Vrchná hora

Medzi Stupavou a Mariankou sa nachádza nenápadný kopec s čudesným názvom Vrchná hora s nadmorskou výškou len 282 m. Takmer zo všetkých strán je oblepený záhradkami, chatami a, samozrejme, plotmi, ktoré značne obmedzujú možnosti prístupu na jeho vrchol. A ten vrchol so svojimi slnkom zaliatými lúčkami mi jedného dňa zakýval, žeby nebolo od veci ho navštíviť a rozhliadnuť sa z neho po okolí.

Vrchná hora

Celé roky som okolo tohto kopca behával, bicykloval s deťmi a teraz sem chodím so psami. Pohyb okolo neho umožňujú nespevnené vozové cesty, väčšinou lemované plotmi. Až nedávno, na juhozápadnom svahu kopca, kde prevládajú nepriechodné listnaté lesíky, som si všimol nenápadný chodník, ťahajúci sa od cesty hore trávnatým svahom. Týmto chodníkom sme sa krátko pred vlaňajšími Vianocami spolu so synom Milanom a dvoma psami dostali do vrcholovej časti kopca, kde sa nám začala otvárať nečakane zaujímavá krajina.

Po ceste z Marianky na okraji záhradkárskej oblasti míňame
zosuv cesty po nedávnych povodniach

Vo vrcholových partiách je zreteľné terasovité formovanie terénu, svedčiace
o dlhodobom intenzívnom využívaní týchto pozemkov v minulosti.

Na viacerých miestach sú viditeľné odkryvy piesčitého podložia, na ktorých
sa nemalou mierou podieľala aj lokálna ťažba piesku na stavebné účely. 

Zistili sme, že Vrchná hora nie je len taký bezvýznamný kopček v predhorí Malých Karpát, ale je to územie európskeho významu s 3. stupňom ochrany, ktoré je od roku 2017 zaradené do sústavy európskych chránených území NATURA 2000. Budované je horninami z obdobia mladších treťohôr, ktoré sú pozostatkom ustupujúceho mora. Striedajú sa tu piesky s lavicami pevnejších pieskovcov, v ktorých možno nájsť mnoho odtlačkov a odliatkov jadier lastúrnikov a ulitníkov a zvyšky ich schránok, podobne ako na neďalekom Sandbergu na Devínskej Kobyle. Vyskytujú sa tu aj bochníkové pieskovcové konkrécie a časté sú aj polohy piesčitých riasových vápencov, rozpadnutých na veľké bloky. Na svahoch a vrcholových plošinách nachádzajú unikátne rastlinné spoločenstvá s množstvom chránených a vzácnych druhov rastlín aj živočíchov. Podmienky pre ich výskyt boli vytvárané už v 16. storočí, odkedy sa tu pestoval vinič.Tieto časy pripomína aj kaplnka, zasvätená sv. Urbanovi, patrónovi vinárov, postavená na úpätí Vrchnej hory na juhovýchodnom okraji Stupavy neďaleko križovatky ulíc Marianská a Slnečná. Vrcholové partie a severné svahy v minulosti pravdepodobne slúžili ako obecný pasienok. Po znárodnení v päťdesiatych rokoch 20. storočia boli viaceré vinice rozparcelované a premenené na záhrady. Zvyšné vinice na Vrchnej hore spustli, podobne ako postupne spustli aj všetky ostatné vinice a ovocné sady v širšom okolí Stupavy.

Podrobnejší popis Vrchnej hory je v doporučených referenciách č.1 až 5.

Tabuľka s vyznačením kategórie územia
a zakázaných činností

Napriek svojmu významu nenájdeme na Vrchnej hore ani informačnú tabuľu, ani náučný chodník, či turistické značky, len nenápadnú zelenú tabuľku a spleť chodníkov, u ktorých treba vedieť rozlíšiť, či ide o chodníky vyšliapané lesnou zverou, alebo či ich používajú aj ľudia. Ostatné je už vecou improvizácie a orientácie. Milan sa v priebehu výletu vytasil s GPS-kou, ale jeho úsilie hanebne zlyhalo. Výstup aj zostup sme riešili z lesnej vozovej cesty, ktorá sa tiahne juhozápadným úbočím kopca, a to od odbočky z Marianskej cesty ponad spomínanú kaplnku sv. Urbana až po záhradkárskú osadu neďaleko Marianky. Z tejto cesty je možné na niekoľkých miestach dostať sa na vrcholové partie kopca. Tam vás čakajú rozprávkové výhľady na všetky svetové strany. 

Výhľad na Stupavu

Výhľad na Devínsku Kobylu a Devínsku Novú Ves

Niektoré chodníky vyzerajú, ako keby boli udržiavané ...

Staršie osamelé stromy vyzerajú v tejto krajine obzvlášť pôsobivo

Hrad Pajštún

Nález oddychovej lavičky nás ubezpečuje, že to tu nie je až také opustené

Vždy ma poteší, keď vidím na strome vtáčiu búdku, alebo krmítko

Túto malebnú pešinku onedlho preruší pletivo záhradných plotov, ...

... ale aspoň je odtiaľto pekný výhľad na Malé Karpaty

Väčší odkryv piesčitého podložia, alebo pieskovisko,
na mapách značené ako Pieskovisko

Vrchná hora je Devínskej Kobyle podobná nielen výskytom vzácnej fauny, flóry, či skamenelín. Ide o územie, ktoré vzhľadom na chýbajúci manažment v minulosti (kosenie, pasenie) postupne zarastá náletovými kríkmi, čo vedie k poklesu populácii chránených druhov rastlin a živočíchov. Preto sa tu organizujú brigády, v rámci ktorých sa hlavne odstraňujú náletové kroviny (napr. vo februári 2022), alebo sa zbierajú odpadky a likvidujú sa zvyšky starých oplotení (napr. v marci 2024), pričom tieto podujatia majú aj formu exkurzií za účasti odborníkov (viď rdoporučené referencie č.6 a 7).

Treba veriť, že tomuto vzácnemu územiu sa raz dostane náležitá pozornosť a ochrana a že toto územie nebude nakoniec rozparcelované na stavebné pozemky a záhrady, ako to u nás býva zvykom.  

Foto:    P.Vyskočil

Doporučené referencie:

1. Mapa územia

https://mapy.cz/zakladni?source=osm&id=1067270879&x=17.0468449&y=48.2612870&z=17

2.Vrchná hora v sústave Natura 2000

https://www.sopsr.sk/natura/index.php?p=4&sec=5&kod=SKUEV0911

3.Stručný popis územia

https://ibot.sav.sk/usr/Ivet/docs/pdf15_A5knihazal.pdf

4.Podrobnejší popis územia

https://pastekar.blogspot.com/2019/06/vrchna-hora-pri-stupave.html

5.Nelesné rastlinné spooločenstvá územia

https://ibot.sav.sk/usr/Ivet/docs/Vrchna%20hora.pdf

6. a 7. Brigády na Vrchnej hore

https://www.stupava.sk/seniori/o-meste/aktuality-1/brigada-na-vrchnej-hore-uz-tuto-sobotu-5055sk.html

https://chkozahorie.sopsr.sk/brigada-na-vrchnej-hore-dopadla-na-vybornu/

STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 6 – Návrat na Kalvársky vrch

V poslednom čase prenikajú médiami zaujímavé informácie o dianí na Kalvárskom vrchu v Bratislave, ktorý som opísal pred troma rokmi v príspevku „STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 3 – Potulky po Kalvárskom vrchu“. Zvedavosť mi nedala, tak som jedného zamračeného augustového dňa zobral syna a fotoaparát a vyrazili sme do terénu. Oplatilo sa, aj keď sme nakoniec zmokli ako myši.

Bratislavská Kalvária s krížovou cestou je najstaršou na Slovensku. Vďaka komunistom a rozširovaniu Pražskej ulice takmer zanikla, ale dnes je už situácia iná. Po rokoch plánovania a príprav konečne dostáva zaujímavú podobu. Zaslúži si to. Okrem toho sa tu každoročne organizujú púte a bohoslužby, čo svedčí o tom, že to tu žije a určite aj bude žiť aj napriek zámeru vlády zrušiť 2 percentá z daní pre neziskovky. Je to viac o ľuďoch, ako o peniazoch, a s tým mocní nič nenarobia.

Začiatok krížovej cesty je teraz preložený nižšie...

...až na okraj oporného múru Pražskej ulice. Bola zrealizovaná terénna
úprava chodníka a po pravej strany sa vybudovalo kovové zábradlie.

Jednotlivé zastavenia sú vybudované zo špeciálneho bieleho betónu. Za povšimnutie stojí aj svahová úprava v bezprostrednej blízkosti zastavenia.

Zrekonštruovaná kaplnka 4. zastavenia. Jej rekonštrukcia
síce prebehla už pred niekoľkými rokmi, avšak stavebné
a terénne práce na tomto mieste stále nie sú ukončené.

Nové zastavenia sú pôsobivé svojou strohosťou a jednoduchosťou...

...a spolu so skromnými pozostatkami pôvodných stavieb tvoria jeden celok.
Podaktorým konzervatívnejším návštevníkom nie sú až tak po chuti.
Avšak v tomto prípade nie sú dôležité historicky presné repliky
pôvodných kaplniek, ale samotný historický a duchovný odkaz,
ktorému dal architekt podobu nadčasového novotvaru. 

Pôvodné schodisko pred vrcholom Kalvárskeho kopca.

Jedenáste zastavenie na zvyškoch pôvodnej kaplnky.

Kalvária a zároveň dvanáste zastavenie na vrchole kopca.

Aj pri poslednom zastavení stále prebiehajú rekonštrukčné práce.

Bývalý vojenský bunker sa zjavne využíva ako pohodlná rozhľadňa.
Napravo stavebný žeriav, ktorý tu už viac rokov trčí zo staveniska
akejsi barbarskej stavby. Za posledné tri roky sa na nej nič nezmenilo. 

Namiesto záverečnej kofoly vo Funuse sme museli utekať pred touto
čierňavou k autu, ktoré sme nechali pod kopcom na začiatku krížovej cesty.

Foto:      P.Vyskočil

Doporučené referencie:   

https://www.youtube.com/watch?v=D4cRD0ApY_8

www.bratislavskakalvaria.sk

www.facebook.com/bratislavskakalvaria

www.sprevadzajuci.sk

Bol raz jeden obchodík

Bol maličký, nenápadný, ale dôležitý, jediný široko-ďaleko. Aspoň pre nás, ktorí sme bývali na východnom úbočí Slavína. Krátko po tom, ako sme sa sem prisťahovali, som ako decko po prvý raz dostal dôležité poverenie vykonať samostatný nákup. Dali mi zoznam, peniaze, tašku a že vraj nech ma nezrazí auto. Postupne sa z toho stala rutina, prerušovaná mojimi občasnými „príhodami“. Dnes už ten obchodík dávno neexistuje. V mojej pamäti však postupne dostal podobu príjemnej a intenzívnej spomienky na obdobie detstva a dospievania.

Obchodík sa nachádzal v prízemí bielej bytovky vpravo.

Vstupná brána bola vždy otvorená.

Bývalý vstup do bývalého obchodíka.

Ten obchodík sa nachádzal na rohu bytového domu na Vlčkovej č.26. Predajňu obsluhovali dve ženy, matka s dcérou, ktoré sa medzi sebou sa rozprávali po maďarsky. Matka, staršia sivovlasá pani, väčšinou čosi robila v sklade a zvykla sa tváriť neprístupne. Dcéra, vedúca predajne, bola príjemná žena v stredných rokoch. Zakaždým sa ma spýtala: „Čo dostaneš?“ Väčšinou som si pamätal, ale pre istotu som mával pri sebe zoznam, ktorý som jej ukázal. Keď bol tovar na pulte, zobrala ceruzku, prúžok papiera a tovar rýchlo zrátala. Podal som jej peniaze a ona mi vydala. Vždy presne a spoľahlivo. Rodičia sa na to mohli spoľahnúť. Potom mi pomohla naložiť tovar do tašky a poslala ma domov.

Stalo sa mi, že som si vydané peniaze zabudol na pulte. Keď som bol už od obchodu dosť vzdialený, vystrčilo sa z neho dievča z našej školy a kričalo po mne: „Peniazééé!““ Musel som byť vtedy aj myšlienkami dosť vzdialený, čo sa mi stáva  dodnes: „Netrebááá!!“, odpovedal som jej cez plece. Doma sa ma tiež pýtali na peniaze a nevychádzali z údivu. V zápätí prišlo to ukričané dievča a podalo rodičom drobné z nákupu. Tá dobrá žena za pultom ju poslala po mojich stopách. Keď dievča odišlo, rodičov veľmi zaujímalo, že prečo. Nevedel som prečo. Pri ďalších návštevách obchodíka som si už na podobné nápady musel dávať pozor.  

Neskôr ma napadlo absolvovať nákup na kolobežke. Vyzeralo to ako dobrý nápad - taška na riadítka a hneď som späť! Prvý výsledok bol ten, že z desiatich čerstvých vajec som domov celé doniesol iba tri. Tak som aj tento nápad musel od základu prehodnotiť. Ale nezavrhol som ho. Niektorí starší chalani z ulice chodili do obchodu na bicykli a za sebou ťahali nákupnú tašku na kolieskach. Naši však nemali najmenší záujem zháňať takú tašku a vystavovať tak nakúpený tovar skaze.

Pani vedúca ponúkala svojím zákazníkom aj tzv. donáškovú službu. Kto mal záujem, mohol si priamo v obchode o túto službu požiadať a potom mal každé ráno okrem nedele zabezpečenú donášku čerstvého mlieka a rohlíkov priamo ku dverám, a to v množstve, o ktoré si požiadal a vopred zaplatil. Túto službu vykonávali brigádnici, väčšinou starší chalani. Po maturite som dostal ponuku aj ja.

Na zozname záujemcov bolo vtedy asi 30 adries na troch uliciach. Každé ráno som mal prísť o šiestej pred obchod. Bol síce ešte zatvorený, ale pred dverami už čakali dovezené prepravky s čerstvým pečivom a mliekom. Plnotučné bolo v sklenených fľašiach, polotučné v sáčkoch. Podľa zoznamu som si najskôr nasáčkoval pečivo, spolu s odpočítanými mliekami som ich naložil do dvojkoesového ručného vozíka a vyrazil som s ním do ulíc. Do ôsmej bola robota hotová.

Jedného dňa ma napadlo zapriahnuť vozík za bicykel, ako to robievali chalani z ulice. Veď čože sa mohlo stať... Stalo sa to, že pri zrýchlení začal vozík poskakovať, pričom rožky vypadávali zo sáčkov na ulicu a fľaše s mliekom rachotili tak, že sa iba zázrakom ani jedna nerozbila. Tak som sa radšej vrátil k osvedčenej chôdzi. Tiež sa mi stalo, že som v jednej bytovke položil sáčok s polotučným mliekom pred dvere a zrazu začalo z neho vytekať na dlážku mlieko. V panike som odiaľ ušiel. Aj tak celý dom ešte spal a ja som predsa nemohol zodpovedať za nekvalitné socialistické sáčky... Vedúcej však našťastie žiadna sťažnosť neprišla, tak som si túto trápnu príhodu nechal pre seba.

Po mesiaci mi začali na vysokej škole prednášky a s brigádou som musel skončiť. Pani vedúca bola so mnou spokojná a ako výslužku som si odniesol viac než sedemsto korún československých. Na tú dobu a za 2 hodiny práce denne to bol neslýchaný peniaz! Môj prvý nástupný čistý plat po promócii za štandardnú 8-hodinovú prácu predstavoval len asi dvojnásobok tejto sumy.

Do roka po skončení môjho štúdia sme sa spod Slavína odsťahovali. Keď som sa do týchto končín po pár rokoch v návale nostalgie vrátil, obchodík bol už zrušený. Po tej milej osôbke, ktorá ma takmer 20 rokov spoza pultu sprevádzala, sa zľahla zem. Nebola to žiadna „hrdinka socialistickej práce“. Bola to len skromná, čestná a zodpovedná žena, ktorej záležalo na tom, aby boli kupujúci spokojní. Zvládala chod predajne, denno-dennú lopotu s tovarom a vratnými fľašami, zvládala jednanie s ľuďmi a dalo sa na ňu spoľahnúť. Vedela byť aj rázna a dôsledná. Môjmu staršiemu kamarátovi Andrejovi z ulice raz odmietla prevziať fľašu od vína, lebo vo vnútri bola zatlačená zátka. Dodnes vidím jeho nešťastný výraz, keď tú zátku priamo v obchode vyšparchával akýmsi drôtom. S výnimkou zeleniny a mäsa mala v obchode všetko, čo bolo treba, od múky až po mletú kávu. Vždy tam bol poriadok a príjemná vôňa. Bol to obchodík môjho detsva. Jedinečný a neopakovateľný.

O nejaké desaťročie neskôr, keď som sa s manželkou a deťmi presťahoval do Prievozu, sme v jednom rodinnom dome na Kaštielskej ulici objavili maličký obchodík s názvom podľa majiteľa – Potraviny u Slivku. Bol to obchodík so srdcom, veľmi podobný tomu môjmu. Deti tam veľmi radi chodili. Nikdy ich tam nikto neoklamal a často sa im aj ušiel nejaký ten bonus. Ten obchodík fungoval iba niekoľko rokov. Pre zdravotné problémy Slivkovcov a v narastajúcom tlaku reťazcov nemal šancu na dlhší život. Ale stihol dať deťom to, čo som dostal aj ja – sprevádzal ich na dôležitej etape ich života. Aby im ukázal, že ten neznámy a nebezpečný svet okolo nich vie byť aj láskavý a nezištný.

Foto:  P.Vyskočil (2024)

Podivuhodné premeny Biskupického ramena 3

Po takmer 2 rokoch som opäť zavítal do týchto končín, tentoraz s úmyslom menej písať a viac fotiť. A bolo čo fotiť! Zdá sa, že tentoraz sa tu veci naozaj zmenili k lepšiemu. Čo bolo rozrobené, dotiahlo sa do konca a pribudlo aj niečo navyše. Všetko je zrejmé z nasledujúcej fotografickej exkurzie, zachytávajúcej okamihy posledných aprílových dní roku 2024.

1.  Začneme dokončeným nátokom dunajskej vody do
Biskupického ramena na jeho hornom konci. 

2.  Stav nátoku v roku 2022 (vľavo) a súčasný stav (vpravo).

3.  Dunajská voda sa do Biskupického ramena privádza z novovybudovanej Micherovej zátoky (umelého slepého ramena Dunaja), do ktorej hornej-slepej
časti v hojnej miere presakuje podzemná voda. Preto je v hornej časti
Biskupického ramena voda úplne priehľadná. 

4.  Horné Biskupické rameno z novovybudovaného mosta na prístupovej
ceste na ostrov Kopáč - pohľad na západ, teda proti prúdu.

5.  Tzv. mäkký lužný les a všadeprítomný medvedí cesnak.

6.  Stredná časť Biskupického ramena (tzv. "krčok")
neďaleko mestskej spaľovne - pohľad na sever,
teda proti prúdu, stav z roku 2022 (hore)
a súčasný stav (dole),...

7.  ...a pohľad na juh, teda po prúde,
stav z roku 2022 (hore) a súčasný stav (dole).

8.  Bočná vetva strednej časti Biskupického ramena smerom na sever, teda
proti prúdu. Na jej ľavom, či po správnosti vlastne na pravom brehu....

9.  ...je akási výsadba. Niekto sa tu teda o to celé stará.

10.  Pohľad na dolnú časť Biskupického ramena z Lužného mosta diaľnice D4.

11.  Pohľad z Lužného mosta na ľavostranný priesakový kanál vodného diela Gabčíkovo, do ktorého je Biskupické rameno zaústené.

12.  Okrem informačných panelov pribudli v tejto oblasti aj výstražné a
zákazové tabuľky. Najzávažnejšia je tabuľka vpravo dole, označujúca
hranicu prírodnej rezervácie Kopáčsky ostrov, na ktorej je v červenom
krúžku preškrtnuté nielen auto a kradmá ruka trhajúca kvietok, ale aj pes,
bicykel a dokonca chodec, hoci je tu cesta dostatočne široká aj pre Tatrovku. 
Podľa platnej legislatívy možno prírodnú rezerváciu úplne zneprístupniť
iba v prípade jej ohrozenia. Ak by tomu bolo tak, zrejme by tu bola aj
nejaká závora s náležitou výstrahou.

13.  Na tejto spomínanej ceste, ktorá sa tiahne celým ostrovom Kopáč v severojužnom smere, boli ešte pred pár rokmi modré turistické značky.
Potom modrú trasu presmerovali mimo ostrova Kopáč a na tejto pôvodnej
zakázali čo sa dalo. My sme si v rámci našej exkurzie dovolili porušiť "preškrtnutého chodca" a dokonca aj "preškrtnutého psa" a zašli sme
až do stredu tejto "africkej savany". Pritom sme stretli zopár cyklistov,
ktorí tiež mali byť "preškrtnutí" a ktorí ma ubezpečovali, že sem chodia
každý rok. Avšak zodpovedne môžem prehlásiť, že žiadne ohrozenie
prírodnej rezervácie sa tu zatiaľ nekonalo!

14.  V tejto centrálnej časti ostrova Kopáč Štátna ochrana prírody SR občas zabezpečuje kosenie a prerieďovanie krovín a odstraňovanie náletov
a inváznych rastlín s cieľom podporiť a zachovať vzácne stepné
a lesostepné spoločenstvá, ktoré sa tu nachádzajú a sú predmetom
ochrany. 

15.  Novinkou na ostrove Kopáč je aj riadená pastva zvierat (zrejme kôz
a oviec), ktorá prebieha v spolupráci so Štátnou ochranou prírody SR
(viď tabuľka vpravo hore na obrázku č.12)

16.  V súvislosti s touto pastvou sa tu objavili elektrické ploty....

17.  ....a budujú sa ďalšie.

18.  Hojne navštevované štrkové jazierko na ostrove Kopáč, mimo územia rezervácie. Kúpacia sezóna pomaly začína!

19.  Svoje miesto si v týchto končinách našiel aj bobor. 

Foto:    Peter Vyskočil

Doporučené referencie:    Je ich plný internet!

S DEŤMI PO HORÁCH 10: Potulky po Bielych Karpatoch

V tomto príspevku výnimočne nevystupujem ako rodič, ale ako dospelé dieťa, končiace vysokú školu, ktorého raz otec nahovoril stráviť 3 dni v Bielych Karpatoch. Po mnohých spoločných stanovačkách v Tatrách a Fatrách to bola zaujímavá zmena. Zároveň to bola posledná vážnejšia horská akcia s mojím otcom, ktorému v rozhodujúcej miere vďačim za svoj vrelý vzťah k prírode a k turistike.

Takže jedného upršaného letného dňa spolu s otcom a mojim mladším bratom Jurom vystupujeme z autobusu na severnom okraji kopaničiarskej obce Stará Myjava, ležiacej na úpätí Bielych Karpát. Kúsok od zastávky sa napájame na žltú značku, ktorá nás vedie pozdĺž priehrady a ďalej údolím riečky Myjavy popri nejakých chatkách a lyžiarskom vleku medzi kopce.

Prvý deň cesty, Stará Myjava - Květná

Pred Vrchom Slobodných (687 m n.m.) sa napájame na červenú značku a o chvíľu sme na hlavnom hrebeni pohoria na rozhraní Slovenska a Moravy. Za mierneho dažďa postupne naberáme výšku a nakoniec prichádzame na vrch Veľká Javorina (970 m n.m.), najvyšší bod Bielych Karpát. Kúsok pod vrcholom je Holubyho chata s občerstvením a s možnosťou nocľahu, čo nás stavia pred dilemu. Nepoznám na horách väčšie pokušenie, ako sa hneď na začiatku schovať pred nepriaznivým počasím do suchých perín. Nakoniec sa po príjemnom občerstvení rozhodneme pokračovať v ceste. Dodnes obdivujem otca, ktorý sa aj napriek svojej šesťdesiatke nenechal „zlomiť“ a odoprel si pohodlie chaty.

Od Holubyho chaty zostupujeme mokrým zeleno značeným chodníkom popri neďalekom vrchu Jelenec (925 m n.m.), na ktorom je údajne asi 30 m vysoká stará vojenská rozhľadňa. Avšak v tomto počasí nikto z nás nemá chuť sa na ňu štverať. Napokon prichádzame k obci Květná na moravskej strane a tam, na čistinke pri ceste neďaleko potoka, rozbaľujeme prvý tábor. Pijeme teplý čaj, počúvame jemný šum dažďa na stanovej strieške a rozmýšľame, čo si počasie na nás ďalší deň vymyslí. 

Zobúdzame sa do slnečného rána. Doprajeme si čas a užívame si kráľovské raňajky v tráve. Otec nakoniec sám uznal, že sme sa rozhodli správne. O chvíľu už zbalení pokračujeme ďalej na severovýchod po zeleno značenom chodníku, ktorý sa stráca v mokrej tráve. Krajina naokolo je veľmi príjemná, lúky s roztrúsenými chalupami sa striedajú s lesmi, žiadne prudké stúpania či klesania. Prekračujeme potok Březová a za ním sa vnárame do lesa, ktorým o chvíľu vystúpame na Veľký Lopeník (912 m n.m.). Za ním pozvoľna klesáme po hraničnej čiare na Malý Lopeník (881 m n.m.), Kobylec (845 m n.m.) až do Lopeníckeho sedla (680 m n.m.), kde priberáme žltú značku, a odkiaľ nás čaká krátky výšvih na Mikulčin vrch (799 m n.m.). Je to pekné vyhliadkové a hojne navštevované miesto, nachádzajúce sa na moravskej strane neďaleko hranice so Slovenskom. V jeho okolí je viacero chát a kopaníc, nejaký ten penzión a lyžiarske vleky (dnes Ski Park Mikulčin vrch). Keďže je čas obeda, tak bufetíme.  

Druhý a tretí deň cesty, Květná - Trenčín

Obed na Mikulčinom vrchu.

Z Mikulčinovho vrchu pokračujeme na juhovýchod po červenej značke, vedenej po asfaltovej ceste až na kótu Vyškovec (794 m n.m.) a potom ďalej po riadnom turistickom chodníku otvorenou krajinou až na hraničný vrch Kykula (746 m n.m). Všímame si, že na moravských smerovníkoch sa vzdialenosti udávajú v kilometroch, na rozdiel od slovenských, kde sa uvádza čas trvania pochodu v hodinách a minútach. Tiež si začíname uvedomovať, že po ceste nemáme žiadne pramene, naposledy sme vodu brali na Holubyho chate. Je to dané geológiou, Biele Karpaty patria do tzv. flyšového pásma a sú budované prevažne málo zvodnenými pieskovcami, ílovcami a ílovitými bridlicami. Avšak predpokladali sme, že pri niektorej z množstva chalúp na okolí bude k dispozícii nejaká studňa. Tak sme k jednej zbehli a studňu sme našli. Klasickú murovanú, s vedrom na drevenom rumpále. Domáci neboli doma, tak sme sa „samoobslúžili“.

Po ceste z Mikulčinovho vrchu. Nejaký čas sme nútení dupať po asfalte.

K večeru, niekde za Kykulou na kraji lesa, rozkladáme druhý tábor. Dokonca tu nachádzame aj ohnisko. V rámci zbierania dreva na oheň nachádzame aj zopár veľkých bedlí. Stačí ich trochu ošmahnúť na ražni, osoliť a máme výbornú večeru. Oproti upršanému včerajšku máme teraz pekný výhľad na malebnú krajinu, zaliatu zapadajúcim slnkom. Všade je ticho a kľud. Užívame si to. Zajtra to skončí. Ako sa hovorí, čaká nás návrat do reality. Avšak aj tento západ slnka patrí do reality. Nie je to sen, aj keď to tak vyzerá. Za tie roky na horách som sa naučil, že hory nie sú únik od reality, ale iba jej dočasná zmena. Príjemná a užitočná.

Malebný večer niekde za Kykulou. 

Ráno sa opäť nikam neponáhľame. Čaká nás prechod cez vrch Machnáč (771 m n.m.) a Sokolí Kameň (688 m n.m.), poslednú „baštu“ na našej ceste. Potom už len zbehnúť lesom z hôr a ďalej pomedzi polia cez dedinky Drietomá a Záblatie do Trenčína na vlak. Počasie je nádherné a náš pochod oddychový, žiadne prepotené tričká a navreté žily. Áno, v porovnaní s väčšinou predchádzajúcich podujatí to bola zaujímavá a príjemná zmena. A až ako otec dospelých detí si s odstupom času uvedomujem, aká je to vzácnosť, keď sa rodič s dieťaťom – hoci aj dospelým - spoločne vyberú do hôr, navzdory všetkým tým generačným rozdielom a predsudkom.

Od čias nášho spoločného výletu sa tu všeličo zmenilo. Turistické značenie je vedené inak a aj krajina za hraničnou čiarou je už pre nás cudzinou. Ale Biele Karpaty zostávajú a čakajú so svojou skromnou ponukou pre všetky generácie dobrodruhov.

Foto:      Prevažne Juraj Vyskočil junior

P.S.

Z fotografií sa dochovalo iba týchto zopár. Aj tak ich nebolo veľa a chýba na nich farba. Ale sú autentické.

Venované môjmu otcovi, ktorý by sa tento rok dožil presne 100 rokov.

In memoriam of
Juraj Vyskočil senior