STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 2 – Boj o Murmannskú výšinu

V susedstve Horského parku sa nachádza najvyšší bod Starého mesta s názvom Murmannská (alebo Murmannova) výšina. Toto historické pomenovanie je podľa rodiny Murmannovcov, ktorá kedysi tieto pozemky vlastnila. Ide v podstate o južné pokračovanie chrbta Horského parku, o kopec, ktorý využívali Prešporáci na oddych a rekreáciu a ktorý bol známy najkrajšími výhľadmi na mesto a široké okolie. A aj keď ide o možno najpokojnejšiu časť mesta, v skutočnosti tu dlhodobo prebieha tichý a nemilosrdný boj o každú parcelu.

Na najvyššom mieste s nadmorskou výškou 273 m sa nachádzajú dva vodojemy mestského vodovodu, pričom objekty toho staršieho majú aj pamiatkovú hodnotu. Severne od nich, pozdĺž ulice Francúzskych partizánov, je vybudované niečo, čo bolo aj pre nás miestnych vždy záhadou. Tipovali sme, že ide o nejaké vojenské zariadenie – bolo by čudné, keby armáda nevyužila také strategicky zaujímavé miesto, navyše tak dobre skryté pred očami verejnosti. Teraz je tu oficiálne vysielač rádia Expres. Neďaleko neho je akási vila a za ňou až po Majakovského ulicu sa nachádza chránený areál s názvom Borovicový lesík, tvorený pôvodným dobovo-hrabovým lesom s prímesou borovice. Tento les je vlastne pokračovaním Horského parku, od ktorého je oddelený Majakovského ulicou a vysokým oplotením. Južne od vodojemov sa nachádza pomník padlým v I. svetovej vojne, odhalený v roku 1927, zvaný tiež jednoducho „štyri levy“. Toto miesto je vyhlásené za chránený areál s názvom Zeleň pri vodárni s cieľom ochrany borovice čiernej a lipy. V jeho susedstve, smerom na juhozápad až západ, od Búdkovej cesty až po Majakovského ulicu, sa nachádza areál Ekoiuventy, zvaný tiež Stanica mladých prírodovedcov, alebo jednoducho Mičurin. Na ostatných častiach kopca, smerom k uliciam Novosvetská a Stará Vinárska, sú už len rodinné domy a luxusné vily, spravidla obohnané vysokým múrom. A bohužiaľ, stále pribúdajú ďalšie a ďalšie, a nielen tam.

Aj v týchto končinách som strávil kus života. Ako chalani sme najčastejšie chodili ku „štyrom levom“. Samotné teleso pomníka v tvare kamenného sarkofágu na chrbtoch štyroch levov bol vďačným objektom na lozenie – dostať sa hore nebolo jednoduché. Pár metrov od neho bolo zase ideálne miesto na púšťanie šarkanov, avšak musel fúkať východný vietor. Od II. svetovej vojny sem nechodili žiadne procesie a nesnorili tu policajti, ako na neďalekom Slavíne, tak nás nikto odtiaľto nevyháňal. Zaujímavé je, že hoci bol pomník po desaťročia zabudnutý, ešte za socializmu sa dočkal vybudovania prístupového schodiska od rázcestia ulice Francúzskych partizánov a Na baránku. Naposledy sa rekonštrukcia pomníka uskutočnila v roku 1992 (bližšie o pomníku viď 8).

Pomník padlým v I. svetovej vojne. Na obrázku je vidieť aj jednu z pôvodných kamenných lavičiek.

Pohľad z prednej strany.

Prístupové schodisko od rázcestia. Možno tu nájsť všetky možné značky,
len to najdôležitejšie - označenie miesta - tu stále chýba. 

Po nežnej revolúcii sa postupne začali k pomníku organizovať rôzne procesie a stretnutia, v rámci ktorých sa tu kládli vence a kytice, ako za predvojnových čias. Avšak tabuľu alebo nápis s označením tohto pietného miesta by ste darmo hľadali, rovnako ako orientačné tabule v jeho okolí. Priestor okolo pomníka je dodnes zanedbaný a zarastený, čo znamená, že pomník naďalej zostáva „v tieni“ neďalekého Slavína, hoci bol v roku 2002 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Taktiež povestný výhľad na Bratislavu sa za posledné roky dramaticky zúžil. Postarali sa o to majitelia prepychových víl pod pamätníkom, ale aj náletové dreviny po obvode priestranstva okolo pomníka, o ktoré sa nemá kto postarať.

Jedno z mála miest s pekným výhľadom.

Ešte jeden výhľad, vľavo obmedzený luxusnou vilou.

Výhľad smerom k mostu Apollo si ukradol majiteľ vily pod pomníkom.

Aj odtiaľto, z ulice Francúzskych partizánov, bol donedávna prekrásny výhľad...

Pár metrov od pomníka sa nachádzajú dnes už zarastené základy bývalej kovovej vyhliadkovej veže z roku 1877, ktorá bola demontovaná koncom štyridsiatych rokov minulého storočia. Hovorí sa o myšlienke jej znovupostavenia, avšak k reálnej podobe tejto myšlienky vedie ešte dlhá a zložitá cesta.  

Schodisko k bývalej vyhliadkovej veži.

Niekde tu bola vyhliadková veža. Vzadu vidno oplotenie ochranného pásma susedného vodojemu.

Z areálu pomníka sa cez dieru v plote dalo prejsť krátkou cestičkou poza oplotenie vodojemu do hornej časti susedného areálu Mičurin. Neďaleko prízemnej polyfunkčnej budovy so skleníkmi bola lúčka a nad ňou malý skalnatý kopček, na ktorom bolo vybudované čosi ako rozhľadňa – asi tak 4 metre dlhá a 2 metre široká betónová plocha v tvare lode či oka, obohnaná nízkym kamenným múrikom, ku ktorej viedlo rozlámané schodisko a ktorá bola nepochybne vybudovaná dávno pred vojnou. Neviem posúdiť, či táto stavba mala nejakú pamiatkovú alebo historickú hodnotu, ale po nejakom čase si túto časť pozemku oplotil súkromník a „loď“ nenávratne zmizla z povrchu zemského. Škoda. Dnes sa na jej mieste týči obrovská rozostavaná vila, ktorá nie je ani pôvabná, ani lacná a podľa všetkého ani nie celkom „košer“. Problémom tejto stavby sú nielen jej neprimerané rozmery, je aj samotná prístupová cesta na stavenisko, ktorá vedie od ulice Francúzskych partizánov v tesnej blízkosti vodojemu. Hovorí sa aj o nelegálnom výrube stromov (viď 1).

Betónová rozhľadňa ("loď") na vrchole kopčeka v hornej časti areálu Mičurin.
Bolo to zvláštne miesto, radi sme sem chodili s deťmi. Dnes už po tomto
mieste niet ani pamiatky (obrázok je z roku 2000). 

Anfiteáter za budovou Ekoiuventy v areáli Mičurin. V pozadí vidno agresívne sa tváriacu problémovú vilu, "dominantu" Starého mesta, ktorej musela ustúpiť možno historicky zaujímavá betónová rozhľadňa, časť areálu Mičurin a ktožehovie koľko stromov. 

Vjazd na stavenisko vily, ktorý si majiteľ pozemku zriadil cez ochranné pásmo vodojemu. Naľavo schodisko k bývalej vyhliadkovej veži pri pomníku obetiam I. svetovej vojny.

Areál Mičurin bol spolu s budovou Ekoiuventy, bývalým Domom mládeže, vybudovaný v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Bolo to centrum prírodovedných, zoologických, botanických a neskôr aj modelárskych krúžkov, vybudovali sa skleníky, stajne, chovateľské objekty, anfiteáter a sezónny bazén. Je to miesto spomienok viacerých Bratislavčanov na ich detstvo. Vždy tu bolo príjemne a hlavný vchod na Búdkovej ulici bol stále otvorený. Bola tu možnosť okúpať sa, alebo len tak sa pomotať po lesných chodníčkoch v hornej časti areálu, ktorú tvorí spomínaný chránený areál Borovicový lesík. V budove Ekoiuventy, ktorá je dnes pamiatkovo chránená (rovnako aj niekoľko ďalších objektov, viď 4, 5 a 6), sa konali rôzne semináre, na ktorých som sa občas zúčastnil. Proste tu pulzoval život a ľudia sem radi chodili. Po revolúcii sa nejaké časti areálu, vrátane prístupovej cesty, akýmsi spôsobom ocitli v súkromných rukách a teraz, keď areálu reálne hrozí zánik, sa mesto pokúša odkúpiť ich naspäť, avšak požiadavky vlastníkov sú privysoké (viď 7). V súčasnosti je areál Mičurina zanedbaný, zarastený burinou, všade sú tabuľky, zakazujúce vstup na súkromný pozemok, a prístupová cesta je lemovaná prenosným oplotením. Budova Ekoiuventy chátra, chránený areál Borovicový lesík v hornej časti areálu je je bežného smrteľníka neprístupný a v západnej časti areálu smerom k Majakovského ulici a k Horskému parku nedávno vyrástli tri nové luxusné viacpodlažné apartmánové domy, ktoré tu uprostred stromov a nízkych rodinných domov pôsobia ako päsť na oko. Ani táto stavba sa nezaobišla bez nepríjemností (viď 2). A hoci tento rok začal po viacročnej prestávke fungovať spomínaný sezónny bazén (ako jediný v Starom meste) a tiež aj letné kino v anfiteátri za budovou Ekoiuventy, pôvodné čaro tohto miesta je zrejme navždy preč.

Neprívetivo sa tváriaci vstup do areálu Mičurin.

V areáli Mičurin. Všade len ploty, zákazové tabuľky a burina.

Budova Ekoiuventy je opustená a pomaličky chátra.

Po dlhých rokoch opäť fungujúci sezónny bazén. Funguje aj letné kino
v anfiteátri z druhej strany budovy Ekoiuventy.

Nové tri luxusné apartmánové domy pri Majakovského ulici. Aj tieto pozemky donedávna tvorili
súčasť areálu Mičurin. Zjavne sa tu na ničom nešetrilo.  

Ohľadne spomínanej problémovej stavby, ktorá nesie honostný názov „vila Na Baránku“ a ktorá sa týči nad Mičurínom ako ďalšia „dominanta“ Starého mesta, by som sa rád nechal poučiť, čo všetko musel majiteľ podniknúť a poplatiť, aby mohol na tomto superlukratívnom mieste - prakticky na samom vrchole kopca uprostred mesta - takto arogantne presadiť svoj zámer. Už len pohľad do územného plánu (viď 3) naznačuje dosť – ide o sektor 7b v zóne A6 (Slavín), u ktorého sa Všeobecne záväzným nariadením hlavného mesta SR č.3/2004 z 1. apríla 2004 zmenila funkčnosť využitia z funkcie občianska vybavenosť na funkciu bývanie. Bez ohľadu na to, že sektor je pre stavebné mechanizmy prakticky neprístupný, takže majiteľ pozemku si nakoniec prebágroval vlastný vjazd od ulice Francúzskych partizánov cez ochranné pásmo vodojemu. V tomto nariadení je okrem iných podobným spôsobom „vylepšených“ sektorov aj napríklad sektor 12, ktorý sa nachádza pod ulicou Na baránku a ktorého pôvodná funkčnosť bola zeleň. Teraz tu stoja už spomínané vily, obmedzujúce výhľad od pomníka obetiam I. svetovej vojny na Bratislavu. A hoci boli ohľadne tejto zóny vydané ďalšie nariadenia, ktorými sa spravidla rušia tie pôvodné, v spomínaných dvoch sektoroch (a zrejme aj v ďalších „vylepšených“) sa preukázateľne nič nezmenilo. Proste mestskí poslanci sa dohodli a odhlasovali čo chceli. To sú fakty, ktoré naznačujú, akým spôsobom tu v okolí Slavína neustále pribúdajú luxusné vily a aký vytrvalý je tlak investorov, ktorí postupnými krokmi väčšinou dosiahnu, čo chcú. 

Aktualizovaný územný plán oblasti Murmannskej výšiny.

Pritom pri pohľade na viaceré z týchto pyšných rezidencii má človek dojem, že tu neplatia žiadne stavebné regulatívy, hoci celá oblasť Murmannskej výšiny, Slavína i priľahlý Horský park patrí do pamiatkovej zóny Bratislava–centrálna mestská oblasť (CMO), vyhlásenej v roku 1992, a ochranného pásma Slavín, vyhláseného ešte v osemdesiatych rokoch.

Donedávna malebná ulica Francúzskych partizánov dnes viac
pripomína betónové koryto.

Ulica Francúzskych partizánov. Nové vily stále pribúdajú.
Naľavo oplotenie vodojemu.

Jeden z pamiatkovo hodnotných objektov vodojemu.

Jedna z pôvodných víl pri "štyroch levoch".

Sektor 12, ulica na Baránku. Aj tu bývala zeleň a aj výhľad.

Stará Vinárska. Bývala tu zeleň a aj úchvatný výhľad na Bratislavu. 

Stará Vinárska. Patria takéto extravagantné vily do pamiatkovej zóny Starého mesta?

Oficiálne už nie som Bratislavčan, ale v srdci som ním zostal, aj keď už na to nie som hrdý, ako kedysi. Trápi ma, že boj o Murmannskú výšinu sa vyvíja takýmto smerom a že pomaly a iste sa ničia miesta, ktoré robia túto lokalitu jedinečnou. Nielen areálu Mičurin, ale aj pomníku padlým v I. svetovej vojne hrozil (a zrejme stále hrozí) zánik, a to kvôli akejsi náhradnej reštitúcii. Nikto nevie, ako sa kedy páni mestskí poslanci vyspia, s kým sa dohodnú alebo nedohodnú a čo si zase odhlasujú. Nikto nevie, či mesto bude mať dosť finančných prostriedkov a vôle odkúpiť súkromné pozemky v areáli Mičurín a či iniciatívne občianske združenia (OZ Hrad-Slavín, OZ Mičurin) budú mať dosť odhodlania tento areál zrevitalizovať. Už otvorenie sezónneho bazéna a letného kina v anfiteátri (viď 9) dáva istú nádej do budúcnosti. Preto všetkým, ktorí sú odhodlaní chrániť zvyšky pôvodných hodnôt tohto územia, držím palce.

Foto:   P.Vyskočil

Použité a doporučené referencie:

1. https://www.facebook.com/OzHradSlavin/posts/3866100910132938

2 https://bratislava.dnes24.sk/stromy-v-objekte-micurin-boli-vyrubane-nelegalne-222839

3 https://bratislava.sk/sk/uzemny-plan-zony-a6-bratislava

4. https://www.teraz.sk/regiony/areal-ekoiuventy-v-bratislave-vyhlasil/190107-clanok.html

5 https://www.archinfo.sk/diskusia/areal-ekoiuventy-vyhlasili-za-narodnu-kulturnu-pamiatku.html

6 https://spravy.pravda.sk/regiony/clanok/388820-areal-bratislavskej-ekoiuventy-je-narodna-kulturna-pamiatka/

7 https://www.teraz.sk/regiony/pristupovou-cestou-k-ekoiuvente-sa-zaob/230158-clanok.html

8 https://reginazapad.rtvs.sk/clanky/poznanie-vzdelavanie-veda/178192/viete-ze-murmanska-vysina-nad-bratislavou

9 https://www.facebook.com/KupaliskoEkoiuventa/

STAROMESTSKÉ ZÁKUTIA 1 – Horský park

 Už nejaký čas žijem s rodinou na Záhorí, ale narodil som sa a vyrastal v Bratislave, v Starom meste pod Slavínom. Túto lokalitu som spolu s neďalekým Horským parkom, Kalváriou až po bratislavský Hrad vždy vnímal ako oázu pokoja uprostred hlučného zvyšku mesta, do ktorého som chodieval iba keď som musel. Avšak aj ten pokoj bol, samozrejme, iba relatívny a práve Horský park bolo presne to miesto, ktoré ponúkalo možnosť úniku, relaxu a pocitu slobody.

O Horskom parku je na internete množstvo článkov (viď doporučené zdroje), takže nemá zmysel ho nejako podrobne popisovať. Dôležité je to, že ide o chránený areál, ktorého základ tvorí pôvodný dubovo-hrabový les, doplnený o viaceré nepôvodné druhy, ako napr. tis, borovica, jedlý gaštan či platan. Bola tu vybudovaná sieť chodníkov s oddychovými plochami a lavičkami, altánok, detské ihrisko a tiež napríklad rozhľadňa na neďalekej Murmannskej výšine (pri pomníku obetiam I. svetovej vojny na ulici Francúzskych partizánov z roku 1927), ktorá bola koncom štyridsiatych rokov minulého storočia zrušená. Na správu parku slúžila mestská horáreň, ktorá dnes slúži verejnosti. Tento unikátny park bol vybudovaný v r.1870 zásluhou vtedajšieho mešťanostu Henricha Justiho a Bratislavského Okrášľovacieho spolku. Momentálne sa o Horský park stará Nadácia Horský park, založená v roku 1994.

Záhrada pri horárni Horský park. Eldorádo pre deti a aj ich rodičov. 

Areál samotnej horárne. Celoročne sa tu konajú rôzne kultúrne podujatia.

Nunciát Rímskokatolíckej Cirkvi, vybudovaný na zreštituovanom pozemku oproti horárni.
V roku 2003 tu bol ubytovaný pápež Ján Pavol II pri svojej poslednej návšteve Slovenska.

Pamätník Henricha Justiho, zakladateľa Horského parku.

Do Horského parku ma ešte ako malého chlapca vodieval môj dedo. Neskôr sme zo základnej školy na Hlbokej ulici, kam som chodil, podnikali do Horského parku početné výlety a niekedy sme sem vybehli aj v rámci hodín telesnej výchovy. Vo voľnom čase som v „Horskáči“ trávil čas rôznymi hrami s kamarátmi, alebo len tak sám, pešo alebo na bicykli, v zime so sánkami a neskôr aj s bežkami. Na vysokej škole som sa tu pripravoval na letné skúšky a po večeroch naháňal kondičku behaním. Neskôr sme tu randili s mojou budúcou manželkou a keď sa nám narodili deti, vracali sme sa s nimi sem, hlavne do vtedy čerstvo otvorenej záhrady pri horárni, kde boli kadejaké hojdačky, preliezky, domáce zvieratá a nejaké to občerstvenie. Teraz, keď sú už deti dospelé, sa tu občas zastavím, pospomínam, pofotím a pookrejem pri kofole v neďalekom Funuse, ktorý neodmysliteľne dotvára kolorit týchto končín.

Horský park, manželka Alena s našou prvorodenou dcérkou Naďou. Jar 1988.

To isté miesto po 33 rokoch. Takmer nič sa tu nezmenilo.

Moji chlapci Jerguš a Milan na legendárnych
Majakovského schodoch. Zima, 2002

Horský park mal vždy svoju zvláštnu atmosféru, či už počas letných horúčav, alebo zimných mrazov, či bol deň, alebo noc. Poskytoval človeku pokoj, keď bolo ťažko na srdci, pohladenie šumením vetra v korunách statných stromov, vo svojich početných zákutiach ponúkal súkromie a diskrétnosť a až na občasný výskyt komárov sa nikdy netváril neprívetivo. Na týchto jeho vlastnostiach sa dodnes nič nezmenilo. Dali sa tu nazbierať šípky či jedlé gaštany, len bolo treba vedieť kde, občas sa podarili aj huby, keď mal človek šťastie. Za tých pár desaťročí pribudli smetné koše, náučný chodník s informačnými tabuľami, drevený chodník cez mokraď, nejaké môstiky cez potok a protierózne opatrenia, dokonca aj voľne vystavované umelecké diela (hlavne v Galérii Horský park, oplotenom areáli na juhovývchodnom okraji) a celý park sa rozdelil na tri zóny s rôznym stupňom zásahu človeka do prírody. To všetko naznačuje, že na tejto lokalite niekomu naozaj záleží a že ostane nedotknutá pre ďalšie generácie, a to aj napriek tlaku chamtivých zbohatlíkov s ich lukratívnymi zámermi.

Oddychová plocha, či jednoducho plošina uprostred Horského parku.

Drevený chodník cez mokraď.

Jeden z môstikov ponad potok.

Pôvodný altánok. Za povšimnutie stoja reťazou zabezpečené dobové lavičky.
Aj to niečo hovorí o kultúre národa...

Jedna z pôvodných lavičiek Horského parku. Táto sa volá Foresterova, pomenovaná
podľa klavírneho virtuóza Charlesa Forestera, ktorý žil v Bratislave.

Viaceré stromy tu už čosi pamätajú...

Detské ihrisko v dolnej časti parku.

Táto tabuľka označuje najchránenejšiu, tzv. bezzásahovú časť Horského parku.
Okrem tabuliek sú jednotlivé zóny značené aj farebnými prúžkami na stromoch.

Jedno z umeleckých diel, umiestnené na oddychovej ploche 
neďaleko Majakovského schodov v hornej časti Horského parku.

Foto:     P.Vyskočil

Doporučené zdroje:

https://bratislavaregion.travel/poi/5060/horsky-park

http://naucnechodniky.eu/edukacny-chodnik-horsky-park/

https://bratislava.sk/sk/horsky-park-je-historicky

https://www.facebook.com/Horskac/

O bicykloch a ľuďoch

 Dolu chodníkom sa rúti cyklista. Neunúva sa zvonením, len tesne pri nás čosi vykríkne. Syna minie o pár centimetrov, dcérku stíham zobrať na ruky a uskočiť s ňou do bezpečia. Chlapík sa ani neobzrie, rúti sa ďalej a o chvíľu sa s praskotom stratí medzi stromami. Spamätávam sa zo šoku, kontrolujem chlapca a zahryznem si do jazyka, aby som pred deťmi nevypustil z úst niečo nevhodné.

Bol to bežný turistický chodník, nie značená cyklotrasa. Ale keby aj... Mlčky privlečiem suchú haluz a nechávam ju ležať za nami krížom cez chodník. A o pár krokov ďalej ďalšiu. To keby sa náhodou objavil podobný blázon, aby mal dôvod aspoň spomaliť.

Podobných „cyklozážitkov“ mám nespočetne veľa, či už s deťmi, so psami alebo aj sám. Samozrejme, stretávam aj množstvo korektných a ohľaduplných cyklistov, ktorí sa dokonca aj pozdravia, či poďakujú za uvoľnenie cesty. Ale stále ich je, bohužiaľ, dosť málo.

Odmalička som sa venoval cyklistike a dlhé roky sledujem, ako sa vyvíjajú nielen bicykle, ale aj pravidlá pre ich premávku a, samozrejme, aj samotní cyklisti. Je to zaujímavé sledovanie.

Ako decko som sa vozil na niekoľkých vypožičaných bicykloch a hlavne na otcovej predvojnovej Eske s pneumatikami Michelin. Také na ulici nemal nikto, poznali sme iba Barumky. Keď som mal trinásť, dostal som svojho prvého Favorita. Mať novučičkého Favorita bol sen každého chalana. Bavilo ma nielen na ňom jazdiť, ale sa v ňom aj celé hodiny vŕtať. Postupne som si nainštaloval kvalitnejšie brzdy, viac prevodov, zvládal som aj centrovanie kolies a ďalšie veci. Bolo bežné, že sme si ako chalani vedeli poradiť sami. Ak mal niekto s niečím problém, pomohli sme si navzájom. Dnes dosť ľudí uteká s bicyklom do servisu aj kvôli obyčajnému defektu. Jazdievali sme po bežných a v tom čase ešte relatívne prázdnych cestných komunikáciách a chodievali sme aj po lesných asfaltkách v Malých Karpatoch. To bol vždy úžasný zážitok – bezpečná jazda bez áut a naokolo len príroda a kľud.

Po narodení môjho prvého dieťaťa som na svoj bicykel namontoval detskú sedačku. Postupne pribúdali ďalšie deti a tá sedačka tak ostala na mojom bicykli nepretržite takmer 20 rokov. Stále to bol ten istý Favorit, ktorý som kedysi dostal a ktorý som len nedávno po viac než 40-tich rokoch vyradil z prevádzky. Vydržal neuveriteľné veci. Niekedy som mal jedno dieťa v sedačke, druhé na chrbte v nosiči a k tomu ešte kompletnú tábornícku výbavu. A ak náhodou rupla nejaká špajgla, nebol problém ju zohnať a vymeniť, rovnako ako hociktorú inú súčiastku.

S jedným dieťaťom na dunajskej cyklotrase. Kompa pri Vojke, leto 1995.

S dvoma deťmi na jednom bicykli. 
Malé Karpaty, Malý Slavín, leto 1993.

Pamätám si na boom horských bicyklov niekedy v osemdesiatych rokoch. Na rovné cesty to nebolo nič moc, ale vďaka dovtedy nevídaným prevodovým možnostiam a hrubým kolesám sa človek z horským bicyklom dostal prakticky všade. Už nestačili lesné asfaltky, bolo treba otestovať aj tie najodľahlejšie turistické chodníky, podaktorí šialenci sa rúbali len tak lesom aj mimo nich, dokonca to skúšali aj na zasnežených lyžiarskych zjazdovkách. A samozrejme, dochádzalo aj ku konfliktom s chodcami. Bolo jasné, že je treba stanoviť nejaké pravidlá hry.

V deväťdesiatych rokoch sa začala v Malých Karpatoch formovať sieť značených cyklotrás a k tomu aj nejaká mapová dokumentácia. Ani to nebolo bez problémov. Hovorilo sa, že tvorba cyklomáp bola pozdržaná kvôli akejsi zrážke cyklistu s dôchodcom, ktorý pritom zomrel na zlyhanie srdca. Stalo sa to vraj na chodníku, ktorý sa mal stať cyklotrasou. To je, bohužiaľ, problém aj dnes – väčšina cyklotrás v Malých Karpatoch (a zrejme aj inde) vznikla jednoduchým preznačením už existujúcich turistických chodníkov. A keďže tieto trasy sú mimo záber policajných hliadok, platí pravidlo „kto z koho“. Bohužiaľ, často pri absencii elementárnej ohľaduplnosti. A ohľaduplný by mal byť predovšetkým ten, kto je rýchlejší, alebo kto sa približuje odzadu, teda cyklista. To všeobecne platí aj pre lyžiarov na lyžiarskych svahoch.

Po prvých horskáčoch postupne prišli aj ich rôzne modifikácie, tiež trekové bicykle, nové generácie cestných galuskáčov a v poslednom čase aj elektrobicykle. K tomu kadejaké prilby najrôznejších tvarov a farieb, cyklonohavice, cyklotričká, cyklotretry, cyklorukavičky, cyklookuliare, cyklopočítače, pulzomery a kopa ďalšieho, často úplne zbytočného príslušenstva. A samozrejme, rozmohli sa bicyklové servisy, ponúkajúce okrem rôznych „servisných balíčkov“ aj odvoz a dovoz bicykla až domov. Nemôžem si pomôcť, ale tento kolosálny biznis mi chvíľami zaváňa snobstvom. Podobné pocity som už dávnejšie mával ako lyžiar na lyžiarskych svahoch, kým som postupne nedal prednosť bežkám. Napokon som skončil ako „hiker“, pešiak, chodec. Má to svoje veľké výhody. Len už pomaly neviem, kam vyraziť, aby tam neboli cyklisti...

Osobitnou kapitolou sú cykloparky, alebo tzv. „bikeparky“, obzvlášť typu „downhill“, umožňujúce krkolomný zjazd na horskáči dolu lesnatým svahom cez rôzne prekážky a skoky. A keďže pri zjazde ide nielen o čas, ale aj o krk, radí sa táto zábavka k extrémnym športom. K dispozícii je spravidla niekoľko značených zjazdových trás, tzv. „trailov“ rôznej obtiažnosti, a tiež lanovka, alebo vlek, aby sa páni športovci pri návrate na kopec príliš nezadýchali. Cieľom je dosiahnuť čo najvyššiu hladinu adrenalínu v krvi. Človek, ktorý tejto nebezpečnej zábavke podľahne, sotva vníma obrovské riziko, ktoré je s prevádzkou downhill bikeparkov spojené.

Niekedy začiatkom mája sa na facebooku objavilo otrasné video z bikeparku Košútka, pri ktorom cyklista v značnej rýchlosti pri skoku takmer zahlušil decko, ktoré sa nejakým nedopatrením dostalo na trail (viď https://fb.watch/5qE3xkPzhI/). Komentár k videu bol asi v tom duchu, že dotyčný "biker" Rasťo hrdinsky odvrátil katastrofu a že rodičia by si na svoje deti mali dávať väčší pozor, veď sú tam výstražné tabuľky a niekde aj pásky.

V prvom rade si treba uvedomiť, že ide o neprehľadný lesný terén, pritom cyklista sa prirúti rýchlo, nečakane a takmer nehlučne. Ak sa na traili vyskytne nejaké zvedavé decko, alebo nepozorný dôchodca, zatúlaný pes, prípadne spadnutý strom, v tom adrenalínovom ošiali ho zbadá na poslednú chvíľu a ani nemá šancu adekvátne zareagovať. Pritom napríklad v pravidlách pre bikepark Koliba, v okolí ktorého sa pohybujú davy Bratislavčanov, sa píše, že sa jazdí na vlastnú a plnú zodpovednosť, pričom treba "mať bicykel stále pod kontrolou tak, aby ste mohli zastaviť a vyhnúť sa ostatným osobám, alebo iným objektom" (viď http://bikeparkkoliba.sk/pravidla/).

Ten Rasťo na videu reagoval neskoro, lebo v neprehľadnom teréne zbadal chlapca až keď už takmer letel nad ním, nehovoriac o jeho neprimeranej rýchlosti. Jednoducho, mal len šťastie a to decko tiež. Je dosť naivné a nezodpovedné si myslieť, že toto riziko sa dá zažehliť niekoľkými tabuľkami a kúskom pásky. Otázka je aj to, či tá trocha adrenalínu za to riziko vôbec stojí, keďže cyklista neohrozuje len sám seba, ale aj iných. Obzvlášť ak si takýto šialenec za adrenalínový downhill trail nezriedka zvolí bežnú cyklotrasu, alebo dokonca turistický chodník, kde bicykle nemajú čo robiť.

Na tomto mieste mladý cyklista Richard v roku 2014 neprimeranou
jazdou prišiel o život. Zabil ho adrenalín.
Malé Karpaty, zjazd na Medené Hámre. 

Problém pri stretoch cyklistu a chodca býva v tom, že cyklista nielenže nespomalí, ale nedá o sebe včas vedieť. Častou výhovorkou je tvrdenie, že zvonček na bicykli hrká, tak ho väčšina cyklistov ani nemá. Podľa pravidiel cestnej premávky síce zvonček z akéhosi dôvodu nie je na zozname povinnej výbavy bicykla, ale na stránke ministerstva dopravy a výstavby (oddelenie BECEP) sa uvádza, že bicykel by mal mať dostatočne silný a jasný zvonček. Vraj sa túto informáciu oplatí brať ako dobrú radu. Zato prilby dnes nosia úplne všetci, nakoľko podľa pravidiel cestnej premávky je každý cyklista povinný chrániť si hlavu, pričom deti do 15 rokov musia mať prilbu aj v obci.

Za našich čias to bolo opačne. Zvonček, klaksón či húkačku mal každý, bez toho proste bicykel nebol bicyklom. Prilby sme nepoznali. Nechcem spochybňovať ich význam, ale na bicykli som si za dlhé roky rozbil úplne všetko, okrem hlavy. Môjmu bratovi sa raz počas jazdy ulomila vidlica s predným kolesom. Polovicu tváre mal jednu veľkú chrastu. Keby mal prilbu, nepomohla by mu. Inokedy sme s deťmi na dunajskej cyklotrase videli chlapíka, ktorý spadol s bicykla a ležal tam v kaluži krvi. Okolo neho boli ľudia a čakali na sanitku. Aj on mal na hlave prilbu. Niekomu prilba možno naozaj zachránila život, ale povedal by som, že takéto prípady sú naozaj ojedinelé. V každom prípade prilbou človek chráni seba, zatiaľ čo zvončekom chráni tých druhých. Pred svojím adrenalínom a bicyklom. Trend je teda taký, že s chodcami cyklisti rátajú akosi čoraz menej. Podobne, ako vodiči áut stále menej rátajú s cyklistami (prípadne aj opačne).

Ešte sa dotknem občasných ekologických kampaní za používanie bicykla. Aj tento týždeň prebieha súťaž s názvom „Do práce na bicykli“. Vraj tým pomôžeme životnému prostrediu. Má to však jeden háčik. Na Slovensku ešte stále nie je vybudovaných dosť cyklotrás, a aj z tých už vybudovaných sú viaceré problémové, lebo sú buď kombinované s chodníkmi pre peších, alebo sú len tak namaľované na okrajoch rušných ciest a ulíc. A jazda mimo cyklotrasy v meste či mimo neho je pri súčasnej hustote dopravy o dosť nebezpečnejšia, ako pred rokmi. Takže je na zváženie, či byť ekologický a riskovať pritom život, alebo nechať bicykel doma a radšej sa bezpečne odviezť autom, či autobusom.

Mimochodom, vodiči verzus cyklisti je tiež kapitola, o ktorej by sa dalo písať dosť a dosť. Niekedy to býva obojstranné, ale práve bezohľadnosť niektorých vodičov voči cyklistom ako tým „slabším“ by mala byť akýmsi mementom pre cyklistov, aby neuplatňovali „právo silnejšieho“ voči chodcom, ktorí budú vždy ťahať za kratší koniec.

Veľa sa v cyklistike zmenilo a aj sa bude musieť zmeniť. To, čo by však mal byť nemenné, je primeraná ohľaduplnosť a slušnosť jedného voči druhému. Pravidlá, vyhlášky a predpisy budú síce stále dokonalejšie, ale vždy budú mať slabé miesta. Je to teda do značnej miery aj o kultúre národa, o empatii a ľudskosti. V tomto nám žiadne právne normy nepomôžu. Zatiaľ je to stále nerovný boj silnejšieho so slabším, či už tým silnejším je bicykel, alebo auto. Je to boj človeka s ľudským sebectvom, kde je každé víťazstvo len občasné a dočasné.

S DEŤMI PO HORÁCH 6: Uprostred jelenej ruje

Začiatkom leta v roku 1993 sme boli pozvaní našim rodinným priateľom na spoločný slovensko-poľský výstup na vrch Lúčna v Západných Tatrách. Zúčastnil som sa ho so svojou prvou dcérkou Naďou, ktorá mala vtedy päť rokov. Počasie bolo mizerné, najprv dážď, postupne aj sneh a moje dieťa mi počas výstupu jasne dalo najavo, že sa mu to nepáči. Tak sme to v polovičke cesty vzdali. Ako sme sa potom sušili v útulnej jedálni pri dobrom jedle na chate Zverovka, zapáčil sa mi nápad stráviť práve tu zopár dní dovolenky s celou rodinou. Námietky doma neboli žiadne, tak sme sa ešte toho istého roku na Zverovku vrátili v plnej štvorčlennej zostave. Tentoraz to vyšlo úplne bez chýb.

Bol september a jelenia ruja bola v plnom prúde. Nepríčetné ryčanie nás sprevádzalo takmer denne, kdekoľvek sme vyrazili. Jednej noci dokonca prišiel jeleň až na lúku pri chate a robil tam taký hluk, že decká od strachu zaliezli pod perinu. Na bočnom hrebeni za sedlom Pod Osobitou nás chvíľami ovanul intenzívny pižmový jelení pach. Nebolo nám všetko jedno, ale uvedomoval som si, že jelene najviac šalejú večer a v noci a že ak ich človek nedráždi, tak dajú pokoj. Takže keď sa nablízku ozval jeleň, tak sme sa tvárili, že tam vôbec nie sme. Ku koncu pobytu aktivita jeleňov citeľne poľavila a namiesto dunivého trúbenia sa v lesoch ozývalo už len nesmelé krochkanie.

Počasie bolo po celý čas ideálne, tak sme využili každý jeden deň. Obišli sme Račkove plesá, vystúpili sme konečne aj na Lúčnu, nazreli sme do Bobroveckej doliny a do tiesňavy v Juráňovej doline. Navštívili sme aj prastarý vodný mlyn v Kvačianskej doline a v nedeľu sme sa dostali na svätú omšu v Zuberci, kde nás upútal miestny „zasadací poriadok“ – ženy s deťmi vpredu, podaktoré v krojoch, a chlapi v oblekoch vzadu. Nič nám ten týždeń nechýbalo. Deti ešte neboli školopovinné, tak sme nič nezameškali. Dodnes na Zverovku spomíname ako na jeden z najkrajších rodinných zážitkov.

Manželka Alena a deti, vtedy ešte len dve. Tu na Zverovke sú mi vydaní na milosť a nemilosť...

Ranný pohľad z chaty do Roháčskej doliny.

Jerguš (3) a Naďa (5) a ich obľúbený superbalvan.

... A teraz ako dolu?

V sedle Pod Osobitou, v pozadí zrušený turistický chodník na Osobitú.

.

V lesoch naokolo bolo rušno. V pozadí Osobitá.

Oddych "na streche". Tam v diaľke je už Poľsko.

Zostup z Lúčnej.

Tiesňava v Juráňovej doline.

Vodný mlyn v Kvačianskej doline.

Občerstvenie na dne rokliny v Kvačianskej doline. Jerguš absolvoval tento úsek v nosiči.

P.S.:

O rok neskôr sme to skúsili podobným spôsobom na chate Magurka. Ubytovanie a strava boli o dve triedy horšie, ako na Zverovke, a naše možnosti výletov do okolitej prírody boli značne obmedzené nepriaznivým počasím – pršalo nám skoro každý deň. Okrem toho sme na rozdiel od predchádzajúceho roka boli bez auta, ktoré by nám poskytlo viac možností. Proste nám to nevyšlo. Mimochodom, táto chata bola potom dlhé roky beznádejne zatvorená. Až v roku 2008 sa konečne dočkala rozsiahlej rekonštrukcie a o rok neskôr aj obnovenia prevádzky. Ešteže tak, škoda by jej bolo.

Smutný pohľad na zatvorenú chatu na Magurke (jún 2007)