S DEŤMI PO HORÁCH 3: Až na hranu

V októbri 2014 sme sa vybrali s Milankom na víkend do Vysokých Tatier. Plán bol jednoduchý: Vyviezť sa na Hrebienok, odtiaľ vymakať Veľkou Studenou dolinou na Zbojnícku chatu, tam prenocovať a na druhý deň pokračovať cez sedlá Prielom a Poľský hrebeň do Velickej doliny a zbehnúť popri Sliezskom dome do Tatranskej Polianky. Plán sme síce nedodržali, ale aj tak môžeme hovoriť o šťastí.

Milanko v tom roku dovŕšil osemnástku a teda mal byť už dospelý. Avšak u atypických autistov býva dospelosť dosť diskutabilná, ak vôbec nejaká nastane. Preto je to ešte stále „S deťmi po horách“. Na druhej strane Milan nebol v Tatrách žiadnym začiatočníkom. Vzhľadom na svoj neurologický nález mal síce spočiatku na krivolakých skalnatých chodníkoch problém s rovnováhou a s koordináciou pohybu, ale v priebehu rokov urobil veľké pokroky. Prešli sme spolu prakticky celú tatranskú magistrálu, niektoré významnejšie doliny a zvládol aj obávané Priečne sedlo. Teraz však čelil výzve, v ktorej si mal preveriť svoje „hrany“.

Pohľad z Veľkej Studenej doliny na východ

V Tatrách bolo pod mrakom, ale nemrzlo a ešte nebol sneh. Vystúpili sme v poobedňajších hodinách z pozemnej lanovky na Hrebienku a zamierili sme po modrej do Veľkej Studenej doliny. Oblaky sa prevaľovali cez okolité hrebene a občas popŕchalo. 

Kamenná lavína, ktorá sa nedávno prevalila cez turistický chodník

Reťazou zabezpečený úsek pod Zbojníckou chatou

Na dohľad od Zbojníckej chaty. Ešte si vidíme pod nohy

Tesne pred zotmením sme dorazili na Zbojničku, pri ktorej sme chvíľu obdivovali stádo kamzíkov. Na chate boli iba dvaja Poliaci, inak nikto. Krátko po našom príchode sa vonku spustil dážď. Povedali sme si, že ráno uvidíme.

Na druhý deň bolo oblačno, ale nepršalo. Tak sme sa vydali smerom k Prielomu. 

Ráno na Zbojničke

Autobusová zastávka. Podobnú majú aj na chate pod Rysmi...

Prešli sme popri Zbojníckych plesách a cesta nabrala na strmosti. Značky boli len zriedka a popri chodníku boli vyšliapané viaceré slepé odbočky, ktoré nás občas miatli. 

Pred nami je najnáročnejší úsek cesty. Vľavo je Východná Vysoká, pod ňou vpravo
sedlo Prielom a v strede Divá veža

V záverečnom úseku pred sedlom zrazu značka zamierila po skalách strmo hore. Okolo nás sa mračilo, ale ešte stále sme mali výhľad do doliny. Milanko neveril, že ideme po značkovanom chodníku. Zneistel a napokon odmietol pokračovať. Vraj cez hranu nepôjde! Tak sme si sadli, aby sa upokojil, a pri malom občerstvení sme zvažovali, čo ďalej.

Cez hranu nejdem!

Cez sedlo Prielom som prešiel niekoľkokrát, ale vždy z druhej strany. Sedlo je zabezpečené reťazami a kramlami a ako také nepredstavuje mimoriadny problém. Kritický je len začiatok zostupu zo sedla do Veľkej Studenej doliny, kadiaľ mnohí turisti zliezajú po štyroch a ešte aj zhadzujú kamene na tých pod nimi. Ja som pri tejto túre volil opačný smer, nakoľko v takomto teréne sa určite lepšie lezie hore, ako zlieza dolu. Nepochybne by sa tu zišlo zabezpečenie aspoň kúskom reťaze. Počas dažďa, sneženia či poľadovice možno tento úsek označiť za nebezpečný.

A dážď tentoraz naozaj hrozil. Milanko zjavne nebol v pohode a ja som to nechcel siliť. Tak sme sa napokon rozhodli pre návrat. Čakala nás spiatočná cesta celou Veľkou Studenou dolinou až na Hrebienok.

Posledný pohľad na sedlo Prielom

Kúsok pod Zbojníčkou začalo popŕchať. Milankovi to však už nijako neprekážalo, naopak, postupne sa mu zlepšila nálada. Začal rozprávať o všetkom možnom a neprestal, kým sme nezišli do civilizácie. 

Dolina sa postupne halí do mokrej hmly

Milanko je už v pohode

Ustupujeme

Keď sme prechádzali okolo Ohniska (veľkého balvanu uprostred doliny), už celkom citeľne pršalo. A pršalo nám až na Hrebienok. Keby sme pokračovali podľa pôvodného plánu, namiesto na Hrebienku by sme v rovnakom čase a rovnako mokrí boli niekde pri Sliezskom dome a odtiaľ by nás čakal ešte dvojhodinový pochod v daždi do Tatranskej Polianky. Takže sme sa nakoniec rozhodli správne.

Napokon, pri každej túre je vždy dôležitejšie správne sa rozhodovať, ako trvať na dodržaní plánu. Obzvlášť v Tatrách.

Pred Hrebienkom

Upršané jesenné Tatry

Tento tatranský víkend mal nakoniec tragickú dohru. Hneď nasledujúci deň, keď sme už s Milankom boli dávno doma, sa síce v Tatrách vyčasilo, ale noc predtým spadli teploty pod bod mrazu a na skalnatých chodníkoch sa objavil ľad. Za týchto podmienok došlo na chodníku pod chatou Pod Rysmi k smrteľnému pošmyknutiu a pádu 36-ročnej brigádničky z chaty a krátko na to aj 78-ročného turistu, ktorý sa prišiel pozrieť na 30.ročník nosičskej súťaže „Sherpa Rallye“. Ten turista nebol len turista. Bol to horolezec, známy cestovateľ, publicista, pedagóg a geograf František Kele. Precestoval všetky kontinenty, bol v Himalájach, Andách, na severnom póle, podnikol trikrát cestu okolo sveta. Napokon to zakončil doma v Tatrách na zľadovatelom chodníku...

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Chodí veru aj po horách. Ale aj šťastie chodí po horách. Preto sa do tých hôr stále radi vraciame.

Chrániť, zachraňovať či manažovať?

Devínska Kobyla predstavuje jeden z najzaujímavejších kopcov na Slovensku. Na jeho západnej strane sa nachádza národná prírodná rezervácia, ktorú poznáme ako svahovitý a prevažne lúčny až stepný terén s množstvom vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Tento biotop však nie je prirodzený, vytvoril ho človek. A človek sa rozhodol ho zachrániť. Nielen pred nedisciplínovaným návštevníkom, ale aj pred samotnou prírodou.

O Devínskej Kobyle je k dispozícii množstvo publikácii a článkov, kde sa môžeme dočítať, čo všetko je tu vzácne. A je toho dosť. Aby však človek pochopil súvislosti, treba sa pozrieť do histórie tohto územia. Pôvodne rástli na západných svahoch Devínskej Kobyly teplomilné dubové a dubovo-hrabové lesy. To bol pôvodný a prirodzený biotop. Potom prišiel človek, vyrúbal lesy a následne niekoľko storočí toto územie využíval, vypaľoval, kosil a pásol tu kozy a ovce. Začali s tým už v 4. storočí pred n.l. Kelti, o 500 rokov neskôr Rimania, ktorí tu dokonca nejaký čas pestovali vinič, a po nich Slovania. Takto sa tu namiesto lesa udržiavali prevažne lúky, pasienky a skalné stepi. Za ten čas si tu našlo domov mnoho vzácnych druhov rastlín a živočíchov, ktorým takáto zmena vyhovovala. Vznikli tu tzv. xerotermné (t.j. teplomilné a suchomilné) lúčne spoločenstvá. V polovici minulého storočia obhospodarovanie tohto územia postupne zaniklo a pastviny a xerotermné lúky začali zarastať krovinami a rôznymi drevinami, vrátane borovice čiernej, ktorá sa tu dokonca umelo vysádzala. Tým sa však iba urýchlil prirodzený proces návratu lesa. Svojho času totiž existoval taký ochranársky trend – zalesniť čo sa dá. Proste hurá, bude les, bude kyslík... Xerotermné spoločenstvá sa tak začali postupne zmenšovať a strácať. Príroda si začala pýtať naspäť, čo jej človek vzal.

Pohľad na Devínsku Kobylu od Devína

Pohľad z Devínskej Kobyly na hrad Devín.

Sandberg...

... a hniezda včelárika v jeho stenách.

V r.1964 boli západné svahy Devínskej kobyly, vrátane významnej paleontologickej lokality Sandberg, vyhlásené za štátnu (neskôr národnú) prírodnú rezerváciu (NPR) so 4. stupňom ochrany s cieľom chrániť hlavne spomínané xerotermné spoločenstvá. Ak by sa tu vyhlásil najvyšší 5.stupeň ochrany, t.j. bezzásahová zóna, tak by tu čoskoro zanikol dôvod, pre ktorý bolo toto územie vyhlásené za NPR. Bezzásahovosť znamená, že je prírode ponechaná možnosť prirodzeného vývoja bez zásahu človeka. Tak ako je to v prípade iných rezervácií, či častí národných parkov.

Striedanie lúk a lesa.

Ako študent Prírodovedeckej fakulty UK som sa zúčastňoval rôznych ochranárskych akcií. Bavilo ma to, avšak nie vždy mi bolo úplne jasné, čo robím a prečo to robím. Dosť rýchlo mi však došlo, že samotné nadšenie pre túto činnosť nestačí. Chodievali sme samozrejme aj na Devínsku Kobylu. Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov. Dali nám píly a sekery a kázali nám rúbať borovice. Vraj ak tu chceme na jar obdivovať poniklece, hlaváčiky a kosatce, borovica musí preč. Organizovalo sa to vždy pred Vianocami, aby sme si z vyrúbaných borovíc mohli vybrať vianočné stromčeky.

Priznám sa, že som pri rúbaní krásnych zdravých stromov nemal dobrý pocit, ale veril som tomu, že o tom rozhodujú múdrejšie hlavy, ako je moja. Vtedy som si však vôbec neuvedomoval, že toto už nie je ochrana prírody, ale zachraňovanie niečoho, čo si tu človek počas stáročí nechtiac vypestoval. Zachraňovanie nepôvodnej krajiny pred prírodou samotnou.

Stopy po výrube drevín.

Na niektorých miestach sa vyrúbané dreviny jednoducho nechali šmarené v lese.

.....

Tie výruby neboli ani prvé, ani posledné. Naposledy sa uskutočnili v r.2016 (viď 1) a v r.2020 (viď 2), pričom sa okrem borovice odstraňovali aj náletové dreviny a kríky. Na túto činnosť by sa dnes dal napasovať moderný a honostne znejúci termín „manažment krajiny“, prípadne „integrovaný manažment krajiny“. Až na to, že v prípade Devínskej Kobyly tu stále niečo chýba – prirodzená potreba hospodárskeho využitia územia, vďaka ktorému tu dnes obdivujeme všetku tú vzácnu flóru a faunu.

Istou nádejou je opätovné zavádzanie pastvy kôz, ktoré sa tu zatiaľ pokusne realizuje od r.2013 (viď 3). Po 50-tich rokoch tu teda začína fungovať niečo, čo bolo po stáročia rozhodujúcim krajinotvorným prvkom. Veľmi držím týmto snahám palce, aj keď v tomto štádiu pôsobia dosť rozpačito, nakoľko jednoznačne nevyplývajú z potrieb miestneho obyvateľstva, či farmárov. Možno je to len otázka času, kedy bude chov kôz na tomto území braný vážne. Potom by to už nebolo iba zachraňovanie krajiny, ale jej riadny manažment so všetkým, čo k nemu patrí.

Weitov lom. V pozadí vidno prístrešok pre kozy.

V čase našej návštevy neboli kozy doma.

Ohradené pastviny pre kozy

Terén je miestami dosť strmý.

Môstik pre kozy ponad turistický chodník

Takýmito dômyselnými vrátkami prechádza turistický a zároveň náučný chodník cez ohradené pastviny. 

Kozie kráľovstvo s informačnou tabuľou. 

V súvislosti s výrubom borovíc je tiež namieste vedieť o narastajúcom úhyne borovíc v dôsledku hubových ochorení, zavlečených na Slovensko zo zámoria, a zníženej obranyschopnosti borovíc voči týmto ochoreniam v dôsledku klimatických zmien, vyvolaných aj človekom (viď 4 a 5). Borovica čierna našla na západných svahoch Devínskej Kobyly ideálne podmienky a z evolučného hľadiska to bola len otázka času, kedy by sa tu objavila aj bez umelej výsadby. Okrem toho je borovica – podobne ako aj iné dreviny - významná aj z hľadiska ochrany pred veternou a vodnou eróziou, ktorá je na niektorých odlesnených miestach Devínskej Kobyly pozorovateľná.

Borovica čierna na kozom pasienku. Tu určite nikomu nezavadzia.

Protierózne opatrenie na kozom pasienku.

Dnes je rozloha zarastených území zjavne väčšia, ako za našich študentských čias. Tam, kde boli predtým zarastené lúky, je dnes hustý mladý les. Možno tu vidieť pár desiatok kôz, ktoré spásajú relatívne malé a čiastočne odlesnené územie, ohradené elektrickým plotom. Nepoznám ekonomiku chovu kôz na tomto území, ale možno by nemuselo ísť o stratovú záležitosť. Ak má mať chov kôz do budúcnosti zmysel, nemal by sa tu udržiavať len na báze dobrovoľnosti. V prípade, že sa stáda rozrastú, plocha tohto územia by sa mala primerane zväčšiť, ale nie viac ako treba. Najlepšie by bolo pri výrube stromov a krov hodnotnejšie dreviny ušetriť a zároveň predchádzať nežiadúcej erózii odlesneného terénu. Naďalej bude nutné mať pod kontrolou návštevnosť územia, ktorá je hojná. A hlavne koordinovať (či skôr manažovať) všetko tak, aby toto územie zostalo ako NPR a aby bolo aj naďalej čo chrániť, nielen zachraňovať.

Takto nejako si viem predstaviť plnohodnotné a zmysluplné fungovanie tohto územia.

Foto: P.Vyskočil (fotografie sú z júla 2020)

Použité a doporučené zdroje:

(1) https://bratislava.dnes24.sk/vyrub-drevin-na-devinskej-kobyle-ukoncili-231886

(2) https://www.webnoviny.sk/nasvidiek/bratislavski-ochranari-vyrubali-na-devinskej-kobyle-borovicu-ciernu-tienila-ostatnym-rastlinam/

(3) https://broz.sk/po-viac-ako-50tich-rokoch-sa-opat-pasu-zvierata-na-devinskej-kobyle/

(4) https://mybystrica.sme.sk/c/6469428/borovicove-porasty-su-v-ohrozeni.html

(5) http://www.los.sk/asfeu/leontovyc_2013.pdf

(6) http://naucnechodniky.eu/naucny-chodnik-npr-devinska-kobyla/?print=pdf

S DEŤMI PO HORÁCH 2: O statočnom srdiečku

Pred rokmi som nejaký čas spolupracoval s Klubom slovenských turistov (KST), v rámci čoho som vykonával podporné činnosti pre niekoľko horských chát. Občas bolo treba vyraziť do terénu a riešiť veci priamo na mieste. Keď sa to dalo, pribalil som si na cestu niektoré dieťa, aby sa trochu prevetralo. Začiatkom zimy v roku 2009 som sa chystal navštíviť Štefánikovu chatu pod Ďumbierom v Nízkych Tatrách. Záujem prejavila moja najmladšia dcéra Dorotka.

V jedno zamračené piatkové popoludnie teda vystupujeme s Dorotkou z auta pri horskom hoteli Trangoška, odkiaľ nás čaká dvojhodinový výstup po zelenej na Štefánikovu chatu. Okolo nás je všade sneh, takže nám to zrejme bude trvať dlhšie. Keďže sa čoskoro zotmie, ihneď vyrážame. Čaká nás prevýšenie viac než 600 metrov. Postupujeme miernym tempom, pričom si pomáhame lyžiarskymi paličkami.

Dorotka, pripravená a odhodlaná

O chvíľu nás dobehne chatár Igor s naloženou nosičskou krosnou na chrbte. Dorotka sa čuduje, ako to ten ujo môže vôbec uniesť. „Neboj sa“, uisťujem ju, „ujo to zvládne a ešte si po ceste aj pospí!“. Igor sa len uškrnie a o chvíľu nám mizne z dohľadu.

Zhruba na polceste, pri odbočke k Jaskyni mŕtvych netopierov, si dávame krátku prestávku. Výstup nás pekne rozohrial, ale nesmieme príliš vychladnúť. Vyťahujem termosku s čajom a ponúkam sa Dorotke, že jej vezmem batoh, aby sme mohli trochu zrýchliť. Ona že ani za nič, vraj by sa jej to potom nerátalo... Na to, že má len dvanásť, sa drží naozaj statočne!

Stále po zelenej...

Teplý čaj dobre padne

Všade len sneh a ticho

Stúpanie nabralo na strmosti. Začína sa stmievať a navyše sa vnárame do hmly. Trasa je však orientačne bezproblémová, len hore v Ďumbierskom sedle to môže byť náročnejšie. Konečne takmer za tmy prichádzame do sedla. Našťastie nesneží, takže stopy nás bezpečne dovedú ku vchodu do chaty. Vo vykúrenej jedálni nás čaká horúci čaj a dobrá večera.

Igor už vyložil náklad

Pri čaji s oroseným fotoaparátom

Pri krbe je naozaj príjemne

Po chvíli na chatu prikvitol za hlasitého mraučania veľký čierny kocúr Bagíra. Tento miestny borec si niekedy zvykol len tak „odskočíť“ z Trangošky na Štefáničku, kde sa mu vždy niečo ušlo pod zub. Aj dnes to zvládol, navyše potme a v snehu.

Bagíra, kráľ veľhôr

Na druhý deň som sa pustil do práce. Okrem iného sme boli s chatárom obhliadnuť nevyužívaný priestor pod terasou chaty, kde sa mali umiestniť zásobné nádrže na pitnú vodu. Chata má síce svoj prameň, avšak vždy v priebehu zimy prestáva na 2 až 3 mesiace tiecť. Dokonca bolo v týchto mesiacoch nutné robiť vynášky vody z Halašovej jamy, ktorá sa nachádza kúsok nad odbočkou k Jaskyni mŕtvych netopierov. Dnes je pod terasou chaty vybudovaná zásobáreň (vodojem) na 45000 litrov pitnej vody, ktorá pomáha preklenúť toto kritické zimné obdobie. Chatár si vždy pred zimou postupne naplní nádrže a v zime, keď vypadne prameň, sa táto voda tlačí automatickou tlakovou stanicou do vodovodného systému chaty.

Nevyhnutné úradovanie

Terasa chaty...

... a priestor pod ňou. Tu bude zásobáreň vody

Dorotka sa medzitým skamarátila s kocúrom

Poobede vyrážame na spiatočnú cestu. Je síce hmla, ale cesta je prešliapaná a viditeľná. O nejaké tri mesiace neskôr som tu bol s Ľubošom, kolegom z KST, starším skúseným turistom, cykloturistom a neviem čím všetkým. Tiež bola hmla a k tomu silný vietor a sneženie. Nebolo vidieť na krok, akékoľvek stopy boli zaviate snehom a všetko splývalo do jednej bielej clony. Vyrazili sme vtedy naslepo približným smerom, no po chvíľke sa nám nepozdával terén, tak sme sa opatrne vrátili. Takto sme to urobili niekoľkokrát a stále nie a nie odísť. Už sme si pripadali hlúpo. Nakoniec ma napadlo použiť kompas, ktorý som mal náhodou pri sebe. Dali sme sa podľa neho presne na západ a nakoniec sme trafili do dolinky, kadiaľ vedie zelená značka na Trangošku. To by človek ani nepovedal, aké komplikácie dokáže spôsobiť takáto zdanlivo banálna okolnosť...

Zimná Štefánikova chata 

Niekomu tu zjavne vietor a hmla nevadí...

Cesta dolu k Trangoške bola už veselšia, ako včerajší výstup. Dorotka si spomenula na jeden dokumentárny film, kde sa tučniačiky v Antarktíde šmýkali na bruškách po ľade a odrážali sa krídelkami. Tak si ľahla na bruško a za hlasitého výskotu sa odrážala ručičkami, pričom chvíľami naberala dolu kopcom celkom slušnú rýchlosť, až som jej to musel nakoniec zaraziť. Doma potom mala nepríjemnú svalovicu, ale nie v nohách, či v rukách, ale v krku, nakoľko pri tom „tučniačikovaní“ musela mať až na doraz zaklonenú hlavu...

Dorotka "tučniačikuje" k Trangoške 

Misia splnená, ide sa domov

Náš „služobný výlet“ nepredstavoval v podstate nič mimoriadne. Išlo len o vydarené spojenie príjemného s užitočným a o príležitosť vyskúšať si dobrodružstvo zimných veľhôr na vlastnej koži. Dorotka bola spokojná, páčilo sa jej a zvládla to so cťou a bez cudzej pomoci. Aj mamina doma bola tiež spokojná, že sme sa v poriadku vrátili. Tak ako už toľkokrát predtým a aj toľkokrát potom.

S DEŤMI PO HORÁCH 1: Púť na Staré Hory

Turistika s deťmi je oveľa náročnejšia, zodpovednejšia a zároveň bohatšia na zážitky, ako bežná turistika. Kým sú deti menšie, ťaháte ich po rôznych tramtáriách, vlečiete hromadu vybavenia, staráte sa, zvažujete možné riziká, a to všetko s cieľom zabezpečiť dieťaťu i sebe primeraný a bezpečný zážitok. Neskôr, keď deti vyspejú, ste radi, keď sa vám vôbec podarí niekam spolu vyraziť. Zo štyroch detí mi dnes ako prakticky jediný pravidelný horský parťák zostal nevlastný postihnutý syn Milan. Možno práve kvôli svojmu atypickému autizmu...

Je začiatok augusta 2013, čas prázdnin a extrémnych horúčav. Po niekoľkých hodinách vo vlaku konečne krátko poobede vystupujeme s Milankom z autobusu na Čertovici a rezkým stúpaním zahajujeme našu púť po hrebeni Nízkych Tatier smerom na západ. Je teplo, ale nie dusno. Deň predtým tu o takomto čase zúrila búrka. Dnes sa kocháme nádhernou krajinou, zaliatou poobedňajším slnkom. Milanko si zatiaľ túru aj napriek námahe výrečne pochvaľuje. Vystúpime na Lajštroch, minieme Králičku a po troch hodinách sme na Štefánikovej chate.

Milanko. Nedávno dovŕšil 17 rokov..

Pohľad späť na východ...

... a pohľad vpred na západ. V pozadí južná strana Ďumbiera.

Po krátkom občerstvení sa ideme ubytovať. Vonku je ešte svetlo, ale Milanko bez zaváhania zaľahne a behom minúty spí. Na druhý deň sme už zbalení a naraňajkovaní opäť na nohách. Čaká nás traverz po južnom svahu Ďumbiera do Krúpovho sedla.

Traverz po južnom úbočí Ďumbiera. Mladý muž neskrýva odhodlanie...

Zo sedla je polhodinová zachádzka na Ďumbier. Napokon sa uspokojíme s pohľadom na jeho majestátnu severnú stenu. 

Severná stena Ďumbiera.

Okolo obeda prichádzame na Chopok. Príjemné osvieženie pri kofole pred Kamennou chatou nám kazí nepekný pohľad na stavenisko novej stanice lanovky a tiež davy ľudí, hrnúcich sa od lanovky rôznymi smermi.

Pokračujeme na Dereše a na rázcestie v sedle Poľany, za ktoré už ostatní ľudia nepokračujú, takže opäť kráčame sami. Na jednom mieste nám skríži cestu stádo kamzíkov. Zvedavo na nás pozerajú, držia si odstup ale neutekajú. Sú nádherné!

Pokračujeme ďalej. Výšlap na Kotliská dáva zabrať. Odtiaľto už vidíme Chabenec a v pozadí masív Prašivej. Stále je dosť teplo, ale osviežuje nás dosť silný vietor. 
Konečne sme na Chabenci.

Pohľad z Chabenca späť na východ na Chopok a Ďumbier...

... a pohľad vpred na západ, v pozadí masív Prašivej.

Odtiaľto je to už len hodinka k útulni v sedle Ďurková. Našťastie je útulňa poloprázdna. Oddychujeme, bufetíme a myslíme na tých, čo ostali doma.

Benzínový varič Juwel po otcovi. Odhadujem, že ku dnešnému dňu má najmenej 60 rokov...

Detail írečitého dvojjazyčného zákazu pri miestnej studničke...

Tretí deň putovania začína opäť modrou oblohou a pečúcim slnkom. Včerajší vietor sa takmer stratil, takže nám je dosť teplo. Navyše sme po ceste zistili, že sme si v útulni zabudli plnú fľašu vody. A s tým, čo máme, musíme vydržať až do Hiadeľského sedla, takže šetríme vodou, ako sa dá. Míňame Zámostskú a Latiborskú hoľu, Skalku a stúpame na Veľkú Chochuľu. Cítim, že sa mi jazyk lepí na podnebie a mám problém hovoriť. Zato Milan z ničoho nič „chytí slinu“ a melie tými suchými ústami až takmer do cieľa našej cesty...

Zostup do sedla je miestami strmý a kamenistý, dokonca sa mi podarilo pri pošmyknutí nalomiť trekovú paličku. Keď sme si v studničke v Hiadeľskom sedle konečne naplnili fľaše, z Milanových úst zaznela pamätná veta: Nikdy som si tak nevážil obyčajnú studničku, ako práve teraz!

Na nocľah nám poslúžil malý prístrešok, pod strechu ktorého by sa zmestilo tak zo šesť ľudí. Mal som pre istotu aj stan, ale ako už aj viackrát predtým, ani tentoraz som ho celou cestou ani raz nerozbalil. Nebolo treba...

K večeru sa začalo meniť počasie. Vytvorili sa veľké tmavé mraky a kým sme sa uvelebili v spacákoch, začala silná búrka. Bolo hrozne príjemné počúvať rachot lejaku na šindľovej streche, pod ktorou sme ležali, a užívať si príjemné sucho. Búrka napokon prešla a po nej prišli ešte ďalšie tri. Trvalo to až do neskorej noci.

V prístrešku nocovali ešte dvaja turisti, jeden Čech a jeden Maďar. Obaja mali v pláne prejsť celým hrebeňom Nízkych Tatier až na Kráľovú hoľu. Boli to tvrdí individualisti, každý išiel sám za seba. Boli mlčanliví, odmeraní, na otázky odpovedali len jednoslabične. Zjavne si potrebovali takýmto spôsobom osamote a v „silenciu“ upratať v hlave. Ja som mlčať nemohol, lebo pri Milankovi sa mlčať nedá. A tak veľmi sa mi občas žiadalo...

Na štvrtý deň ráno bolo citeľne chladnejšie a hmlisto. Milanko bol po raňajkách zase vo forme, takže sme sa bez meškania vydali na ďalší pochod. Hiadeľské sedlo je tak trochu aj „skúška charakterov“. Pokračovať totiž možno buď po červenej prudkým stúpaním cez Kozí Chrbát – tak ako sa patrí, alebo Kozí Chrbát možno jednoducho hanebne obísť žlto značeným traverzom po jeho severnom úbočí. Volili sme tú druhú možnosť. Vo svojom veku si už predsa len nemusím pestovať zbytočné mindráky...

Hanebná obchádzka Kozieho Chrbta.

Príjemná lesná cesta nás vyviedla na lúčny hrebeň a od sedla Hadlanka sme pokračovali opäť po červenej na trávnatý vrchol Kečky.

Z Kečky ďalej do hmly...

Kozí chrbát i Kečka už patria k Starohorským vrchom, Nízke Tatry sme opustili v Hiadeľskom sedle. Za Kečkou schádzame k opustenému murovanému salašu pod Baraňou hlavou. Hmla sa postupne stráca a opäť nám svieti slnko, avšak ostáva príjemne chladno. 

O chvíľu sa červená značka lomí doprava smerom na Donovaly, avšak my pokračujeme rovno po neznačenej vozovej ceste. Raz pred rokmi som totiž takto nedopatrením pokračoval rovno a prekvapený som po chvíli vyšiel na lúkach pod Hrubým vrchom. Rovno pred nosom sa mi v diaľke objavil Panský diel, kam som mal namierené, tak som pokračoval za ním, pričom som zistil, že touto trasou som ušetril čas i nadmorskú výšku. Obišiel som Hrubý vrch po lúkach z juhu a napojil som sa na zelenú hrebeňovku Starohorských vrchov, vedúcu od Donovál až na Španiu dolinu. A presne takto sme to urobili aj teraz.

Lúky pod Hrubým vrchom, v pozadí Panský Diel.

Charakter krajiny sa príjemne zmenil. Boli sme síce stále na hrebeni, avšak zhruba o 700 výškových metrov nižšie, ako predchádzajúci deň. Namiesto kosodreviny okolo nás šumel zmiešaný les a prevažne skalnatý povrch úzkych horských chodníkov vystriedali široké trávnaté vozové cesty. 

Pokračujeme na juhozápad, najskôr lúkami, neskôr lesom, popri zvyškoch Španiodolinského banského vodovodu, popod Jelenskú skalu až do sedla Dolný Šturec, kde križujeme červenú značku zo Španej doliny na Staré hory. Celý čas musíme byť v strehu, nakoľko sa tu práve konajú akési cyklistické preteky... 

Zrekonštruované zvyšky Španiodolinského banského vodovodu.

Za sedlom sa púšťame priamo na západ po neznačenej vozovej ceste a asi po pol kilometri nenápadnou odbočkou vpravo zbehneme do dolinky nad bývalou baníckou osadou Piesky. Niekedy sa vyplatí poznať tajné skratky...

Okolie Pieskov je rozryté po intenzívnej banskej činnosti.

Touto štôlňou sme kedysi chodievali na Španiu Dolinu. Teraz je tu vodný zdroj.

Osamelá kaplnka na Pieskoch

Z Pieskov nám na Staré Hory ostala asi hodinka po mierne klesajúcej vozovej ceste. Milanko sa z režimu nepretržitého rozprávania prepol do režimu spievania, čo bolo príjemnejšie, lebo som mu nemusel neustále odpovedať...

Pútnické miesto na Starých Horách.

Zaslúžené finálne občerstvenie...

Po návšteve pútnického miesta na Starých horách a malom občerstvení sme sa ešte v ten istý deň autobusom a vlakom dopravili šťastlivo domov.

Sláva nášmu výletu. Nezmokli sme...