S DEŤMI PO HORÁCH 4: Od chaty k chate

 

Opäť zas prišiel čas, kedy ma ako spolupracovníka Klubu Slovenských Turistov čakala služobná návšteva vysokohorských chát. Tentoraz to mala byť Chata pri Zelenom plese (Brnčalka), Teryho chata a Zbojnícka chata. Spoločnosť mi robil 13-ročný syn Milanko, ktorý sa vždy do Tatier tešil, aj keď po letnej návšteve Chaty pod Rysmi nemal rád reťaze. Ubezpečil som ho, že tentoraz po ceste žiadne nemáme. Mýlil som sa.

Koniec septembra 2009. V poobedňajších hodinách vystupujeme z rýchlika v Poprade. Nad mestom duní búrka a ja rozmýšľam, čo urobíme. Telefonicky sa radím s chatárom z Brnčalky, ktorý ma ubezpečuje, že búrka za chvíľu prejde. Tak sme teda nastúpili na autobus smer Ždiar a od zástavky Biela voda zahajujeme náš výstup na Brnčalku. Búrka medzitým stíchla, ale ešte slabo popŕcha. Žltá značka nás vedie dolinou miernym stúpaním pozdĺž Bieleho a Zeleného potoka. Okolo nás sa prevaľujú sivé oblaky a výhľad je minimálny. Podľa smerovníka to máme na chatu 3 hodiny dupania. Za 2,5 hodiny aj s prestávkou už máme chatu na dohľad. Milanko ma zrazu šokuje zvolaním: „Aha, chata pri Zelenom plese!“, pritom tu v živote nebol. Ukázalo sa, že ju mal zafixovanú z obľúbeného českého filmu Jak se krotí krokodýli. Pamäť mal vždy mimoriadne dobrú. Ako autista...

Zvítali sme sa s chatárom, ubytovali sme sa a vybavili, čo bolo treba.

Brnčalka na dohľad

A už sme tam!

Zelené pleso je naozaj zelené

Na druhý deň nás víta modrá obloha a nádherný výhľad na okolité štíty. Z jednej strany nás zdraví Jastrabia veža, z druhej severná stena Malého Kežmarského štítu a medzi nimi v závere doliny Baranie rohy s Baraním sedlom, kadiaľ by to bolo na Teryho chatu o pol dňa kratšie, ako celodennou obchádzkou po magistrále okolo Kežmarského a Lomníckeho štítu cez Skalnaté pleso k Zamkovského chate a hore Malou studenou dolinou. Môj kamarát Stano ma pred cestou veľmi nahováral na toto dobrodružstvo, vraj tá skratka dá zabrať, ale je zabezpečená reťazami. Problém bol však v tom, že trasa cez Baranie sedlo je (aspoň zatiaľ) neznačená a teda vyžaduje horského vodcu. Navyše, mal som pri sebe decko, s ktorým by som aj tak takúto trasu bez predchádzajúceho odskúšania neriskoval. Hlavne keď nemá rado reťaze...

Jastrabia veža

Malý Kežmarský štít

Baranie sedlo. Snáď niekedy nabudúce...

Bolo načase prestať snívať. Vyrážame od chaty po červenej popri Čiernom plese smerom na sedlo Pod Svišťovkou.

Čierne pleso je naozaj čierne

Po chvíli kráčania chodník naberá stúpanie. Zrazu počujem neklamný zvuk – nejakí turisti pred nami hrkocú s reťazou. Milanko na mňa spýtavo pozrel, že vraj som mu niečo sľúbil. „Prepáč, zabudol som“. Naposledy som tadeto išiel, keď som mal asi toľko čo on, kto by si to už pamätal. Našťastie to bol len krátky nenáročný úsek, také sa nerátajú...

Milanko zdoláva úsek zabezpečený reťazou

Naberáme výšku. Otvárajú sa nám krásne výhľady do doliny Zeleného plesa. Postupne pribúdajú oblaky. Mal som obavy, aby nás na nejakom otvorenom mieste nechytila búrka, počasie bolo dosť neisté. Kým sme vyšli do sedla, jemne nás zakryla studená hmla.

Výhľad do doliny Zeleného plesa

Tatranská hmla

Už sme skoro hore...

...v sedle pod Svišťovkou

Úsek od sedla po Skalnaté pleso prechádza úbočím Huncovského štítu cez početné skalné sute, pričom na niektorých miestach musíme cez balvany preliezať. Okolo obeda sa z hmly vynárajú kupoly hvezdárne na Skalnatom plese. Proviantu máme dosť, ale predsa len som chlapcovi v reštaurácii v budove lanovky objednal polievku, aby sa trochu zahrial. Vypýtali za ňu 7 EUR. Proste Hohe Tatra a hohe ceny. Pritom na Teryho chate, kam sa všetko vynáša na chrbtoch, máte za dve takéto polievky polopenziu na celý deň...

V pozadí hvezdáreň na Skalnatom plese

Hladný Milanko na Skalnatom plese

Poobede zostupujeme po magistrále od Skalnatého plesa k Zamkovského chate. Začína popŕchať, ale napokon sa nerozprší. Dokonca sa nám otvára výhľad na Popradskú kotlinu a východnú časť Nízkych Tatier.

Zostup k Zamkovského chate

Na Zamkovského chate to vonia dobrotami. Ľudia naokolo sa napchávajú a nám tečú sliny. Čakajú nás však ešte dve hodiny hore Malou Studenou dolinou a na Teryho chate dobrá večera. Milanko chcel ukázať, že nie je žiadna bábovka. Odolal všetkým gastropokušeniam a po malom občerstvení bol odhodlaný pokračovať. Získal u mňa dobrý bod!

Zamkovského chata

Milanko sa rozhodol vydržať až na Teryho chatu!

Pomaly stúpame hore Malou Studenou dolinou. Nízke oblaky sa miešajú so zlatistou žiarou zapadajúceho slnka. Ľudia zostali na Zamkovského chate, sme v doline sami.

Malá Studená dolina

Niekde tam je Prostredný hrot

Na Terynke

Na Teryho chate konečne prišiel rad aj na naše žalúdky. Kým som potom vybavoval, čo bolo treba, Milanko zatiaľ zabával partiu Čechov. Dokonca po česky! Vždy bol nadmieru komunikatívny. Ako atypicky autista...

Spokojný, najedený a spoločenský Milanko...

Na tretí deň sme pôvodne mali ísť ešte na Zbojnícku chatu, ale nakoniec sme sa s chatárom po telefóne dohodli na stretnutí na Hrebienku. Tak sme ležérne zbehli dolu dolinou, ktorá už bola zaliata doobedňajším slnkom, len okolité štíty sa ešte mračili. Čas nás už netlačil.

Pohľad od chaty smerom hore - kotlina Piatich spišských plies 

Pohľad od chaty smerom dolu. Ako z lietadla...

Teryho chata, v pozadí Priečne sedlo

Ešte raz Prostredný hrot, tentoraz v plnej kráse

Zostup Malou Studenou dolinou

Prechod z Teryho na Zbojnícku chatu cez obávané Priečne sedlo sme absolvovali až pri ďalšom spoločnom výjazde začiatkom leta v nasledujúcom roku. V sedle bol vtedy ešte sneh. Tesne pod sedlom sa chodník stratil v suťovisku a my sme sa omylom dostali nie na pravú stranu sedla, kde sú reťaze a kramle, ale na ľavú stranu, ktorou sa pre sneh nedalo pokračovať. Aby sme sa dostali na pravú stranu k reťaziam, bolo treba prejsť niekoľko metrov krížom cez strmé snehové pole. Keďže sme nemali zimné vybavenie a ani lano, neriskoval som to. Vrátili sme sa teda cca. o 50 metrov nižšie až pod spodný okraj snehového poľa a nastúpili sme do sedla po pravej, zabezpečenej strane. Milanko to celé dosť intenzívne prežíval. Najprv chcel volať vrtuľník, potom sa modlil. Od srdca a nahlas. Strašne bol zlatý, proste decko na zjedenie... Nakoniec sa až prekvapivo vzchopil a o chvíľu sme boli v sedle. Bol na seba dokonca hrdý a u mňa získal ďalší bod. Ja som však po tomto kikse vôbec nemal pocit hrdosti... Dôležité však bolo, že sme uváženým postupom situáciu zvládli. Chlapec si to potom ešte dlho pripomínal, keď sa mu niečo nedarilo. Akurát reťaze po tomto zážitku nemal rád ešte viac, ako predtým. Na Zbojničke už bol zase vo forme, dokonca sa dal do družnej debaty s nejakými Poliakmi. Ako inak - po poľsky...

Keď som na Hrebienku vybavil čo bolo treba, ostávalo nám už len vrátiť sa domov. Odchádzali sme zdraví, spokojní a o poznanie bohatší. Čo iné sme si mohli priať?

Spokojný Milanko v tatranskej električke

Posledný pohľad na zamračené Vysoké Tatry

Za Boha a za národ?

 O Slovákoch sa hovorí, ako o „holubičom národe“, ktorý nikdy neubližoval iným národom. V podstate ani veľmi nemohol, lebo všetky okolité krajiny boli vždy početnejšie a silnejšie. Silnou stránkou Slovákov je však schopnosť ubližovať samým sebe a zosmiešňovať sa. Ešte aj dnes mnohí kričia, že cudzie nechceme, svoje si nedáme! A čo je najhoršie, je priveľa takých, ktorí to myslia vážne.

Slovensko je moja vlasť, hoci korene mám inde. Matkini rodičia boli Rusi, matka sa však narodila na Slovensku. Otec sa narodil a vyrastal neďaleko Prahy. Vzali sa na Slovensku, kde potom aj žili a vychovávali svoje deti. Neodišli, hoci matku ako študentku v päťdesiatych rokoch tri roky väznili komunisti a poznačili ju tak na celý život. Neodišli ani po okupácii v roku 1968, hoci otec ako člen Slovenskej filharmónie nemal problém nájsť si prácu v zahraničí. Ani ja nehodlám odísť, ibaže by sa k moci dostali kotlebovci. Ak tu mám ďalej žiť, nemôžem nevidieť svoju vlasť a svoj národ taký aký je, bez falošných ilúzií. S odstupom času si takýto luxus už hádam môžem dovoliť.

Nechcem zachádzať do histórie, v nej naozaj nie som doma. Ani nemienim polemizovať o vojnovej Slovenskej republike, ktorú mnohí považujú za predchodcu tej súčasnej. Stačí posledných zažitých 30 rokov.

Keď sa krátko po revolúcii začalo hovoriť o rozdelení Československa, sľúbili nám, že bude referendum, aby sa občan mohol vyjadriť. Napokon sa nás občanov nikto na nič nepýtal. Urobili, ako chceli. Mnohí sa s tým dodnes nestotožnili. Tak Slováci, ako aj Česi.

Nebol som zásadne proti rozdeleniu republiky, ale ani som neskákal nadšením, ako viacerí spoluslováci, hoci nikto z nás nemal ani tušenie, čo toto rozdelenie prinesie. Už sme sa nemohli ďalej vyhovárať na Prahu, mali sme byť už zodpovední sami na seba.

Aj keď teraz sa zase tak radi vyhovárame na EÚ...

Dva a pol roka pred rozdelením som bol služobne v Prahe. Ohúrili ma rôzne protislovenské nápisy po stenách a aj irónia predavača v obchode, keď som naňho spustil po slovensky. Necítil som sa tam dobre a nechápal som. Až neskôr mi došlo, že to len "starší brat“ sa nevedel zmieriť s tým, že sa ten mladší chce postaviť na vlastné nohy. 

Alebo žeby za tým bolo niečo hlbšie?

Pamätám sa na frašku okolo nového dvojpísmenového medzinárodného kódu - ako Čechoslováci sme dovtedy používali značku CS. Samostatná Slovenská republika mala mať najprv značku SO. Neskôr sa však zistilo, že SO už majú Somálci. Podaktorí politickí nadšenci si však už v predstihu dali vyrobiť nálepky a so značkami Somálska (či skôr "Somárska") na autách uháňali do Prahy bojovať za svoju hrudu. Keď im to došlo, zmenili SO na SQ, ale aj tam bol akýsi zádrhel. Do tretice navrhli skratku SK a tú už okolitý svet prijal. 

Ale aj tak si nás v tom okolitom svete stále pletú so Slovinskom...

Ku každému štátu patrí aj štátna hymna. Prvá sloha Matuškovej hymnickej piesne „Nad Tatrou sa blýska“ bola roky súčasťou československej štátnej hymny, pričom v tejto slohe sa spieva „Zastavme SA, bratia, veď sa oni stratia, Slováci ožijú“. Potom však niekto po dlhých rokoch prišiel na to, že správne sa má spievať „Zastavme ICH, bratia, ...“. Nastal tak problém, že vlastne nevieme, KOHO máme zastaviť, aby Slováci ožili – Maďarov, Rómov, migrantov, EÚ... Vtedy sa stačilo len zastaviť – a počkať, kým sa oni stratia. 

Aj keď na odchod okupačných sovietskych vojsk sme takto čakali takmer 23 rokov - až do roku 1990...

Keď bola v júli 1992 za hlbokého mečiarizmu vyhlásená deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, určite jasalo oveľa menej ľudí, ako by si vládna garnitúra želala. Problémom nebola ani tak vízia samostatného Slovenska, ale spôsob, akým sa to celé dialo. Napokon, keď v roku 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, samozvaní „tvorcovia štátnosti“ a „otcovia národa“ si dali na večnú slávu vyrobiť bronzové busty, celkovo 25 hláv za 4,5 milióna Sk. Dnes tieto busty zapadajú prachom v depozitári bratislavského Historického múzea, po tom, ako ich odmietla prevziať Slovenská Národná Galéria, pretože ich nepovažovala za historicky významné. Skončili podobne, ako busty a sochy Lenina či Gottwalda: Na smetisku dejín a v mori smiechu.

Mesiac po vzniku samostatného Slovenska bola Maticou Slovenskou slávnostne vyhlásená zbierka na národný poklad Slovenskej republiky. Cieľom zbierky malo byť posilnenie spolupatričnosti Slovákov doma i vo svete, vytvorenie zlatých, korunových i devízových rezerv v Národnej banke Slovenska a tiež podpora stabilizácie novej slovenskej meny. Nadšení Slováci, domáci i zahraniční, venovali na tento účel nielen hotovosť, ale aj zlato, drahé predmety a umelecké diela. Peniaze, ktoré sa takto vyzbierali, Matica napokon nevložila do Národnej banky Slovenska, ale pochybne investovala do Podielového družstva Slovenské investície, ktoré v krátkom čase skrachovalo. Mladý štát tak prišiel o 23 miliónov slovenských korún (takmer milión Eur). Okrem toho, z desiatok kíl drahých kovov a vzácnych predmetov značná časť jednoducho zmizla priamo z trezoru Nadácie Matice slovenskej, ktorá poklad spravovala. Inak povedané, z pokladu ostala len ohlodaná kosť a okolo nej množstvo hádok a obviňovania. Vec riešila aj polícia, ktorá v r.2017 vyšetrovanie zastavila s tým, že „nešlo o trestný čin“.

Smiať sa, či plakať?

Existuje viacero takýchto smutno-smiešnych „národných symbolov“. Napríklad megalomanske Slotove plány na takmer stometrový dvojkríž nad Žilinou, či jeho slávna reč, ktorá zaznela za búrlivého jasotu poslucháčov v roku 1999 na mítingu HZDS a SNS v Kysuckom Novom meste, ako „pôjdeme do tankoch a zrovnáme Budapešť!“. Tiež dlhoročná neschopnosť historikov poskytnúť konečne školákom objektívne a vyvážené dejiny Slovenska v kvalitnej učebnici dejepisu a napokon aj samotná prítomnosť neonacistov v súčasnom slovenskom parlamente.

Keď si to takto človek zhrnie, musí si nevyhnutne položiť otázku: Ako mám byť hrdý na svoj národ? Nie je dôležitejšie jednoducho mať rád svoju vlasť, bez ohľadu na to, aké národy a rasy v ňom žijú?

Odpoveď nám už pred rokmi dal Svätý Otec Ján Pavol II. pri jednej zo svojich návštev na Slovensku: Patriotizmus - áno, nacionalizmus – nie!

Bude to tak a nie inak.

Mám rád Slovensko, ale nikdy som nebol a nebudem národovcom, pretože odtiaľ je už iba kúsok ku xenofóbii. Okrem toho, národovci nemajú príliš zmysel pre humor a a chýba im nadhľad. Vôbec mi nevadí tých zopár utečencov, ktorí žijú na Slovensku, a nebojím sa ani prípadných ďalších. Ak sa treba niekoho báť, tak sú to predovšetkým vyholení „vlastenci“ v zelených či čiernych tričkách s krížikmi a tiež utajení novodobí komunisti, pretože komunista nie je len člen KSS, ale je to človek s dosť nebezpečným spôsobom myslenia, aký majú viacerí členovia a sympatizanti ľavicových politických strán.

Navyše, jedno aj druhé tu už predsa bolo. A povedal by som, že stačilo... 

Sme súčasťou EÚ, hoci za Mečiara nás do EÚ a ani do NATO nechceli. Nezdieľam názor, že EU nás oberá o svojbytnosť, sme v tomto združení dobrovoľne a radi. Nie sme podrobení fašistickému Nemecku, komunistickému Sovietskemu zväzu, či „starším bratom“ Čechom, ako v minulosti. Skladáme účty vyspelej Európe, v ktorej žijeme, a to je istou garanciou, že si tu autoritatívnejšie vládne garnitúry nemôžu neobmedzene robiť, čo chcú. 

A to mi dáva istý pocit bezpečia.

Obrázok je od karikaturistu Shootyho. 

Použité zdroje:

https://hnonline.sk/galeria/3921-excesy-slovenskych-politikov/30eabc7946c66e00dfa8711b82998c3a

https://www.tyzden.sk/spolocnost/37936/ake-su-nase-ucebnice-dejepisu/

https://svet.sme.sk/c/642384/busty-tvorcov-statnosti-lezia-v-krabiciach.html

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/458956-z-narodneho-pokladu-zostalo-torzo-hadky-on-neustavaju/

Čas lámania ľudských charakterov a skautských ľalií

Ľalia je po celom svete známa predovšetkým ako symbol čistoty, rytierstva a tiež skautingu. Na Slovensku dnes funguje skauting ako súčasť celosvetového skautingu a jeho zameranie či legitimitu už nemusí nikto riešiť. Avšak nebolo tomu tak vždy. Ako decko som zažil počas Pražskej jari znovuzrodenie dovtedy zakázaného skautingu i jeho potupný zánik počas takzvanej normalizácie. Ostali len spomienky a zopár fotografii.

Skauting sa zrodil začiatkom 20.storočia, pôvodne ako chlapčenské, neskôr univerzálne hnutie mladých. Je najpočetnejšou mládežníckou organizáciou na svete, otvorenou pre všetky národnosti a vierovyznania. Jeho cieľom je dosiahnuť plný fyzický, intelektuálny, sociálny a duchovný rozvoj osobnosti mladého človeka, pričom využíva zmysel mladých ľudí pre romantiku a priateľstvo. Vychováva ich aj v rôznych praktických zručnostiach, k pevnej vôli, dôveryhodnosti a čestnosti, tímovej práci, vodcovským zručnostiam a k zodpovednosti za seba a okolie.

Na Slovensku existovali v medzivojnovom období tzv. evanjelickí skauti, katolícki skauti, židovskí skauti a tiež Spartakovi skauti práce, podporovaní aj komunistami. Najdôležitejší a najpočetnejší však bol Zväz junákov skautov republiky česko-slovenskej. V r.1938, v čase pomníchovského autonómneho Slovenska, zakázala slovenská vláda skautské organizácie a v r.1940 sa to isté udialo v protektoráte Čechy a Morava. Skauti kolaboráciu s nacistickým režimom odmietali a mnohé skautské skupiny vyvíjali intenzívnu odbojovú činnosť. Po skončení vojny sa skauting za masovej odozvy mládeže obnovil, avšak po komunistickom prevrate v roku 1948 bol skauting opäť zakázaný. Zároveň bola založená štátom preferovaná komunistická Pionierska organizácia Československého zväzu mládeže a ako bolo v päťdesiatych rokoch zvykom, skautskí činovníci boli perzekuovaní, zatváraní či dokonca popravovaní. Ani komunistickej totalite slobodymilovný skauting nevyhovoval.

Keď prišiel rok 1968, mal som osem rokov. Rodičia nás vtedy s bratom prihlásili do znovuobnovenej skautskej organizácie Junák. Stal som sa vĺčaťom, teda som bol zaradený do vekovej kategórie členov do 11 rokov. Vĺčatá a včielky boli niečo ako iskričky u pionierov, inak to boli dva úplne rozdielne svety. Mali sme klubovňu, chodili sme do prírody, do lodenice, hrali sme rôzne hry, robili táboráky, v zime sme stavali iglu. Nosil som hnedozelenú skautskú košeľu, okolo krku žltú šatku a na hlave ozajstný skautský klobúk. Nikdy som sa medzi skautmi nenudil a nikdy ma nikto neponižoval. Medzitým prišli ruské tanky. Bola to predzvesť toho, že mnohé veci už nikdy nebudú také, ako predtým. Niektorí kamaráti neskôr odišli s rodičmi do zahraničia a už sa nevrátili. Moji rodičia znášali okupáciu ťažko, ale rozhodli sa zostať. Skauting zatiaľ fungoval ďalej a v roku 1970 vyvrcholil trojtýždňovým skautským táborom.

Skautský tábor pod Šípovou, júl 1970.

Tábor sa konal pod kopcom Šípová neďaleko Richňavských jazier v Štiavnických vrchoch. Bolo nás asi štyridsať, vrátane vodcu Stanleyho a jeho rodiny. Autobus nás priviezol k Richňavským jazerám a odtiaľ sme išli so všetkým nákladom asi dva kilometre pešo. Postavili sme stanový tábor v tvare U so stožiarom uprostred, na ktorý sme potom každé ráno pri nástupe slávnostne vyťahovali štátnu vlajku. Hneď za táborom mal stan Stanley so ženou a malým dieťaťom a vedľa bol zásobovací stan s potravinami, ktorý bolo treba strážiť pred líškami. V neďalekom lese sa vykopala latrína, na susednej čistinke sme si urobili prístrešok s pecou na varenie a lavice so stolmi na jedenie, trochu ďalej v lese na dne dolinky pri potoku sme si urobili malé mólo na umývanie a pitnú vodu sme nosili v kanistri z neďalekej studničky. Boli sme rozdelení do družin, pričom jednu z nich tvorili vĺčatá a v tých ostatných boli skauti, chalani o pár rokov starší odo mňa. Každá družina mala svojho radcu, ktorý podliehal vodcovi. Na nudu nebol vôbec čas. Okrem budovania tábora a potrebného vybavenia sme sa striedali v službách v kuchyni, pri nosení vody, rúbaní dreva a na nočných hliadkach. Organizovali sa rôzne denné i nočné hry, nacvičovali sme morzeovku a stopárstvo a pri veľkom Richňavskom jazere sme mali uschované dvoje kanoe, na ktorých sme sa učili pádlovať. Vždy koncom týždňa sme mali slávnostný táborák, ku ktorému sme si museli vyrobiť vlastné sedačky, a nechýbala ani gitara a spev. Dodnes na ten tábor spomínam ako jeden z najúžasnejších životných zážitkov.

Vĺča v náručí mamy, ktorá prišla na návštevu.

Spolubývajúci Martin (vľavo) a môj mladši brat Juro, ktorého vtedy do tábora nevzali.

Po návrate domov sme išli s mamou do klubovne vrátiť spací vak, ktorý som si na tábor požičal. Avšak klubovňa už bola zapečatená, skauting zrušený a skautský majetok zhabaný Pionierskou organizáciou. Tiež mi prestal chodiť časopis Junák a v tom čase maximálne obľúbený komiks Foglarových Rýchlych šípov sa už viac nedal zohnať. Bolo mi to ľúto a vnímal som to ako krivdu. Zaprisahal som sa, že do Pioniera nikdy nevstúpim. A nevstúpil som, ako jediný z triedy. Ako tínedžer som sa z donútenia zúčastnil dvoch pionierskych schôdzok, ale jednu sme strávili nudným kecaním v miestnosti a tá druhá bola vychádzka po okolí, na ktorej nám vedúci núkali cigarety. Tiež sme s bratom absolvovali dva pionierske tábory, pretože rodičia opravovali chalupu a potrebovali nás na nejaký čas odpratať. Ale z obidvoch sme sa predčasne vyprosili. To sa proste so skautským táborom a skautingom ako takým vôbec nedalo porovnať.

Okolo nás sa život postupne „normalizoval“. Ulica, po ktorej som chodil na hudobnú, prestala byť Štefánikova a stala sa ulicou Obrancov mieru. Štefánik prestal existovať, podobne ako aj Marta Kubišová, či Alexander Dubček, ktorý býval neďaleko nás a ktorého roky strážili „nenápadní“ tajní, aby náhodou súdruhom niečo nepokazil. Na Starom moste sa objavil duchaplný svetelný nápis „Proletári všetkých krajín spojte sa!“, vyskladaný z najmenej tristo žiaroviek. Z vojenskej okupácie sa stala „bratská pomoc“ a zo skautingu buržoázna ideológia, ohrozujúca socialistickú mládež. V niektorých úradných tlačivách sa objavila kolónka „Váš postoj ku krízovým rokom 1968-69“. Človek si musel dobre rozmyslieť, čo tam napíše...

Po nástupe na strednú školu som „bol vstúpený“ do Slovenského zväzu mládeže a tým som bol aj ja „znormalizovaný“. Aby bol pokoj. To bola, bohužiaľ, ústredná motivácia väčšiny zväzákov, aby mali oni sami a aj ich rodiny pokoj. Často som myslel na skautov, ktorí sa v tých rokoch tajne stretávali a fungovali. Aká len musela byť ich motivácia, keď nestrácali odhodlanie! Lebo im rozhodne pokoj dopriaty nebol...

Naše bývalé táborisko o 33 rokov neskôr (rok 2003)

Malebná prístupová cesta k táborisku

Po nežnej revolúcii, keď po pionieroch a zväzákoch ostal už len smrad, sa skauting na Slovensku začal obnovovať, pričom sa viedli búrlivé diskusie, ako má vlastne vyzerať. Či má byť kresťanský podľa predstáv saleziánov, alebo skôr na spôsob tradičného českého trampingu. Tieto nejasnosti ma napokon odradili od úmyslu vrátiť sa ku skautingu aj so svojimi deťmi. Dnes už dianie v skautingu nesledujem, ale vytrvalo držím všetkým skautom a skautkám palce. Aby vytrvali a aby ich zase nejakí novodobí ideológovia po štvrtý krát nezrušili.

Foto: J. Vyskočil-senior, P.Vyskočil

Použité a doporučené zdroje:

http://88.wz.sk/files/stanovy_slsk.pdf

https://domov.sme.sk/c/7303068/skaut-pionieri-museli-padnut-skauti-ucia-slobode.html

https://sk.wikipedia.org/wiki/Slovensk%C3%BD_skauting

S DEŤMI PO HORÁCH 3: Až na hranu

V októbri 2014 sme sa vybrali s Milankom na víkend do Vysokých Tatier. Plán bol jednoduchý: Vyviezť sa na Hrebienok, odtiaľ vymakať Veľkou Studenou dolinou na Zbojnícku chatu, tam prenocovať a na druhý deň pokračovať cez sedlá Prielom a Poľský hrebeň do Velickej doliny a zbehnúť popri Sliezskom dome do Tatranskej Polianky. Plán sme síce nedodržali, ale aj tak môžeme hovoriť o šťastí.

Milanko v tom roku dovŕšil osemnástku a teda mal byť už dospelý. Avšak u atypických autistov býva dospelosť dosť diskutabilná, ak vôbec nejaká nastane. Preto je to ešte stále „S deťmi po horách“. Na druhej strane Milan nebol v Tatrách žiadnym začiatočníkom. Vzhľadom na svoj neurologický nález mal síce spočiatku na krivolakých skalnatých chodníkoch problém s rovnováhou a s koordináciou pohybu, ale v priebehu rokov urobil veľké pokroky. Prešli sme spolu prakticky celú tatranskú magistrálu, niektoré významnejšie doliny a zvládol aj obávané Priečne sedlo. Teraz však čelil výzve, v ktorej si mal preveriť svoje „hrany“.

Pohľad z Veľkej Studenej doliny na východ

V Tatrách bolo pod mrakom, ale nemrzlo a ešte nebol sneh. Vystúpili sme v poobedňajších hodinách z pozemnej lanovky na Hrebienku a zamierili sme po modrej do Veľkej Studenej doliny. Oblaky sa prevaľovali cez okolité hrebene a občas popŕchalo. 

Kamenná lavína, ktorá sa nedávno prevalila cez turistický chodník

Reťazou zabezpečený úsek pod Zbojníckou chatou

Na dohľad od Zbojníckej chaty. Ešte si vidíme pod nohy

Tesne pred zotmením sme dorazili na Zbojničku, pri ktorej sme chvíľu obdivovali stádo kamzíkov. Na chate boli iba dvaja Poliaci, inak nikto. Krátko po našom príchode sa vonku spustil dážď. Povedali sme si, že ráno uvidíme.

Na druhý deň bolo oblačno, ale nepršalo. Tak sme sa vydali smerom k Prielomu. 

Ráno na Zbojničke

Autobusová zastávka. Podobnú majú aj na chate pod Rysmi...

Prešli sme popri Zbojníckych plesách a cesta nabrala na strmosti. Značky boli len zriedka a popri chodníku boli vyšliapané viaceré slepé odbočky, ktoré nás občas miatli. 

Pred nami je najnáročnejší úsek cesty. Vľavo je Východná Vysoká, pod ňou vpravo
sedlo Prielom a v strede Divá veža

V záverečnom úseku pred sedlom zrazu značka zamierila po skalách strmo hore. Okolo nás sa mračilo, ale ešte stále sme mali výhľad do doliny. Milanko neveril, že ideme po značkovanom chodníku. Zneistel a napokon odmietol pokračovať. Vraj cez hranu nepôjde! Tak sme si sadli, aby sa upokojil, a pri malom občerstvení sme zvažovali, čo ďalej.

Cez hranu nejdem!

Cez sedlo Prielom som prešiel niekoľkokrát, ale vždy z druhej strany. Sedlo je zabezpečené reťazami a kramlami a ako také nepredstavuje mimoriadny problém. Kritický je len začiatok zostupu zo sedla do Veľkej Studenej doliny, kadiaľ mnohí turisti zliezajú po štyroch a ešte aj zhadzujú kamene na tých pod nimi. Ja som pri tejto túre volil opačný smer, nakoľko v takomto teréne sa určite lepšie lezie hore, ako zlieza dolu. Nepochybne by sa tu zišlo zabezpečenie aspoň kúskom reťaze. Počas dažďa, sneženia či poľadovice možno tento úsek označiť za nebezpečný.

A dážď tentoraz naozaj hrozil. Milanko zjavne nebol v pohode a ja som to nechcel siliť. Tak sme sa napokon rozhodli pre návrat. Čakala nás spiatočná cesta celou Veľkou Studenou dolinou až na Hrebienok.

Posledný pohľad na sedlo Prielom

Kúsok pod Zbojníčkou začalo popŕchať. Milankovi to však už nijako neprekážalo, naopak, postupne sa mu zlepšila nálada. Začal rozprávať o všetkom možnom a neprestal, kým sme nezišli do civilizácie. 

Dolina sa postupne halí do mokrej hmly

Milanko je už v pohode

Ustupujeme

Keď sme prechádzali okolo Ohniska (veľkého balvanu uprostred doliny), už celkom citeľne pršalo. A pršalo nám až na Hrebienok. Keby sme pokračovali podľa pôvodného plánu, namiesto na Hrebienku by sme v rovnakom čase a rovnako mokrí boli niekde pri Sliezskom dome a odtiaľ by nás čakal ešte dvojhodinový pochod v daždi do Tatranskej Polianky. Takže sme sa nakoniec rozhodli správne.

Napokon, pri každej túre je vždy dôležitejšie správne sa rozhodovať, ako trvať na dodržaní plánu. Obzvlášť v Tatrách.

Pred Hrebienkom

Upršané jesenné Tatry

Tento tatranský víkend mal nakoniec tragickú dohru. Hneď nasledujúci deň, keď sme už s Milankom boli dávno doma, sa síce v Tatrách vyčasilo, ale noc predtým spadli teploty pod bod mrazu a na skalnatých chodníkoch sa objavil ľad. Za týchto podmienok došlo na chodníku pod chatou Pod Rysmi k smrteľnému pošmyknutiu a pádu 36-ročnej brigádničky z chaty a krátko na to aj 78-ročného turistu, ktorý sa prišiel pozrieť na 30.ročník nosičskej súťaže „Sherpa Rallye“. Ten turista nebol len turista. Bol to horolezec, známy cestovateľ, publicista, pedagóg a geograf František Kele. Precestoval všetky kontinenty, bol v Himalájach, Andách, na severnom póle, podnikol trikrát cestu okolo sveta. Napokon to zakončil doma v Tatrách na zľadovatelom chodníku...

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Chodí veru aj po horách. Ale aj šťastie chodí po horách. Preto sa do tých hôr stále radi vraciame.

Chrániť, zachraňovať či manažovať?

Devínska Kobyla predstavuje jeden z najzaujímavejších kopcov na Slovensku. Na jeho západnej strane sa nachádza národná prírodná rezervácia, ktorú poznáme ako svahovitý a prevažne lúčny až stepný terén s množstvom vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Tento biotop však nie je prirodzený, vytvoril ho človek. A človek sa rozhodol ho zachrániť. Nielen pred nedisciplínovaným návštevníkom, ale aj pred samotnou prírodou.

O Devínskej Kobyle je k dispozícii množstvo publikácii a článkov, kde sa môžeme dočítať, čo všetko je tu vzácne. A je toho dosť. Aby však človek pochopil súvislosti, treba sa pozrieť do histórie tohto územia. Pôvodne rástli na západných svahoch Devínskej Kobyly teplomilné dubové a dubovo-hrabové lesy. To bol pôvodný a prirodzený biotop. Potom prišiel človek, vyrúbal lesy a následne niekoľko storočí toto územie využíval, vypaľoval, kosil a pásol tu kozy a ovce. Začali s tým už v 4. storočí pred n.l. Kelti, o 500 rokov neskôr Rimania, ktorí tu dokonca nejaký čas pestovali vinič, a po nich Slovania. Takto sa tu namiesto lesa udržiavali prevažne lúky, pasienky a skalné stepi. Za ten čas si tu našlo domov mnoho vzácnych druhov rastlín a živočíchov, ktorým takáto zmena vyhovovala. Vznikli tu tzv. xerotermné (t.j. teplomilné a suchomilné) lúčne spoločenstvá. V polovici minulého storočia obhospodarovanie tohto územia postupne zaniklo a pastviny a xerotermné lúky začali zarastať krovinami a rôznymi drevinami, vrátane borovice čiernej, ktorá sa tu dokonca umelo vysádzala. Tým sa však iba urýchlil prirodzený proces návratu lesa. Svojho času totiž existoval taký ochranársky trend – zalesniť čo sa dá. Proste hurá, bude les, bude kyslík... Xerotermné spoločenstvá sa tak začali postupne zmenšovať a strácať. Príroda si začala pýtať naspäť, čo jej človek vzal.

Pohľad na Devínsku Kobylu od Devína

Pohľad z Devínskej Kobyly na hrad Devín.

Sandberg...

... a hniezda včelárika v jeho stenách.

V r.1964 boli západné svahy Devínskej kobyly, vrátane významnej paleontologickej lokality Sandberg, vyhlásené za štátnu (neskôr národnú) prírodnú rezerváciu (NPR) so 4. stupňom ochrany s cieľom chrániť hlavne spomínané xerotermné spoločenstvá. Ak by sa tu vyhlásil najvyšší 5.stupeň ochrany, t.j. bezzásahová zóna, tak by tu čoskoro zanikol dôvod, pre ktorý bolo toto územie vyhlásené za NPR. Bezzásahovosť znamená, že je prírode ponechaná možnosť prirodzeného vývoja bez zásahu človeka. Tak ako je to v prípade iných rezervácií, či častí národných parkov.

Striedanie lúk a lesa.

Ako študent Prírodovedeckej fakulty UK som sa zúčastňoval rôznych ochranárskych akcií. Bavilo ma to, avšak nie vždy mi bolo úplne jasné, čo robím a prečo to robím. Dosť rýchlo mi však došlo, že samotné nadšenie pre túto činnosť nestačí. Chodievali sme samozrejme aj na Devínsku Kobylu. Bolo to začiatkom osemdesiatych rokov. Dali nám píly a sekery a kázali nám rúbať borovice. Vraj ak tu chceme na jar obdivovať poniklece, hlaváčiky a kosatce, borovica musí preč. Organizovalo sa to vždy pred Vianocami, aby sme si z vyrúbaných borovíc mohli vybrať vianočné stromčeky.

Priznám sa, že som pri rúbaní krásnych zdravých stromov nemal dobrý pocit, ale veril som tomu, že o tom rozhodujú múdrejšie hlavy, ako je moja. Vtedy som si však vôbec neuvedomoval, že toto už nie je ochrana prírody, ale zachraňovanie niečoho, čo si tu človek počas stáročí nechtiac vypestoval. Zachraňovanie nepôvodnej krajiny pred prírodou samotnou.

Stopy po výrube drevín.

Na niektorých miestach sa vyrúbané dreviny jednoducho nechali šmarené v lese.

.....

Tie výruby neboli ani prvé, ani posledné. Naposledy sa uskutočnili v r.2016 (viď 1) a v r.2020 (viď 2), pričom sa okrem borovice odstraňovali aj náletové dreviny a kríky. Na túto činnosť by sa dnes dal napasovať moderný a honostne znejúci termín „manažment krajiny“, prípadne „integrovaný manažment krajiny“. Až na to, že v prípade Devínskej Kobyly tu stále niečo chýba – prirodzená potreba hospodárskeho využitia územia, vďaka ktorému tu dnes obdivujeme všetku tú vzácnu flóru a faunu.

Istou nádejou je opätovné zavádzanie pastvy kôz, ktoré sa tu zatiaľ pokusne realizuje od r.2013 (viď 3). Po 50-tich rokoch tu teda začína fungovať niečo, čo bolo po stáročia rozhodujúcim krajinotvorným prvkom. Veľmi držím týmto snahám palce, aj keď v tomto štádiu pôsobia dosť rozpačito, nakoľko jednoznačne nevyplývajú z potrieb miestneho obyvateľstva, či farmárov. Možno je to len otázka času, kedy bude chov kôz na tomto území braný vážne. Potom by to už nebolo iba zachraňovanie krajiny, ale jej riadny manažment so všetkým, čo k nemu patrí.

Weitov lom. V pozadí vidno prístrešok pre kozy.

V čase našej návštevy neboli kozy doma.

Ohradené pastviny pre kozy

Terén je miestami dosť strmý.

Môstik pre kozy ponad turistický chodník

Takýmito dômyselnými vrátkami prechádza turistický a zároveň náučný chodník cez ohradené pastviny. 

Kozie kráľovstvo s informačnou tabuľou. 

V súvislosti s výrubom borovíc je tiež namieste vedieť o narastajúcom úhyne borovíc v dôsledku hubových ochorení, zavlečených na Slovensko zo zámoria, a zníženej obranyschopnosti borovíc voči týmto ochoreniam v dôsledku klimatických zmien, vyvolaných aj človekom (viď 4 a 5). Borovica čierna našla na západných svahoch Devínskej Kobyly ideálne podmienky a z evolučného hľadiska to bola len otázka času, kedy by sa tu objavila aj bez umelej výsadby. Okrem toho je borovica – podobne ako aj iné dreviny - významná aj z hľadiska ochrany pred veternou a vodnou eróziou, ktorá je na niektorých odlesnených miestach Devínskej Kobyly pozorovateľná.

Borovica čierna na kozom pasienku. Tu určite nikomu nezavadzia.

Protierózne opatrenie na kozom pasienku.

Dnes je rozloha zarastených území zjavne väčšia, ako za našich študentských čias. Tam, kde boli predtým zarastené lúky, je dnes hustý mladý les. Možno tu vidieť pár desiatok kôz, ktoré spásajú relatívne malé a čiastočne odlesnené územie, ohradené elektrickým plotom. Nepoznám ekonomiku chovu kôz na tomto území, ale možno by nemuselo ísť o stratovú záležitosť. Ak má mať chov kôz do budúcnosti zmysel, nemal by sa tu udržiavať len na báze dobrovoľnosti. V prípade, že sa stáda rozrastú, plocha tohto územia by sa mala primerane zväčšiť, ale nie viac ako treba. Najlepšie by bolo pri výrube stromov a krov hodnotnejšie dreviny ušetriť a zároveň predchádzať nežiadúcej erózii odlesneného terénu. Naďalej bude nutné mať pod kontrolou návštevnosť územia, ktorá je hojná. A hlavne koordinovať (či skôr manažovať) všetko tak, aby toto územie zostalo ako NPR a aby bolo aj naďalej čo chrániť, nielen zachraňovať.

Takto nejako si viem predstaviť plnohodnotné a zmysluplné fungovanie tohto územia.

Foto: P.Vyskočil (fotografie sú z júla 2020)

Použité a doporučené zdroje:

(1) https://bratislava.dnes24.sk/vyrub-drevin-na-devinskej-kobyle-ukoncili-231886

(2) https://www.webnoviny.sk/nasvidiek/bratislavski-ochranari-vyrubali-na-devinskej-kobyle-borovicu-ciernu-tienila-ostatnym-rastlinam/

(3) https://broz.sk/po-viac-ako-50tich-rokoch-sa-opat-pasu-zvierata-na-devinskej-kobyle/

(4) https://mybystrica.sme.sk/c/6469428/borovicove-porasty-su-v-ohrozeni.html

(5) http://www.los.sk/asfeu/leontovyc_2013.pdf

(6) http://naucnechodniky.eu/naucny-chodnik-npr-devinska-kobyla/?print=pdf