami cyklisti rátajú akosi čoraz menej. Podobne, ako vodiči áut stále menej rátajú s cyklistami (prípadne aj opačne).

Ešte sa dotknem občasných ekologických kampaní za používanie bicykla. Aj tento týždeň prebieha súťaž s názvom „Do práce na bicykli“. Vraj tým pomôžeme životnému prostrediu. Má to však jeden háčik. Na Slovensku ešte stále nie je vybudovaných dosť cyklotrás, a aj z tých už vybudovaných sú viaceré problémové, lebo sú buď kombinované s chodníkmi pre peších, alebo sú len tak namaľované na okrajoch rušných ciest a ulíc. A jazda mimo cyklotrasy v meste či mimo neho je pri súčasnej hustote dopravy o dosť nebezpečnejšia, ako pred rokmi. Takže je na zváženie, či byť ekologický a riskovať pritom život, alebo nechať bicykel doma a radšej sa bezpečne odviezť autom, či autobusom.

Mimochodom, vodiči verzus cyklisti je tiež kapitola, o ktorej by sa dalo písať dosť a dosť. Niekedy to býva obojstranné, ale práve bezohľadnosť niektorých vodičov voči cyklistom ako tým „slabším“ by mala byť akýmsi mementom pre cyklistov, aby neuplatňovali „právo silnejšieho“ voči chodcom, ktorí budú vždy ťahať za kratší koniec.

Veľa sa v cyklistike zmenilo a aj sa bude musieť zmeniť. To, čo by však mal byť nemenné, je primeraná ohľaduplnosť a slušnosť jedného voči druhému. Pravidlá, vyhlášky a predpisy budú síce stále dokonalejšie, ale vždy budú mať slabé miesta. Je to teda do značnej miery aj o kultúre národa, o empatii a ľudskosti. V tomto nám žiadne právne normy nepomôžu. Zatiaľ je to stále nerovný boj silnejšieho so slabším, či už tým silnejším je bicykel, alebo auto. Je to boj človeka s ľudským sebectvom, kde je každé víťazstvo len občasné a dočasné.

S DEŤMI PO HORÁCH 6: Uprostred jelenej ruje

Začiatkom leta v roku 1993 sme boli pozvaní našim rodinným priateľom na spoločný slovensko-poľský výstup na vrch Lúčna v Západných Tatrách. Zúčastnil som sa ho so svojou prvou dcérkou Naďou, ktorá mala vtedy päť rokov. Počasie bolo mizerné, najprv dážď, postupne aj sneh a moje dieťa mi počas výstupu jasne dalo najavo, že sa mu to nepáči. Tak sme to v polovičke cesty vzdali. Ako sme sa potom sušili v útulnej jedálni pri dobrom jedle na chate Zverovka, zapáčil sa mi nápad stráviť práve tu zopár dní dovolenky s celou rodinou. Námietky doma neboli žiadne, tak sme sa ešte toho istého roku na Zverovku vrátili v plnej štvorčlennej zostave. Tentoraz to vyšlo úplne bez chýb.

Bol september a jelenia ruja bola v plnom prúde. Nepríčetné ryčanie nás sprevádzalo takmer denne, kdekoľvek sme vyrazili. Jednej noci dokonca prišiel jeleň až na lúku pri chate a robil tam taký hluk, že decká od strachu zaliezli pod perinu. Na bočnom hrebeni za sedlom Pod Osobitou nás chvíľami ovanul intenzívny pižmový jelení pach. Nebolo nám všetko jedno, ale uvedomoval som si, že jelene najviac šalejú večer a v noci a že ak ich človek nedráždi, tak dajú pokoj. Takže keď sa nablízku ozval jeleň, tak sme sa tvárili, že tam vôbec nie sme. Ku koncu pobytu aktivita jeleňov citeľne poľavila a namiesto dunivého trúbenia sa v lesoch ozývalo už len nesmelé krochkanie.

Počasie bolo po celý čas ideálne, tak sme využili každý jeden deň. Obišli sme Račkove plesá, vystúpili sme konečne aj na Lúčnu, nazreli sme do Bobroveckej doliny a do tiesňavy v Juráňovej doline. Navštívili sme aj prastarý vodný mlyn v Kvačianskej doline a v nedeľu sme sa dostali na svätú omšu v Zuberci, kde nás upútal miestny „zasadací poriadok“ – ženy s deťmi vpredu, podaktoré v krojoch, a chlapi v oblekoch vzadu. Nič nám ten týždeń nechýbalo. Deti ešte neboli školopovinné, tak sme nič nezameškali. Dodnes na Zverovku spomíname ako na jeden z najkrajších rodinných zážitkov.

Manželka Alena a deti, vtedy ešte len dve. Tu na Zverovke sú mi vydaní na milosť a nemilosť...

Ranný pohľad z chaty do Roháčskej doliny.

Jerguš (3) a Naďa (5) a ich obľúbený superbalvan.

... A teraz ako dolu?

V sedle Pod Osobitou, v pozadí zrušený turistický chodník na Osobitú.

.

V lesoch naokolo bolo rušno. V pozadí Osobitá.

Oddych "na streche". Tam v diaľke je už Poľsko.

Zostup z Lúčnej.

Tiesňava v Juráňovej doline.

Vodný mlyn v Kvačianskej doline.

Občerstvenie na dne rokliny v Kvačianskej doline. Jerguš absolvoval tento úsek v nosiči.

P.S.:

O rok neskôr sme to skúsili podobným spôsobom na chate Magurka. Ubytovanie a strava boli o dve triedy horšie, ako na Zverovke, a naše možnosti výletov do okolitej prírody boli značne obmedzené nepriaznivým počasím – pršalo nám skoro každý deň. Okrem toho sme na rozdiel od predchádzajúceho roka boli bez auta, ktoré by nám poskytlo viac možností. Proste nám to nevyšlo. Mimochodom, táto chata bola potom dlhé roky beznádejne zatvorená. Až v roku 2008 sa konečne dočkala rozsiahlej rekonštrukcie a o rok neskôr aj obnovenia prevádzky. Ešteže tak, škoda by jej bolo.

Smutný pohľad na zatvorenú chatu na Magurke (jún 2007)

Osudy studničiek v okolí Bratislavy

 Len málokde na Slovensku sa vyskytuje pokope toľko studničiek, ako v južnej časti Malých Karpát pri Bratislave. Mnohé bezmenné pramene boli vďaka nadšencom sprístupnené a upravené do podoby, v akej potom dlhé roky slúžili a slúžia návštevníkom ako zdroj príjemného občerstvenia. Dnes už bežný návštevník nie je na studničky natoľko odkázaný, ale pekná studnička vždy poteší. Každá má svoju históriu a svoj osud a nad každou visí otáznik, či je ešte stále možné z nej piť.

Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov ma pochytila odhodlanosť zmapovať a zdokumentovať všetky studničky od Bratislavy až po líniu Lozorno – Košarisko – Sv. Jur. Dostala sa mi totiž vtedy do rúk podrobná mapa tejto časti Malých Karpát, viď (1), kde bolo vyznačených studničiek oveľa viac, ako v hociktorej inej mape. Podaktoré som ani nepoznal, hoci Malé Karpaty mám prechodené krížom-krážom. Tak som ozbrojený fotoaparátom a meracím prístrojom začal robiť výpady do prírody, najčastejšie s deťmi. Nazbieral som hromadu materiálu a zdokumentoval som aj také studničky, ktoré neboli na žiadnej mape. Dohromady ich bolo asi päťdesiat.

Ako kritérium pre pojem „studnička“ som zohľadňoval akýmkoľvek spôsobom upravený a sprístupnený prameň, najčastejšie obetónovaný, s výtokovou rúrkou, so šindľovou strieškou alebo bez nej, situovaný buď priamo pri lesnom chodníku, alebo na konci krátkej odbočky, značenej alebo neznačenej, často so schodíkmi či dreveným zábradlím, niektoré aj s lavičkami a stolom v bezprostrednej blízkosti. 

Studnička Dujnič (Košarisko), 1993 

Ako živnostník som sa dokonca v tom čase zúčastnil konkurzu na údržbu studničiek v bratislavskom lesoparku, ktorý vypísal jeho vtedajší správca. Dostal som sa do užšieho výberu, ale napokon som neuspel. Neskôr som tomu istému správcovi ponúkol spoluprácu. Mal som v úmysle v rámci bratislavského lesoparku zaviesť systematický monitoring kvality vody v studničkách a prostredníctvom informačných tabuliek poskytovať informácie širokej verejnosti. K dispozícii som mal nejaké vlastné merania a nejaké údaje mi poskytol Štátny Zdravotný ústav (dnes Regionálny úrad verejného zdravotníctva), ktorý v tom čase sporadicky vykonával odbery vzoriek vzorky vody z niekoľkých známejších studničiek, avšak výsledky rozborov nezverejňoval. Ani vtedy som nepochodil. Správca sa vytasil s argumentom, že veď nemôžu kontrolovať každú srnku, ktorá sa rozhodne v blízkosti nejakej studničky vyprázdniť. Vec potom riešili tak, že na najnavštevovanejšie studničky jednoducho umiestnili tabuľky s nápisom „voda nie je pitná!“. A bolo vymaľované. 

Z nazbieraného materiálu som napokon dal dokopy dvojdielny článok, ktorý vyšiel niekedy v polovici 90-tych rokov v časopise Krásy Slovenska. 

Tie tabuľky, samozrejme, nemali žiadny zmysel a po krátkom čase sa buď znehodnotili, alebo zmizli. S odstupom rokov sa popri niektorých studničkách objavili nové tabuľky ako výsledok aktuálnej spolupráce Hlavného mesta Bratislava, Mestských lesov v Bratislave a Bratislavskej Vodárenskej spoločnosti. Ich úlohou by malo byť informovanie návštevníkov, či je voda aktuálne pitná, a ak nie, tak v akom ukazovateli nevyhovuje. Problém je však v tom, že tabuľky sú väčšinou nečitateľné, alebo neaktuálne, nakoľko ich aktualizácia sa realizuje iba raz do roka.

Ukážka informačnej tabuľky pri studničke

K posudzovaniu kvality vody v studničkách je dobré vedieť, že kritériom je tá istá vyhláška č.247/2017, ktorá sa vzťahuje na hromadné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou. Táto vyhláška by mala garantovať, že dlhodobé užívanie vody z verejného vodovodu, za dodávku ktorej si všetci platíme, nemá nepriaznivé dôsledky na naše zdravie. U studničiek je to iné. Na jednej strane studničky nemajú vytýčené ochranné pásma, voda v nich sa nedezinfikuje a početnosť odberu vzoriek – ak sa vôbec realizuje - je podstatne nižšia, ako u verejných vodovodov. Za týchto okolností nemôže nikto garantovať požadovanú kvalitu vody, a teda takáto studnička nemôže byť oficiálne označená ako zdroj pitnej vody. Avšak na druhej strane ani oznam, že voda nie je pitná, nič nerieši. Už aj preto, že vodu zo studničiek pijeme nie dlhodobo, ale len sporadicky. A ak v blízkosti studničky nie je žiadny potenciálny zdroj znečistenia, ako napríklad chov hospodárskych zvierat, obrábané pole, septik či latrína, nemusíme sa báť napiť, aj keby neboli všetky sledované ukazovatele vyhovujúce. Týka sa to aj baktérií, z ktorých väčšina sa vo vode vyskytuje prirodzene. Samozrejme, ak nemáme istotu, tak si radšej na výlet zoberme kofolu, alebo čaj v termoske. Ale opláchnuť sa môžeme v každej studničke, ktorá nie je práve vyschnutá.

V máji 2020 boli napríklad v bratislavskom lesoparku odobraté vzorky z trinástich studničiek, pričom v desiatich z nich bola zistená nevyhovujúca hodnota pH, viď (2). Spomínaná vyhláška určuje, že hodnota pH pitnej vody by mala byť v rozmedzí 6,5 až 8,5, teda voda by mala byť viacmenej neutrálna. Ak je voda slabo kyslá, teda má hodnotu pH menej ako 6,5, čo je v prípade malokarpatských studničiek normálne, tak je označená ako nepitná. Avšak to by sme potom nesmeli piť ani zo studničiek v turisticky atraktívnejších pohoriach, vrátane Tatier, pretože tam býva hodnota pH často aj okolo 5. Aj niektoré minerálky sú slabo kyslé (tzv. kyselky) a iné naopak slabo alkalické, vhodné napríklad na neutralizáciu žalúdočnej kyseliny. Ide o prirodzenú vlastnosť vody a hoci nie každá voda každému vyhovuje, nemožno tvrdiť, že ak voda nie je neutrálna, tak nie je pitná. Najmä ak na nejakom odľahlom mieste v horách vysmädnutí naďabíme na studničku, tak tieto veci príliš neriešime. V každom prípade, studnička je vždy bezpečnejšia, ako potok, jazero či výtok z nejakej banskej štôlne.

Teraz sa trochu prejdeme po Malých Karpatoch a pristavíme sa pri niektorých známejších studničkách. Uvidíme, čo sa za tých takmer 30 rokov zmenilo:

Studnička Pod Červeným mostom (tiež označovaná ako Partizánska Lúka). Hojne navštevovaná, ako jedna z mála sa dočkala veľkolepej rekonštrukcie. Za Železnou studničkou smerom k lanovke a ďalej pozdĺž Vydrice sa nachádza ešte niekoľko ďalších známych studničiek, napríklad Pri rybníku, Pod Slalomkou, Pri Snežienke, Kameňolom II, Dlhá lúka, či Máriin prameň.

Pod Červeným mostom, 1994

Pod Červeným mostom, 2021

Svätá studňa v Marianke. Jediná studnička, ktorá je zároveň aj oficiálnym zdrojom pitnej vody. Voda sa dezinfikuje UV-žiarením, má vytýčené ochranné pásma a výsledky rozborov sú zverejnené na výveske. Mimochodom, ani v minulosti tu nebola zistená závadnosť vody. Nedávno studnička prešla kompletnou rekonštrukciou. Hojne navštevovaná pútnikmi zblízka i z ďaleka. 

 

Svätá studňa, 1994

Svätá studňa, 2019

Studnička Malý Slavín. Výdatná a nevysychajúca, v dobrom stave. Nachádza sa na hojne navštevovanom mieste, na križovatke turistických značiek a cyklotrás. Prístupná je z Marianky aj zo Železnej studničky. Mimochodom, podľa aktualizovanej a návštevníkmi vylepšenej tabuľky je voda "(ne)pitná"...  

Malý Slavín, 1994

Malý Slavín, 2021

Studnička Kráľovská (pod Pajštúnom). Nachádza sa pri červeno značenej výstupovej trase na Pajštún, kúsok nad Borinkou. V minulosti viackrát nefunkčná, pri poslednej návšteve bola zaznamenaná zjavná snaha o jej zveľadenie. 

Kráľovská, 1994. Nefunkčná kvôli zapchatému odtoku.

Kráľovská, 2021. Pribudla rozrobená strieška a nový záchyt prameňa.

Zbojnička. Kto by ju nepoznal. nachádza sa na križovatke turistických značiek a cyklotrás na juhovýchodnej strane Malých Karpát, kúsok nad Račou. Keďže studnička je z betónu, čas jej za posledné desaťročia príliš neublížil. Iba drevená strieška, pod ktorou sa mohol pocestný schovať pred dažďom, kamsi zmizla, zato pribudol drevený stôl s lavicami. V oblasti nad Račou sa nachádza aj niekoľko ďalších známych studničiek, ako napríklad Himligárka, Šenkárka, Brezová, Chladná, či Zlatá studňa.

Zbojnička so strieškou, Bez časového určenia (stiahnuté z internetu)

Zbojnička, 2021

Piť, či nepiť?

Popálené (Felixova studnička). Ku studničke sa dostaneme po lesnej asfaltke z Medených hámrov, využívanej hlavne cyklistami, najskôr modro značenej, neskôr sa modrá značka odpája a mieri na Biely kríž. Pokračujeme po neznačenej asfaltke až na vrchol a na druhej strane kopca ju nájdeme vľavo pri ceste. Studnička je dlhé roky funkčná, pôvodná šindľová strieška ešte stále drží pokope.. 

Popálené, 1994

Popálené, 2021

Stupavienka. Nachádza sa pod ohybom žlto značenej lesnej cesty a cvyklotrasy zo Stupavy na Biely kríž na Svätom vrchu. Neviem, čo si tu kto kedy riešil, ale z pôvodne malebnej a pekne upravenej studničky ostalo len zbúranisko. Voda sa dá nabrať len s obtiažami.

Stupavienka, 1994

Stupavienka, 2021

  Studnička Stánisko.  Málo výdatný, ale stály prameň, obetónovaný a prekrytý najskôr šindľovou, neskôr krytinovou strieškou. Nachádza sa na na neznačenej lesnej ceste, ktorá prechádza cez rovnomennú a často navštevovanú lúku. Paralelne s touto cestou vedie modrá značka z Marianky do Krasňan. 

Stánisko, 1993

Stánisko, 2021

Mangánová studnička (pri Červenom domčeku). Posledné roky je nefunkčná, avšak voda sa dá nabrať z nátoku za studničkou (výver nie je priamo pod strieškou). V čase dlhšie trvajúceho sucha tu voda netečie. Prístupná je po zelenej značke zo Stupavy, alebo z Lozorna (Lintavské lúky).   

Mangánová st., 1993

Mangánová st., 2008

Záhoračka (Vápenný jarok). Nachádza sa v doline Vápenný jarok, ktorou prechádza modrá značka zo Stupavy na Košarisko. Prameň je nestály, v čase sucha netečie. Na studničke vymenili pôvodný šindeľ za krytinu, ale v poslednom období je studnička nepoužiteľná, aj keď je vody všade dosť - voda tečie mimo výtokovú rúrku. 

Záhoračka, 1994

Záhoračka, 2020

Studnička Nad košiarom. Jedna z piatich studničiek na Devínskej Kobyle. Pôvodne sa nachádzala na rázcestí červenej a žltej značky na Devínskej strane. Neskôr značkované trasy preložili o kus ďalej a studnička sa stala ťažko dostupnou. Je zanedbaná, voda z nej netečie. 

Nad košiarom, 1994

Nad košiarom, 2021

(Už) neexistujúce studničky. Niektoré studničky už dnes z rôznych dôvodov neexistujú, napr. studnička na Medených hámroch, či na Pánovej lúke (Krepčík). Pred viacerými rokmi bola taktiež možnosť osviežiť sa na Kačíne, či pri horárni nad Krasňanmi.

Medené hámre, 1994

Pánova lúka, 1993

Nové studničky. K novým patrí studnička nad Košariskom, v doline Prepadlé. Inak na Košarisku v hornej časti chatovej oblasti sa nachádza studnička zvaná Dujnič (výtok zo zachyteného prameňa do malého jazierka, viď úvodný obrázok). 

Studnička v doline Prepadlé, 2007

Nestudnička. V doline Vápenný jarok, kúsok pod studničkou Záhoračka, sa nachádza artézsky vrt s hĺbkou 300 m, vybudovaný niekedy v r.1992. Voda z neho vyteká prirodzeným tlakom a výdatnosť je stála. Keďže vyviera zo značnej hĺbky, nemala by byť ovplyvnená povrchovým znečistením. Voda má železitú príchuť. Mimochodom, ďalší podobný artézsky vrt sa nachádza južne od Stupavy a ešte jeden pri cestnom parkovisku medzi Stupavou a Lozornom. 

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 1993

Artézsky vrt, Vápenný jarok, 2020

---

Foto:   P.Vyskočil

Referencie:   

1)  Bratislavský lesopark. Mapa miestnej rekreácie, 1:25000. Slovenská kartografia v spolupráci s Klubom slovenských turistov, Bratislava, 1991.

2)  Kvalita vody v studničkách rok 2020: http://www.ba-lesy.sk/vismo/dokumenty2.asp?id_org=451035&id=1001