Čo vlastne chceme od prírody?

Prírodu treba chrániť. Na tom sa asi zhodneme všetci. Problém je však v tom, že väčšinou nie je jasné, čo, prečo a ako máme chrániť. Kedy a akými zásahmi treba prírode pomôcť a kedy treba nechať prírodu na pokoji, aby si pomohla sama. To sa týka aj toľko diskutovanej tzv. lykožrútovej kalamity smrekových porastov.

Lykožrútová kalamita vo Vysokých Tatrách - pod Zamkovského 
chatou v tzv. bezzásahovej zóne (september 2009)

Lykožrút smrekový, nazývaný tiež kôrovec, je nenápadný chrobák, patriaci medzi významných škodcov smreka obyčajného. Dorastá veľkosti asi 5 mm a u nás sa vyskytuje v polohách nad 600 m, hlavne v smrekových monokultúrach. V súčasnosti veľmi často dochádza v dôsledku narušenia rovnováhy lesných ekosystémov k ich premnoženiu. Lykožrút má však v ekosystéme významnú funkciu. Pokiaľ sa nepremnoží a nezačne napádať aj zdravé stromy. zaisťuje omladenie lesa a jeho dobrý zdravotný stav, pretože napáda staré, slabé a choré stromy. 

V súvislosti s lykožrútom sú najviac skloňované Vysoké Tatry a veterná smršť v r.2004, ktorá spôsobila obrovské polomy smrekov. Tam, kde sa popadané stromy včas odstránili a na ich mieste sa nasadili nové, problémy s lykožrútom zaznamenané neboli a v súčasnosti možno toto kalamitné územie považovať opäť za zalesnené. Avšak v zónach s 5. stupňom ochrany, označovaných ako tzv. bezzásahové, sa popadané stromy nechali na mieste a nové sa nevysádzali. V dôsledku toho došlo k lavínovitému premnoženiu lykožrúta, ktorý sa potom pustil aj do zdravých stromov.
Keď lykožrút napadne strom, zavŕta sa pod jeho kôru a tam strávi väčšinu svojho života. Živí sa lykom, ktoré je pod kôrou a ktoré zabezpečuje transport vody a živín, a tým strom poškodzuje. Smrek sa bráni tak, že keď mu lykožrút poruší živičné kanáliky, vyvalí sa na neho živica, ktorá ho prilepí a lykožrút tak zahynie. Za istých okolností si však smrek nie je schopný sám pomôcť a lykožrút sa začne pod jeho kôrou množiť. Takýto strom potom zosivie, začne mu opadávať ihličie a kôra a postojačky umiera. Následne lykožrút strom opúšťa a hľadá si nové šťavnaté smreky. Ak je teda smrek na pohľad zdravý, už môže mať pod kôrou stovky jedincov lykožrúta v rôznych štádiách vývoja. Taký strom, aj keď je zelený, je už v podstate mŕtvy.  

Stav napadnutia lykožrútom sa dá zistiť jedine dôslednou kontrolou každého jedného stromu, pričom napadnuté stromy by sa mali označiť a včas odstrániť. Takýmto citlivým zásahom sa dá lykožrútová kalamita keď nie zlikvidovať, tak aspoň udržať v prijateľných medziach. Samozrejme, súčasťou takejto sanácie by mala byť výsadba mladých stromčekov s cieľom dať základ zmiešanému lesu. Smrekové monokultúry totiž nie sú odolné ani voči veternej smršti, pretože smrek má plytké korene, ani voči lykožrútovi, nakoľko sú do značnej miery oslabené hlavne klimatickými zmenami (suchom). A napokon nie sú ani prirodzené – smrek sa v horských a podhorských oblastiach Slovenska vo veľkom vysádzal už od 19. storočia, nakoľko rozvoj baníctva, hutníctva a sklárstva mal za následok enormnú ťažbu dreva a smrek má tú vlastnosť, že rýchlo rastie a je rovný, preto je aj dlhodobo hospodársky najvýznamnejšou drevinou.

V súvislosti s lykožrútovou kalamitou je najviac diskutovanou lokalitou Tichá a Kôprová dolina vo Vysokých Tatrách. Aj tu boli ešte donedávna pasienky pre ovce a dobytok a v lesoch sa normálne hospodárilo. Dnes patrí toto územie pod 5. stupeň ochrany, čo znamená tzv. bezzásahovú zónu. Tu si človek-ochranár dal za cieľ z neprirodzených smrekových monokultúr vytvoriť „prirodzený“ prales, teda popadané stromy nechať tam kde sú, lykožrútom napadnuté stromy nechať tak a nové stromy nesadiť. A hlavne nedovoliť človekovi-lesníkoví, aby do toho všetkého akýmkoľvek spôsobom zasahoval, a to aj za cenu násilia. Čo na tom, že pohľad na tieto doliny je z roka na rok smutnejší...

Tichá dolina, pohľad na Kriváň. Hore: máj 2007, dole máj 2010. 
Nárast počtu napadnutých stromov je evidentný.

Na margo Tichej Kôprovej doliny je potrebné poukázať na skutočnosť, že v rokoch 2006-2007, kedy sa spisovala petícia proti ťažbe kalamitného dreva, sa ochranári a hlavne vedecké kapacity z Univerzity Komenského, Univerzity Mateja Bela, Botanického ústavu SAV či Technickej univerzity vo Zvolene vyjadrili v tom zmysle, že pri dodržaní bezzásahového režimu možno očakávať len lokálne a krátkodobé aktivity lykožrúta, v žiadnom prípade sa netreba báť kalamity katastrofických rozmerov. Bol to hrozný vedecký a ochranársky omyl. Dnes by si ho sotva niekto z "odborníkov" otvorene priznal...

Tichá dolina, emotívny stret ochranárov a lesníkov (2007)

Ak niekto trvá na tom, že príroda si s tým všetkým poradí sama, má vlastne pravdu: Poradí si. Vždy si nejako poradí. Nezáleží jej na tom, ako dlho to potrvá a či napríklad smrek ako rastlinný druh vôbec prežije.

Ako si však poradí človek?

Pri každej návšteve Tatier ma opakovane fascinujú tabuľky s nápisom „POZOR, PADANIE STROMOV, VSTUP DO LESA NA VLASTNÉ NEBEZPEČIE“. Nájdete ich na značených turistických chodníkoch v pásme lesa v tzv. bezzásahovej zóne. Suché stromy po lykožrútovej kalamite sa totiž začínajú rozpadávať. Človek si teda poradil – zbavil sa zodpovednosti. Zároveň sa zriekol povinnosti vysloviť celú pravdu, že takto zničenému lesu potrvá niekoľko ľudských generácii, kým sa ako-tak spamätá. Takto zničený les neplní svoje základné funkcie v prírode – nezadržuje vodu, nechráni pôdu pred eróziou a vysychaním, neobmedzuje výpar, neprodukuje kyslík, nie je viac domovom pre väčšinu živočíšnych a rastlinných spoločenstiev, neplní ani estetickú funkciu a ešte je aj nebezpečný pre turistov. Navyše je tu zvýšené riziko požiarov a pri väčšom rozsahu kalamity nastupujú aj nepriaznivé mikroklimatické zmeny, aké zažívajú napríklad obyvatelia v oblasti lykožrútom zničenej Šumavy.

Úsek zničeného lesa na magistrále od Sliezskeho domu 
na Hrebienok v tzv. bezzásahovej zóne (november 2012)

Pokiaľ sa však napadnutému lesu citlivo pomôže, dá sa toto prechodné nepriaznivé obdobie podstatne skrátiť a dôsledky podstatne zmierniť. Nikto sa predsa nechce roky pozerať na takúto skazu a vysvetľovať svojim deťom, že až deti ich detí sa možno dožijú pohľadu na normálnu harmonickú krajinu. Preto je len prirodzené, že človek chce prírode pomôcť a tým prevziať spoluzodpovednosť za jej zdravý vývoj. Ak to nechá tak a uspokojí sa s výstražnými tabuľkami na umierajúcich stromoch, púšťa sa do nezodpovedného experimentu so značne neistým koncom a na úkor nás všetkých.

Nový zmiešaný les po vyťažení kalamitného dreva. Cesta 
z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom (november 2012)

Nový zmiešaný les po vyťažení kalamitného dreva so zvyškami 
zachovalých smrekov z pôvodnej smrekovej monokultúry. 
Pozemná lanovka na Hrebienok (október 2014)

A opäť nový les so zvyškami starého. V pozadí 
Gerlachovský štít (november 2012).

Treba sa tiež dotknúť spomínanej citlivosti zásahov. Je známe, že na Slovensku sa vo veľkom realizujú donedávna zakázané holoruby, že lesníci často nechávajú po ťažbe zdevastovaný terén a rozryté lesné cesty. Stačí sa prejsť napríklad po lesoch v okolí Bratislavy, intenzívne využívaných na šport a rekreáciu – človek naozaj nemusí byť odborník, aby rozlíšil odfláknutú „starostlivosť“ o lesy. Takže je zrejmé, že hystéria ochranárov v Tichej a Kôprovej doline vyplýva aj z týchto negatívnych skúseností. Ide teda o opačný extrém, ktorý je rovnako nezodpovedný a rovnako situáciu nerieši. Preto je žiadúce v prípade zásahu postupovať len vopred schválenými metódami sanácie, primeranými charakteru danej lokality.

Lykožrútovú kalamitu v nebývalom rozsahu riešia aj na viacerých miestach v Poľsku, Rakúsku a Nemecku a predovšetkým v susedných Čechách. Aj tu majú tzv. bezzásahové územia, ale okolo nich sa spravidla vyťaží pás napadnutého lesa o istej minimálnej šírke, aby sa lykožrút zo svojho „bezzásahového semeniska“ neprenášal ďalej. Problémom je nedostatočný odbyt veľkého množstva vyťaženého dreva a tiež súkromné lesy, u ktorých majitelia spravidla na optimálnu sanáciu nemajú prostriedky. Problémom je tiež to, že vyťažené smreky sa často nechávajú uskladnené v lese, pričom by sa mali buď odviezť preč, alebo na mieste ošetriť insekticídom.

Varovným príkladom je už spomínaný národný park Šumava, donedávna „zelená strecha Európy“, vyhlásený v r.1991. V r.2007 sa tu prehnal orkán Kyrill a narobil obrovské polomy. Aj tu sa odohrala podobná hystéria aktivistov, ako v Tatrách, takže popadané smreky sa nakoniec nechali ležať na mieste. Následne lykožrút z celkovej výmery 49 tisíc hektárov lesa zničil 20 tisíc hektárov, pričom po uzákonení plánovanej novej zonácie národného parku, v rámci ktorej sa bezzásahová zóna ešte zväčší, hrozí, že sa toto číslo ešte značne zvýši.

Aj tu si nepochybne život nájde svoju cestu. Ide o to, za ako dlho a za akú cenu, lykožrút je totiž nielen ekologický, ale aj ekonomický problém. Človek je v konečnom dôsledku tiež súčasťou prírody, je od nej závislý a v prípade takejto kalamity znáša dôsledky, napríklad aj v podobe vysychajúcich studní. Aj to je dnes realita oblasti Šumavy.

Aj v minulosti boli veterné a lykožrútové kalamity, avšak človek sa o lesy staral a vždy sa s následkami nejako vysporiadal, a to aj v čase hlbokého socializmu. Dnes to skúšame s tzv. bezzásahovými zónami. Aj tu by však mali platiť isté výnimky, pretože spomínané veterné kalamity v Tatrách a na Šumave možno aj napriek klimatickým zmenám ešte stále brať ako výnimočné udalosti a v takých prípadoch určite nie je zlé výnimočne podať prírode pomocnú ruku. Pomôžeme tým aj sebe.

Zvyšky lykožrútovej kalamity na južnej strane Chopka 
v Nízkych Tatrách (august 2013)

Zvyšky kalamity vo východnej časti Nízkych Tatier nad 
Ždiarskym sedlom. Väčšina kalamitného dreva je tu už vyťažená (júl 2018)

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, jún 1984. 
V týchto rokoch tu  ešte bolo možné stretnúť pasúce sa kravy.

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, apríl 1986. 
V popredí už vidno kríčky kosodreviny.

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, júl 2018. 
Pôvodne trávnatý pás hrebeňa je porastený statnou 
kosodrevinou. Napadnuté smreky boli vyťažené 
a na ich mieste už rastú nové stromy. Príroda si pomohla 
a pomohol aj človek.

Lykožrútová kalamita zasiahla aj Oravu. Na obrázku Babia hora. 
Kalamitné drevo sa tu ťaží postupne (november 2019)

Foto: P.Vyskočil, S.Klaučo

Použité a doporučené zdroje:

Lykožrút - http://www.forestportal.sk/lesne-hospodarstvo/ochrana-lesa/bioticke-skodlive-cinitele/Stranky/lykozrut-smrekovy.aspx

Tichá a Kôprová dolina - http://www.forestportal.sk/lesne-hospodarstvo/ochrana-lesa/bioticke-skodlive-cinitele/Stranky/ticha-koprova-dolina.aspx

TANAP, padajúce stromy - https://www1.pluska.sk/regiony/vystraha-davajte-pozor-padajuce-stromy-tatrach

Lykožrút v Čechách - https://www.nekrmbrouka.cz/

Národný park Šumava - https://youtu.be/ODb45zpYEEU

Čo môžeš urobiť v zime, neodkladaj na jar

Keď som prvýkrát absolvoval prechod hrebeňa Nízkych Tatier, napadlo ma skúsiť to niekedy v zime. Postupne sa z myšlienky stalo rozhodnutie. Potreboval som do partie aspoň dvoch dostatočne povoľných bláznov. Našiel som ich. Problém bol v tom, že každý z nás mal nejaké neodkladné povinnosti, takže kým sme sa konečne sformovali, začala jar. Utešovali sme sa, že aspoň nám na hrebeni nebude taká zima...

V jedno slnečné aprílové ráno r.1986 teda vyrážame s obrovskými batohmi z Telgártu (vtedy Švermova) po červenej na Kráľovú hoľu. Sme vybavení všetkým možným, od páperových spacákov, cez stan, potraviny na týždeň, až po krátke široké lyže značky Traper. Veď sme sa s nimi aj naTrápili... Bežky vraj na takýto podnik nie sú príliš vhodné a zháňať skialpinistickú výbavu nebolo v tých časoch také jednoduché.

Je teplo, snehu nikde, len kdesi hore sa čosi belie. Začína sa neúprosný boj s gravitáciou. Zbavujeme sa vetroviek a svetrov a len tak v košeliach stúpame po trávnatom úbočí. Značka nás vedie do lesa, kde sa objavuje sneh. Hlboký a mokrý. Zabárame sa doň vyše kolien, podchvíľou padáme s ťažkými batohmi a znovu vstávame. Skúšame to s lyžami, ale je to ešte horšie, sneh vôbec nedrží. Kým sa konečne vyhrabeme na Kráľovu hoľu, sme úplne premočení.

Snehová fréza na Kráľovej holi

Konečne na vrchole

Ďalšie nemilé prekvapenie nás čaká na hrebeni. Namiesto snehu len tráva, sneh sa drží len na bočných svahoch. To znamená, že hôľnu časť hrebeňa musíme poctivo odkráčať s lyžami na chrbte...

Prichádzame ku krátkemu úseku lesa nad Ždiarskym sedlom. Konečne nahadzujeme lyže a opatrne sa sunieme dolu. Lenže ono to samo nejde, musíme tomu dosť pomáhať. Samozrejme, bez občasného váľania sa v snehu sa to nezaobíde. Takže ak sme od Kráľovej hole trochu obschli, zasa sme mokrí.

Ždiarske sedlo

K večeru prichádzame k útulni Andrejcová. Niet tu ani nohy. Veď kto by sem o takomto čase chodil...

Útulňa Andrejcová

Ráno je opäť pekne, pofukuje teplý vetrík. Od útulne smerom na Veľkú Vápenicu sa dá ísť na lyžiach, sneh cez noc predsa len trocha spevnel. Ale ešte behom dopoludnia sa zase mení na biele blato...  

Prudký zostup do sedla Priehyba absolvujeme voľným štýlom – každý ako vie. Ostáva po nás rozrytý sneh ako po divých sviniach. Ďuro má tej lopoty plné zuby a v sedle sa rozhodne zostúpiť do Heľpy. Na druhý deň nás bude čakať na Čertovici. Keď tam do dvoch dní neprídeme, pošle po nás horskú službu.

Takže po krátkom oddychu a prebalení batohov pokračujeme s Petrom už len vo dvojici. Krátky výšvih na Kolesárovú dáva zabrať, každý krok si musíme v snehu vydupať. Postupne sa stúpanie zmierňuje a my si opäť pripíname lyže. Ide to, ale dosť pomaly. Les sa začína striedať s lúkami, ktoré sú, samozrejme, bez snehu. Vždy na začiatku lúky odopneme lyže a nesieme ich v rukách, kým zase nepríde kúsok lesa, kde si ich opäť pripneme. A tak stále dookola. Napriek lopote vnímame neskutočnú krásu prírody okolo nás, ktorú znásobuje modrofialová záplava šafranu karpatského. Miestami ani nie je kam stúpiť...

Šafran a batoh s nohami

A zase šafran

Zisťujeme, že časy, uvádzané na smerovníkoch, musíme násobiť dvomi. To je reálna rýchlosť nášho postupu. Takto to ale k útulni na Ramži za svetla nemôžeme stihnúť.

Nestíhame. Niekde medzi Oravcovou a Zadnou hoľou rozbaľujeme stan, zbierame do ešusu sneh a rozmýšľame, či sa Ďuro zajtra vzchopí.

Núdzový nocľah na hrebeni

Pohľad zo stanu na Veľký Bok

Mimochodom, práve tento úsek hrebeňa bol veternou kalamitou v roku 2004 v rámci NAPANTu najviac postihnutý. Dokonca bol niekoľko rokov pre množstvo popadaných stromov prakticky nepriechodný. Dnes už je kalamitné drevo vyťažené a trasa je preznačkovaná. Lesov zjavne ubudlo, takže tie na fotografiách už viacmenej patria do minulosti. Príroda má však nesmiernu silu a je len otázkou času, kedy sa spamätá. Najmä ak jej človek citlivým zásahom pomôže a nenechá všetko len na ňu samotnú.

Sila jarnej prírody

Ráno balíme stan a vyrážame ďalej na západ. V povetrí ryčí jar a my opäť cvičíme s lyžami, ktoré si na kratších trávnatých úsekoch už ani neodopíname. 

Čo je veľa, to je málo!

Niekde pred Ramžou schádzame zo značky a po krátkom blúdení sa na ňu vraciame. Až tu si uvedomujem, že zimné tyčové značenie sme prakticky nikde nevideli, iba sem-tam nejaké pahýle. V prípade hmly či sneženia by sme sa orientačným problémom určite nevyhli.

Míňame útulňu na Ramži a o krátky čas sa vítame s Ďurom na Čertovici. Vyzerá byť v pohode a odhodlaný pokračovať.

Nocľah sa nám podarilo zohnať v chate Čertovica, ktorá bola síce beznádejne plná, ale nechali nás prespať v akejsi kutici pre personál.

Mimochodom, táto chata je už roky zatvorená a v súčasnosti chátra. Nocovali sme tu medzi zimnou a letnou sezónou, teda v čase, kedy býva najmenej návštevníkov, a predsa chata praskala vo švíkoch. Dnes je tu nová chata, lyžiarske stredisko, motorest a niekoľko penziónov, ale pôvodná chata je dlhodobo opustená. To proste nepochopím.

Neskoro večer k nám na nocľah dorazil jeden Pražák. Mal so sebou len malý ruksak so spacákom a trochou proviantu. Išiel na bežkách po našich stopách a trvalo mu to len poldruha dňa, teda o polovicu menej, ako nám. My sme išli na istotu a možno sme to v tomto ohľade trochu prehnali – mali sme toho na chrbtoch príliš veľa. On zjavne zariskoval a náhodou mu to vyšlo. 
Niekedy je predsa len lepšie voliť tú strednú cestu...
Ráno nás zobudilo plieskanie dažďa do okna. Pozeráme na seba a hádame, o čom kto rozmýšľa. Keďže nie sme za jedno, vyberám sa na neďalekú stanicu horskej služby. Tam sa dozvedám, že prechádza studený front, že Chopok hlási dážď so snehom a silný vietor a že ďalej by sme v ceste rozhodne pokračovať nemali.

Tým sa naša výprava na polceste skončila.

Ak by som ju mal stručne zhrnúť: Nádherný zážitok z jarnej prírody, avšak za cenu neskutočnej fyzickej námahy. Ukážková lekcia. Nič neľutujem.

Ponaučenia:

1. Pomaly ďalej nezájdeš.

2. Čo môžeš urobiť v zime, neodkladaj na jar.

3. Mokrejší ustúpi.

Foto: P.Vyskočil
Poznámka: Fotografie sú skenované z diapozitívov. Asi nemám ten správny skener...

Doporučené zdroje:

Chata Čertovica – viď https://abandonedhotels.eu/chata-certovica-certovica/

Ako si developer zub vylomil

Mala to byť rutinná záležitosť. V Marianke sa mali stavať akési čistiarne odpadových vôd a bolo treba zhodnotiť ich vplyv na Marianský potok. Tak som sa do toho pustil. Ukázalo sa však, že problém je oveľa zložitejší.

Do Marianky totiž prišiel developer, ktorý bez verejnej vyhlášky začal pripravovať územie bývalého kameňolomu na lokalite Panský les, získaného v reštitúcií, pre výstavbu 50 rodinných domov. Mal v pláne vytvoriť lukratívnu zónu, „Beverly Hills“ Marianky, so závorou a SBS-kou. Podľa pôvodného územného plánu mali byť na tomto mieste ihriská a športoviská, to sa však zrazu zmenilo na výstavbu rodinných domov. Majiteľov susedných pozemkov sa nikto nepýtal, či s výstavbou súhlasia. Prekážkou nebol ani nevyhovujúci stav jedinej prístupovej komunikácie, ktorá bola na tak veľké sídlisko príliš úzka. Developer si dokonca o pol kilometra posunul hranice chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty, ktorá prechádzala jeho pozemkom, a nezastavilo ho ani to, že pozemok bol Chráneným ložiskovým územím (bridlicový lom). Bez problémov ho rozparceloval na stavebné pozemky. A keďže v obci ešte nebola kanalizácia, navrhol postaviť dve čistiarne odpadových vôd a zaústiť ich do Marianského potoka, ktorý od Panského lesa preteká celou obcou a hlavne cez pamiatkovú zónu Svätého údolia. A Okresný úrad v Malackách na tie čistiarne veľkoryso vydal stavebné povolenie. Bez toho, aby od developera požadoval vyhodnotenie vplyvu stavby na životné prostredie (EIA), ako to v takýchto prípadoch ukladá zákon, alebo aspoň posúdenie vplyvu vypúšťania odpadových vôd na Marianský potok, čo je pre povolenie čistiarne minimum. Proste frajerina ako vyšitá. A zjavne dobre zaplatená.

Marianský potok, kaplnka a Svätá studňa

O posúdenie vplyvu vypúšťania na Marianský potok ma napokon požiadal Rímskokatolícky farský úrad v Marianke, ktorého pozemky susedia s lokalitou Panský les. Bolo to niekedy v r.2002 a v Marianke už bežala proti stavbe petičná akcia. Jedným z jej bodov bola ochrana Svätej studne, v blízkosti ktorej Mariansky potok preteká, a celého Svätého údolia, miesta so 700-ročnou tradíciou, kam prichádzajú veriaci z celého Slovenska i zo zahraničia (bližšie viď doporučené zdroje).

Sväté údolie

Z údajov, ktoré som mal k dispozícii, mi vyšlo, že Mariansky potok, či skôr potôčik, je príliš malý na to, aby bez problémov pojal odpadové vody z 50-tich domov. Okrem toho kvalita vody v potoku bola aj bez plánovaného vypúšťania cez limit a teda jeho ďalšie zaťaženie už nebolo ako odôvodniť. V tomto duchu som napísal aj požadované posúdenie. Dokonca som bol tak drzý, že som si za ním aj stál.

A to som nemal!

Najskôr mi volal dodávateľ ČOV a podráždene ma presviedčal, aká je ich technológia spoľahlivá, a že čo som si to vlastne dovolil kaziť im obchod. Potom ma volali z Marianky na akúsi poradu a neskôr na ďalšie. Developer všetkým oznámil, že si moje meno preveril, vraj nemám také a také osvedčenia a vraj dá môj pochybný posudok preveriť serióznym inštitúciám. Pritom nešetril invektívami a vyhrážal sa mi súdom. Nebol som však jediný, komu sa vyhrážali a nadávali, členovia petičného výboru i správca marianskej farnosti už o tom vedeli svoje.

K môjmu posudku a k situácii v Marianke vydal stanovisko Výskumný ústav vodného hospodárstva a Štátny Geologický ústav Dionýza Štúra. K technologickým záležitostiam sa síce nevyjadrovali, ale v zásade mi dali za pravdu. Len správca Marianského potoka, Slovenský Vodohospodársky podnik, sa k veci vyjadril asi v tom zmysle, že veď čistiareň odpadových vôd je ekologická stavba, tak čo mám za problém...

Krajský úrad napokon stavebné povolenie na čistiarne odpadových vôd zrušil. Developer sa nakoniec s obcou i s farnosťou dohodol, že odpadové vody budú odvádzané obecnou kanalizáciou, ktorá sa ešte len začínala budovať. Farský úrad a petičný výbor však trvali na tom, aby bola kanalizácia vedená mimo Sväté údolie, inak by mohla fungovať ako drenáž a došlo by k stiahnutiu podzemných vôd a k ohrozeniu výdatnosti studne. Túto možnosť potvrdil aj hydrogeologický prieskum, ktorý bol na podnet farského úradu započatý na Svätej studni, aby ju bolo možné legalizovať ako zdroj pitnej vody. Stal som sa členom riešiteľského tímu a dva roky som potom chodil do Marianky na pravidelné merania Svätej studne i Marianskeho potoka.

Ďalším problémom bolo to, že developer pri zemných prácach bez súhlasu úradov a v rozpore s vodným zákonom nahrnul hlinu do koryta Marianského potoka. V dôsledku toho bola voda v potoku po niekoľko mesiacov silne zakalená, dokonca na jednom úseku bola úplne vytlačená z koryta a tiekla po nespevnenej lesnej ceste.

Rozruch okolo výstavby v Marianke prekročil obecné hranice. Vznikla ďalšia petícia, tentoraz celoslovenská, „za ochranu prameňa Svätej studne, za zachovanie súčasného charakteru Svätého údolia a riadne prešetrenie zákonnosti vydaných územných a stavebných rozhodnutí IBV Marianka-Panský les“, ktorú podpísali desaťtisíce ľudí. Vecou sa dokonca zaoberala vláda, sám minister životného prostredia sa prišiel pozrieť, čo sa to v tej Marianke vlastne deje. A čuduj sa svete, zastavila sa vraj aj Jeho výsosť Vladimír Mečiar, aby v tomto „krízovom období“ pomojkal názorovo rozdelených mariančanov teplým slovom...

Zaujímavý bol postoj vtedajšieho starostu Marianky. Na poradách vystupoval ako hovorca developera, jeho zámery velkoryso podporoval a zástupcom petičného výboru nevedel prísť na meno. Sťažoval sa hlavne na správcu farnosti, vraj mu kvôli Panskému lesu „robil zle“, dokonca písal vtedajšiemu arcibiskupovi Sokolovi, aby si s farárom urobil poriadok. A aby toho nebolo málo, dal návrh zakázať verejnosti piť vodu zo Svätej studne. Aby vraj nedošlo k ohrozeniu zdravia obyvateľstva, nakoľko táto studňa nebola oficiálne vyhlásená ako zdroj pitnej vody. Pritom dobre vedel, že už bol zahájený spomínaný hydrogeologický prieskum a legalizácia studne bola len otázkou niekoľkých mesiacov. Skúste však také niečo zakázať tým tisíckam veriacich, ktorí sem už stáročia chodia zblízka aj zďaleka aj kvôli vode zo Svätej studne, lebo veria v jej uzdravujúce účinky! Pritom farský úrad kvalitu vody v studni pravidelne kontroloval a nikdy nebolo preukázané, žeby bola voda závadná.

Napokon sa prieskum ukončil a boli vytýčené a schválené pásma hygienickej ochrany, ktoré zahŕňali aj miesto plánovaného vyústenia odpadových vôd z Panského lesa. Tým bola hrozba „ekologických čističiek“ definitívne zažehnaná. Do studne bol osadený UV sterilizátor na zabezpečenie bakteriálnej nezávadnosti vody. Svätá studňa sa tak stala oficiálne zdrojom pitnej vody a výsledky analýz sa začali zverejňovať na prezentačnej tabuli neďaleko studne.

Panský les 2019

Zvyšok bridlicového lomu na Panskom lese

Dodnes mám pocit úzkosti zo všetkých tých „porád“ s developerom a so zástupcami rôznych inštitúcií a úradov. Všetky boli rovnako nepríjemné, rovnako únavné a emocionálne vyhrotené. Posun nastal iba v tom, že developer začal byť v úzkych, lebo jeho aktivity boli neplánovane pozastavené, takže nakoniec sa riešilo viac jeho prežitie, ako samotná Marianka. Postupne prišiel na to, že si nemôže dovoliť všetko a že aroganciou nič nedosiahne.

Napokon všetko utíchlo, žiadne avízované súdy s „nespratníkmi“ sa samozrejme nekonali a horlivý starosta odišiel do minulosti. Lokalita Panský les sa odkanalizovala mimo Sväté údolie a v súčasnosti tu pribúdajú lukratívne domy. Závora i SBS-ka boli napokon zrušené, avšak prístupová cesta naďalej zostala súkromná. Svätá studňa bola nedávno zrekonštruovaná a dnes má punc podobných svätých studní, aké sú napríklad na Starých Horách, či v Lurdoch. Zrekonštruovala sa aj jaskynka Panny Márie a do údolia sa výrazne obmedzil prístup motorových vozidiel. Zrekonštruovala sa tiež kaplnka, v ktorej sa Svätá studňa nachádza, a odkiaľ voda pozvoľna vyteká potrubím cez akumulačnú nádrž k odberným miestam.

Svätá studňa v roku 1994

Svätá studňa v roku 2019

Jaskynka Panny Márie

Otázka je, čo so studňou urobí plánovaná výstavba diaľničného tunela popod Malé Karpaty, ktorého západný portál má byť situovaný blízko Marianky. Podľa hydrogeológov môžu byť výstavbou ovplyvnené výdatnosti miestnych prameňov, a teda aj samotnej studne. Avšak pri dnešnom spôsobe financovania výstavby diaľnic to - chvála Bohu - tak skoro nehrozí...

P.S.:

Týmto chcem vzdať poctu pátrovi Augustínovi – Jurajovi Kardošovi, niekdajšiemu správcovi farnosti v Marianke, ktorý sa telom i dušou najviac zasadil za ochranu Svätého údolia a ktorý v roku 2012 tragicky zahynul.

Foto: P.Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

https://bratislava.sme.sk/c/994905/nerozhodli-ani-presvedcive-argumenty.html

http://www.magnificat.sk/old/mrosa/0203/marianka.htm

https://finweb.hnonline.sk/ekonomika/144859-svata-studna-je-cista-a-vztahy-v-obci

http://bazilikamarianka.sk/ako-prebieha-rekonstrukcia-svatej-studne-v-marianke/

Dolu vodou

Raz za mnou prišla moja mladšia dcéra Dorotka a predostrela mi návrh splaviť nejakú rieku. Ako bývalý vodák som to teda bral ako výzvu a príležitosť zorganizovať dobrodružstvo. Voľba padla na Moravu, a to z „Hoštetna“, teda z Vysokej pri Morave, aby toho nebolo príliš, ale nielen po Devín, ale ďalej po Dunaji až do Bratislavy, aby to zasa nebolo že iba.

To ma však zaväzovalo k maximálnej opatrnosti a rozvahe. Vedel som, aké nástrahy sú na Dunaji, ako študent som absolvoval splav na kanoe z Bratislavy až do Štúrova. Teraz však budem mať v lodi jedenásťročné decko... Povedal som si, že keď sa riadne pripravím, dodržím všetko čo treba a nebudem robiť sprostosti, dobre to dopadne.

Oprášil som teda svoj dvojmiestny nafukovací kajak, ktorý si pamätal ešte sedemdesiate roky minulého storočia. Občas som ho používal na rôzne merania na jazerách. Dokonca som si pozháňal akúsi plavebnú príručku, aby som si overil, či vôbec môžem s takým chatrným plavidlom na Dunaj. Jediné, čo som tam našiel, bolo doporučenie vybaviť plavidlo štátnou vlajkou, keďže poplávame po štátnej hranici.

Takže jedného slnečného májového rána roku 2008 vystupujeme z autobusu vo Vysokej pri Morave a na brehu rieky rozbaľujeme vercajg. Čaká nás 30 kilometrov dolu vodou. Ešte vlajku a môžeme vyplávať.

Rybárske chatky na rakúskom brehu

Morava je pri normálnom stave hladiny dosť lenivá, takže prúd nám príliš nepomáhal. Navyše sme mali protivietor, takže až po Devín to bolo treba poctivo odmakať. Dorotka mi spočiatku pomáhala, neskôr si už len užívala pohodu, neúnavne štebotala a vymýšľala všelijaké slovné hry. Nikam sme sa neponáhľali. Okolo nás šumeli stromy, spievali vtáci a hladina sa jemne čerila. Od rakúskeho brehu nám zamávali posádky dvoch menších plavidiel, inak sme boli na rieke úplne sami.

Na obed sme sa zastavili neďaleko železničného mosta pri Marcheggu a vystúpili sme na rakúsky breh. Až tu som si uvedomil, že ešte pred pár rokmi by nás za toto slovenskí pohraničiari cellkom legálne zastrelili. Však už len vystúpiť z vlaku vo Vysokej pri Morave či v Devínskom jazere znamenalo riskovať zdĺhavý výsluch a kadejaké nepríjemnosti. Koľko životov zbytočne vyhaslo pri pokusoch o útek za železnú oponu! Dnes už to všetko dávno neplatí, železná opona je preč a ide sa ďalej. Len mladým sa tieto veci akosi ťažko vysvetľujú, s odstupom rokov je to všetko také neuveriteľné...

Obed u susedov

V lese sú skryté perfektne upravené chodníčky.

Železnica do Marcheggu

Čoskoro sa pred nami objavuje hrad Devín. O chvíľu sme pri ňom a s rešpektom pozorujeme valiacu sa masu dunajskej vody. Zdola k nám dolieha rachot akéhosi motora. Vzápätí popred nás prefrčí rýchloloď, smerujúca do Viedne. Jej rýchlosť je ohromujúca a nebezpečná. Mám v úmysle preplávať k pravému brehu Dunaja a pozdĺž neho až popod Starý most, kde by malo byť nástupné mólo petržalskej lodenice. Dúfam že tam ešte je...

Hrad Devín

Sútok Moravy a Dunaja

O chvíľu prechádza ďalšia rýchloloď, tentoraz v opačnom smere. Vyčkávam, kým na dohľad a na dosluch nič nehrozí, a vyrážame krížom cez Dunaj. Voda sa okolo nás všelijako krúti a charakteristicky syčí, čo spôsobuje pohyb dnových štrkopieskov. Konečne sme pri brehu. Prúd je rýchly ako bežec, čo vidno podľa konárov stromov, prevísajúcich až do vody. 

Je rýchlejšia ako my...

Popod tri mosty

O chvíľu sa objavuje most Lafranconi a za ním most SNP. Veslovať nemusím, len udržiavam loď v bezpečnej vzdialenosti od zakotvených pontónov. Medzi Starým mostom a mostom Apollo už vidno mólo. Stáčam loď proti prúdu, ktorý je aj tesne pri brehu prekvapivo silný, a bezpečne prirážam k mólu. Naše cestovanie sa šťastlivo skončilo. Balíme loď a spokojní mierime pešo po hrádzi a cez Prístavný most do Prievozu, kde sme v tom čase bývali.

Konečná

K samotnej Morave je dobré spomenúť dlhoročné snahy o jej splavnenie – ešte stále sa v médiách skloňuje kanál Dunaj-Odra-Labe (viď doporučené zdroje). Tento zámer podporujú hlavne Češi, zatiaľ čo Rakúšania o tom nechcú ani počuť. Dokonca jednostranne zakázali pohyb motorových člnov po Morave. Práve oni najviac presadzujú projekt revitalizácie Moravy, ktorej cieľom je vrátiť rieke charakter, aký mala pred 150 rokmi. To znamená sprietočniť pôvodné meandre a ramená, ktoré boli postupne od hlavného toku odrezané z dôvodu protipovodňových opatrení. Dnes časť rieky Moravy a jej okolia tvoria súčasť chránenej krajinnej oblasti Záhorie a chránený areál Devínske alúvium Moravy, ktoré sa tiahne od úrovne Stupavy až po Devín, predstavuje dokonca územie európskeho významu. Prísť sem s loďou je úžasný zážitok a vynikajúci relax. Dúfam, že to tak zostane aj naďalej.

Foto:  P.Vyskočil

Doporučené zdroje:

https://zivot.pluska.sk/reportaze/kanal-pre-lodnu-dopravu-chranenym-uzemi

https://ct24.ceskatelevize.cz/regiony/2798429-plany-na-splavneni-rek-a-propojeni-tri-mori-plni-archivy-uz-leta-realizace-je-stale

https://dennikn.sk/130278/kanal-zeman-fico-moze-byt-tunelom-storocia/