Keď chýba dobrý učiteľ

V istom klasickom českom filme odznela veta: Žiak nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale pochodeň, ktorú treba zapáliť. Na základe skúseností vlastných i skúseností mojich detí musím konštatovať, že školstvo sa za posledných 50 rokov zmenilo len veľmi málo, aj keď dnes sa mladí tvária, že už žijú iné časy, ako my kedysi. Naďalej sa „plnia nádoby“, lebo na nejaké „zapaľovanie pochodní“ vraj nie je čas, ani podmienky a ani peniaze...

Áno, nemali sme mobily, nebol internet a namiesto farebných umelohmotných plecniakov sme nosili voňavé celokožené aktovky. Avšak to rozhodujúce, čo určovalo a určuje vzťah žiaka ku škole a k učeniu, je osobnosť učiteľa.

Poznal som niekoľkých vynikajúcich učiteľov a dodnes sú pre mňa nielen príjemnou spomienkou, ale aj životným príkladom a povzbudením. Oveľa viac však bolo tých, ktorí si svoje učiteľské povolanie vybrali akýmsi nedopatrením, alebo si jednoducho nedokázali nájsť inú prácu. Zastavím sa teraz pri troch z nich:

I.

Začiatok sedemdesiatych rokov. Bol som ôsmak na základke a z nových predmetov nám pribudla aj chémia, ktorú som si hneď od začiatku obľúbil. Učila nás mladá temperamentná žena, ktorá dvere triedy zatvárala vždy nohou a triednu knihu aj s kľúčami hádzala na stôl z metrovej vzdialenosti. Ja som mal kvôli zhoršenému zraku problémy s čítaním z tabule. Raz sme takto čosi odpisovali z tabule a učiteľka, ako sa prechádzala medzi lavicami, zrazu nakukla do môjho zošita a zbadala, že tam mám popísané akési nezmysly. Rozčúlila sa, nakričala na mňa a dala mi päťku. Nechápal som, cítil som sa ukrivdený a bohužiaľ aj previnilý, hoci nebol dôvod. Napokon to boli v škole riešiť rodičia. Päťka mi bola síce zmazaná, ale už som sa na hodiny chémie netešil. Začal som mať problém s vyčísľovaním chemických rovníc, takže som bol stále medzi dvojkou a trojkou. Nakoniec mi strýko poradil jednu šikovnú fintu, vďaka ktorej som to konečne pochopil. Keď som však chcel zabojovať o koncoročnú dvojku, pri prvej chybe ma „súdružka učiteľka“ vyhodila z kabinetu, kde ma skúšala. Bolo vymaľované. V deviatom ročníku sa potom vyberali adepti na chemický laboratórny krúžok, ktorý mal bežať po celý rok. Ja som veľmi chcel chodiť, ale nedovolili mi, lebo som mal na vysvečku trojku. Krúžok bol totiž iba pre jednotkárov a dvojkárov. Tak som si pokusy robil sám doma. Vyrábal som si strelný prach, vodík na nafukovanie lietajúcich balónov, experimentoval som s elektrolytickým nanášaním medi na rôzne predmety, atď. Väčšinu návodov som našiel priamo v učebnici chémie a chemikálie sa dali zohnať v drogérii. To mi však nijako nevykompenzovalo ten nepríjemný pocit ľútosti a odstrčenia, aj keď som nakoniec na konci deviatky tú dvojku obhájil.

Iróniou bolo, že som sa po neúspešných prijímačkách na gymnázium nakoniec dostal na stredné odborné učilište chemické. Nemal som príliš na výber. Spočiatku som vôbec nebol nadšený, aj som si ťažko zvykal na učňovské prostredie. Postupne ma to však chytilo. Na praxi v laboratóriu sme pracovali s laboratórnym sklom, skúšali sme rôzne chemické reakcie, extrahovali sme olej zo slnečnicových semiačok, vyrábali strelnú bavlnu a umelý med a do zbláznenia rátali chemické príklady. Obzvlášť ma bavila analytická chémia, ktorej som sa venoval aj po skončení vysokej školy ako hydrogeochemik v rámci svojho prvého zamestnania. Aj dnes je chémia dôležitou súčasťou mojich pracovných aktivít. Spomienka na nepríjemný začiatok však zostala.

Deviaty ročník na ZDŠ na Hlbokej ul. v Bratislave (1974)

II.

Moja staršia dcéra Naďa sa narodila ako nadpriemerné, hyperaktívne a nesmierne náročné decko. Tieto vlastnosti sa naplno prejavili po nástupe do školy. Dnes sa takéto deti diagnostikujú skratkou ADHD, ale vtedy to bolo len nevychované a nedisciplínované dievčisko. Bola síce výnimočná, ale nakoľko nedokázala udržať pozornosť, bolo jej to nanič. Učitelia, až na výnimky, na nás-rodičov len zazerali, krútili hlavami a nepekne o nás hovorili. Nedokázali ju motivovať, ani pochopiť, ani jej pomôcť a ostatné deti sa jej vysmievali. A tak trpela a my-rodičia sme trpeli s ňou. Pritom bola na cirkevnej škole, tak sme čakali trochu viac porozumenia... Stalo sa, ale iba na chvíľu, v druhej a v tretej triede. V šiestej triede jej pribudla fyzika, ktorá ju začala veľmi baviť. Raz dostala za úlohu cez víkend merať v istých intervaloch teplotu ovzdušia a zakresliť ju do grafu ako časovú závislosť. A tak Naďa celý víkend usilovne merala, zapisovala, kreslila a napokon prácu zdarne dokončila. Keď potom v pondelok prišla zo školy, bola smutná. Zistili sme, že jej usilovnosť bola odmenená trojkou. Nechápali sme, veď sme jej to kontrolovali... Tak som navštívil pani fyzikárku, staršiu zamračenú dámu, vraj bývalú školskú inšpektorku. Vysvetlila mi, že Naďa dala ypsilonovú os nie naľavo, ako sa to zvykne robiť, ale napravo. Vytreštil som oči – veď úlohu pochopila a sama bez našej pomoci ju spracovala, vynesená krivka bola v poriadku a že dala ypsilonovú os napravo bola predsa len formálna chyba... Nie! Mala to urobiť presne tak, ako bolo prikázané! Namietol som, že v nej tou trojkou možno práve zabila záujem o fyziku, ale pani fyzikárka vôbec nevedela a nechcela vedieť, o čom hovorím. Neskôr sa prihodilo ešte zopár podobných udalostí a výsledok bol taký, že Naďa definitívne stratila o fyziku záujem. Horko-ťažko preliezala so štvorkami a my sme s tým nedokázali nič urobiť, hoci manželka je vyštudovaná fyzička a naplno sa jej venovala. Pani fyzikárka sa potom na rodičovských združeniach tvárila odmerane a vyčítavo, ale debatovať už nemalo zmysel.

Fyzika nebol pre Naďu jediný problémový predmet. Nebyť toho, že manželka mala víziu, že dokázala nájsť všetkých možných odborníkov a že sa jej denne venovala, základku by sme nezvládli. Dokonca sa kvôli deťom vzdala kariéry a ostala dobrovoľne nezamestnaná. Keď bola Naďa na druhom stupni, bola manželka prizvaná na konzultáciu na ministerstvo školstva kvôli tvorbe novej legislatívy, týkajúcej sa integrácie ADHD detí do vyučovacieho procesu. Už v tom čase však existovali nejaké smernice pre učiteľov, ako postupovať pri takýchto deťoch, ale učitelia ju otvorene ignorovali. Dokonca na adresu nás-rodičov zaznela z úst Nadinej triednej učiteľky veta: Vy nie ste kresťania, vy nie ste ani ľudia!  Mala pravdu. Naďa bola napokon dodiagnostikovaná ako asperger. Takže nie sme ľudia, sme autisti... Po skončení základky Naďu prijali na strednú školu, zmaturovala a dnes má ukončený bakalársky stupeň z archeológie. Svoj kríž si však stále nesie zo sebou, z niektorých vecí dieťa proste nevyrástla a nevyrastie, dokonca sa môžu pridať aj ďalšie, najmä ak sa k tomu pridá aj zranenosť z neprijatia. Dnes ako dospelá vydatá žena hodnotí obdobie na základnej škole sv. Vincenta de Paul na Bachovej ul. v Bratislave ako najhoršie vo svojom živote.

. 

Naďa po rokoch trápenia dostáva bakalársky diplom

III.

Môj starší syn Jerguš mal od narodenia problém s očami. Po nepríjemných skúsenostiach s nástupom staršej dcéry do prvého ročníka ZŠ sme zvažovali alternatívu špeciálnej základnej školy pre slabozrakých. Keďže nám to doporučovali aj odborníci, prihlásili sme ho tam. Jerguš bol bezproblémový, dobre sa učil a nikto sa na neho nesťažoval. Keď bol vo štvrtom ročníku, zvažovali sme, či ho predsa len nepreložíme na druhý stupeň do „normálnej“ základky. Nevideli sme v tom problém, určite by sa chytil a nemusel by do školy cestovať cez pol mesta. Avšak na škole pre slabozrakých fungovala aj mimoriadne kvalitná základná umelecká škola, kde dostal dobrý základ pre svoje neskoršie hudobné aktivity. Počas druhého polroka sa však odohrala udalosť, ktorá nám v rozhodovaní dosť pomohla. Deti sa jedno poobede po vyučovaní hrali na školskom dvore pod dozorom čerstvo zamestnanej mladej vychovávateľky. Neviem presne, čo sa vlastne vtedy stalo, ale keď som prišiel pre Jerguša, bol som zavolaný do riaditeľne, kde mi sekretárka s vážnou tvárou odovzdala na podpis pre Jerguša riaditeľské pokarhanie. Vraj za sústavné porušovanie školského poriadku! Dokument bol podpísaný riaditeľom a dokonca aj triednou učiteľkou, staršou pani, ktorá mi roky opakovane tvrdila, že s Jergušom nemala nikdy žiadny problém. Okrem mňa tam boli aj rozhorčení rodičia troch ďalších pokarhaných detí. Ich rozhorčenie však nebolo nasmerované na deti, ale na riaditeľa, ktorého počin sa nám všetkým zdal neprimeraný a nepochopiteľný. Od Jerguša som sa dozvedel, že len trochu behali a kričali, nič nerozbili, nikomu neublížili a ani neboli bezočiví. Tak aké sústavné porušovanie školského poriadku? Chalani sa zjavne len na chvíľku uvoľnili, v ich veku to bolo úplne normálne. Išiel som teda najskôr za dotyčnou mladou vychovávateľkou. Vraj ich nevedela zvládnuť, tak išla za riaditeľom požalovať sa. Ubezpečovala ma, že je malým pánom na to, aby mohla niekomu navrhnúť pokarhanie. Pritom sa mi tam skoro rozplakala, snáď si myslela, že ju budem lynčovať. Asi ju už predo mnou lynčoval niektorý iný „pokarhaný“ rodič... Bolo mi jej ľúto. Išiel som teda za riaditeľom. Bral som to tak, že mal proste len blbý deň. Riaditeľ mi tvrdil, že len reagoval na to, čo mu povedala vychovávateľka, pričom mu jeho nečakané udelenie štyroch pokarhaní vôbec nepripadalo neprimerané. Napokon som zašiel za Jergušovou triednou učiteľkou. Na moju otázku, prečo si nestála za tým, čo mi celé roky tvrdila a prečo ten pochybný dokument vôbec podpísala, mi odpovedala typicky socialistickým spôsobom: Donútili ma! Tým boli debaty ukončené. Nebolo s kým debatovať, alebo dokonca niečo riešiť. Mal som dojem, že sa bavím so sopľavými deckami, ktoré sa len vyhovárajú jedno na druhé.

Jerguš teda piaty ročník začal už na „normálnej“ škole. Po jej skončení bol prijatý na gymnázium, zmaturoval a následne vyštudoval medicínu. Dnes je z neho lekár. Dobrý lekár. Aj keď nad ním ako nad slabozrakým pani učiteľka zlomila palicu, nespomína na ňu v zlom. Veď v podstate celá tá vec išla aj tak mimo neho. Potrestaní sme boli my, rodičia. Ako nakoniec vždy...

Jerguš a David Koller zo skupiny Lucie, odovzdávajúci dar pre ZUŠ pri ZŠ pre slabozrakých na Svrčej ul. v Bratislave

Nezávidím učiteľom, majú to naozaj ťažké. Ak ale učiteľ s rodičom komunikuje len v rámci rodičovských združení a žiackej knižky a za každým problémom žiaka vidí zlyhanie rodiča, prípadne si deti „vyberá“ podľa určitých kritérií, mal by si nájsť iné zamestnanie. Niekedy stačí, ak dieťa narazí na jedného naozaj dobrého učiteľa a dá mu to silu, aby vedelo odolávať aj tým nemej dobrým. Niekedy však stačí jeden nedobrý učiteľ, aby dieťaťu urobil zo života peklo. A nielen jemu, ale aj jeho rodičom. Obzvlášť základné školy majú skôr charakter „veľkochovu“, kde na nejaký individuálnejší prístup, či "zapaľovanie pochodní" ani nie sú podmienky. Tým skôr, že svet detí v školskom prostredí býva dosť nemilosrdný. Na tom nič nezmenila ani nežná revolúcia, ani mobily, ani internet. Modlime sa za našich učiteľov. Zaslúžia si to.

P.S.: 

Na margo tragédie, ktorá sa začiatkom júna odohrala v spojenej škole vo Vrútkach a ktorá na prvý pohľad vyzerá tak čiernobielo, sa mi žiada dodať: Je mi ľúto aj chlapca, ktorý útočil. Podľa dostupných informácii tento človek roky zažíval krutú šikanu, možno nielen od spolužiakov. Na to predsa stačí, aby bol človek v niečom iný, ako ostatní. On bol zohavený rázštepom pery, pochádzal zo sociálne slabšej rodiny, zrejme mal ADHD, prípadne psychické problémy, ale odborníkmi podchytený nebol, aj keď vraj nejaký čas chodil do poradne. V istej reportáži akási terapeutka spomínala, ako práve na tejto škole odmietli jej odbornú pomoc. Ak máme školský zákon, v ktorom sa hovorí o integrácii žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, žiadna škola si jednoducho nemôže dovoliť odmietať odbornú pomoc, tým viac, že bežné pedagogicko-psychologické poradenstvo – ak je vôbec k dispozícii – v takýchto prípadoch nepostačuje. Nutná je spolupráca so špeciálnymi pedagógmi, psychiatrami, neurológmi. Ten chlapec mal byť takto integrovaný a teda aj včas odborne podchytený, ale namiesto toho sa stal na škole odpadom. Pre svoju uzavretosť sa okoliu zjavne nezdieľal a od školy za týchto okolností pomoc očakávať ani nemohol. A vlastne ani od spoločnosti ako takej. Keďže zjavne nemal na to, aby s tým dokázal žiť, tak to riešil skratovo a nakoniec bol zastrelený ako pes. Nemuselo sa to stať. Zažil som na škole šikanu, aj moje deti ju zažili. Tak ako aj ľahostajnosť učiteľov a bezmocnosť rodičov, ktorí sa o problémoch so šikanou od svojich detí často dozvedajú až po rokoch. Určite nestačí vymeniť na vchodových dverách škôl kľučky za gule, či viac investovať do kamerových systémov. Pokiaľ bude v triedach po 30 detí, pokiaľ budú školy „integrovať“ deti so špeciálnymi potrebami len za pomoci jedného, prípadne žiadneho psychológa a pokiaľ nebude legislatívne podchytená nutnosť účasti ďalších odborníkov, ostaneme len pri represii. Treba sa o problémy zverených detí zaujímať a včas ich odborne riešiť a nečakať, kým sa stane niečo strašné.

Vláčikom do Karpát

Ako chlapec som so svojim otcom absolvoval nespočetné množstvo túr. Raz sme nad Lozornom v Malých Karpatoch prechádzali dolinou Suchého potoka smerom na Košarisko a ja som si všimol neklamné znaky toho, že tadiaľto kedysi viedla lesná železnica. Od malička ma zaujíma všetko, čo súvisí so železnicou, ale o tejto železničke sa mi vtedy nepodarilo nič zistiť a ani nikto z našich známych o nej nič nevedel. Podarilo sa mi to až nedávno a úplnou náhodou.

V tom čase bolo územie na západ od Košariska oplotenou zvernicou. Na jeho spodnom okraji bol síce cez plot rebrík, ale hore pri Košarisku sme museli cez plot regulérne preliezať, pričom na nás z neďalekej chaty pri plote ktosi ziapal. Neviem, načo tá ohrada v skutočnosti slúžila, ale pri priehrade na Suchom potoku, zvanej tiež Kubinov kríž, sme našli množstvo prázdnych nábojníc... Ďalšia vec, ktorá ma zaujala, bol skelet starého autobusu, ktorý niekto tu v oplotenej zvernici nejakým spôsobom dotrepal do cca. 2 m hlbokého zárezu železničky, vzdialeného 70 m od lesnej asfaltky. Neskôr po rokoch rovnako záhadne odtiaľ autobus zmizol.

Dnes je toto územie voľne prístupné a asfaltka medzi Lozornom a Košariskom sa od jari do jesene hemží cyklistami. A práve na tejto trase sa nachádzala spomínaná lesná železnica. Bola to úzkokoľajka o rozchode 760 mm s parnou trakciou a slúžila na zvážanie dreva. Mala dĺžku 11 km a prekonávala prevýšenie 250 m, pričom boli na nej prípojky do niektorých bočných dolín. Vybudovaná bola pár rokov po skončení I. svetovej vojny, avšak po relatívne krátkom čase bola niekedy v 30-tych rokoch minulého storočia zrušená kvôli globálnej hospodárskej kríze.

Trasa bývalej železničky vedie z areálu bývalej parnej píly v Lozorne (dnes je tu drevársky podnik) popri vodnej nádrži Lozorno smerom k hájovni Rusniaky a ďalej súbežne s lesnou asfaltkou a Suchým potokom popri Abelande k vodnej nádrži Lipníky a ďalej popri vodnej nádrži Kubinov kríž až k sedlu nad Košariskom, ktoré prekonáva v terénnom záreze, a na druhej strane sa stáča doľava k Stupavskému potoku v doline Prepadlé a niekde nad chatou Cementárka pod vrchom Volhovisko končí. Stopy železnice možno pozorovať už od Lozorna v teréne popri asfaltke, v blízkosti nádrže Lipníky sú aj zvyšky betónových premostení ponad bočné prítoky Suchého potoka, nad ďalšou nádržou je v lese zreteľný násyp a pred Košariskom je na okraji lesa výrazný terénny zárez. Odtiaľto vedie smerom doľava v lese výrazný násyp, na ktorom je postavený plot zvernice, a tiahne sa ponad Košarisko až nad chatu Cementárka.

Podrobnejší popis železničky je v citovaných referenciách.

Nasledujúce fotografie sú z apríla 2020 a dokumentujú horný úsek bývalej železničky.

Priehrada Kubinov kríž na Suchom potoku. Tesne nad úrovňou asfaltky je viditeľný zárez bývalej železničky.

Násyp železničky nad vodnou nádržou

Zárez železničky pred sedlom nad Košariskom. Niekde tu sa nachádzal skelet starého autobusu.

Zárez železničky v sedle nad Košariskom, najvyšší bod trate.

Násyp železničky s oplotením zvernice smerom na Prepadlé. Oplotenie je na viacerých miestach porušené.

Násyp prechádza do zárezu

Tu sa železnička zjavne vetvila, ale pravá vetva pokračovala ďalej. Jej trasa splynula s cestou.

Teleso železničky je prerušené lesnou cestou. 

V Malých Karpatoch bolo ešte niekoľko takýchto železníc. Na celom Slovensku ich boli desiatky, prakticky v každej väčšej zalesnenej doline bola úzkokoľajka. Ich celková dĺžka sa odhaduje asi na 1200 km. Niektoré z nich boli výnimočné, a to nielen svojou dĺžkou a rozvetvením. Napríklad v Ľubochnianskej doline to bola elektrifikovaná železnička, jediná svojho druhu v strednej Európe, pričom vodná elektráreň na Ľubochnianskom potoku, ktorá ju napájala, je dodnes v prevádzke. Systém Kysucko–Oravskej úvraťovej železničky mal pôvodne celkovú dĺžku aj s odbočkami 110 km a dnes je časť z nej zrekonštruovaná a funguje ako atrakcia. Azda najznámejšou je Čiernohronská železnička s celkovou pôvodnou dĺžkou koľají až 131 km, ktorej posledných 36 km bolo v prevádzke ešte v roku 1982. Dnes sa sem môžeme prísť povoziť na obnovenom úseku z Chvatimechu cez Hronec do Čierneho Balogu a odtiaľ do Dobroča a do Vydrova, pričom sa hovorí nielen o jej predĺžení až do Osrblia, ale aj o jej modernizácii a zaradení do integrovaného dopravného systému. Zrekonštruované boli aj niektoré menšie železničky, ako napríklad úzkokoľajka Katarínka pri Dechticiach (neďaleko rovnomenného kláštora), či detská železnica Košice z r.1956, postavená ako prvá pre rekreačné účely, a dokonca aj časť bývalej Korytníckej železnice, ktorou som sa ešte ako prvák na základke viezol z Ružomberka do Liptovskej osady, keď sme s rodičmi raz cestovali na Magurku. Inde sa zase opätovné oživenie železničky ešte len plánuje, ako napríklad na časti bývalej úzkokoľajky z Vígľaša do Kysliniek v CHKO Poľana.

Bolo by fajn sa niekedy odviezť parným vláčikom z Lozorna do Karpát. Veď raz ktožehovie...

Použité a doporučené zdroje:

https://mapy.hiking.sk/?q=Lozorno

https://www.rail.sk/arp/slovakia/history/h412.htm

http://www.geocities.ws/rudoleska/doprava/zel/uz/lzlozorno/index.html

https://sites.google.com/site/haviareu/knihy

Lichner, Dušan: Úzkokoľajky na Slovensku. Edis, 2018.

Kanál do neznáma

Táto téma nemusí byť pre bežného čitateľa príliš atraktívna, hoci si nekladie nároky na nejaké odborné vzdelanie. Ide v podstate o jednu kanalizačnú rúru, na ktorej záviselo a ešte stále závisí fungovanie donedávna jednej z najvýznamnejších fabrík na Slovensku. História tejto rúry je však dosť pozoruhodná a pripomína akúsi tragikomickú hru v podaní detí z materskej školy.

Dynamitka, CHZJD či Dimitrovka, Istrochem, Mečiarovo „Zlaté vajce“. To sú názvy a prezývky známej fabriky v centre Bratislavy. Pôvodne sa odpadové vody z chemickej výroby odvádzali otvoreným kanálom, tzv. Smradľavkou - bývalým Mlynským ramenom – do Malého Dunaja. V roku 1965 boli presmerované do novovybudovaného tzv. I. kanála chemických odpadových vôd, ústiaceho do hlavného toku Dunaja vo Vlčom hrdle, pričom časť Mlynského ramena sa následne 13 rokov bez zaizolovania dna zavážala toxickým odpadom z Dimitrovky, až kým nebola dokončená skládka toxického odpadu pri Budmericiach. Navezený odpad sa potom jednoducho zavozil zeminou a rozparceloval záhradkárom, ktorí sa potom veľmi čudovali, keď zistili, že voda z ich studní sa nedá používať ani na polievanie. To všetko sa dialo s veľkorysým súhlasom štátu, v rozpore so všetkými pravidlami ochrany životného prostredia i zdravého rozumu, nezodpovedne až idiotsky. Dnes je toto územie smutne známe ako Vrakunská skládka, do sanácie ktorej teraz potečú milióny Eur.

Tejto téme sa budem venovať v niektorom ďalšom príspevku.

Spomínaný I.kanál chemických odpadových vôd je gravitačný, betónový, s kyselinuvzdornou výmurovkou. Je vedený od areálu mechanicko-chemickej čistiarne odpadových vôd Istrochemu na Turbínovej ul. popri Martinskom cintoríne, pozdĺž Tomášikovej a Kaštieľskej ulice a ďalej cez Prievoz. Domové role a Čierny les do Vlčieho hrdla popri ČOV Slovnaft s vyústením do hlavného toku Dunaja v riečnom kilometri 1863,6.

Trasa I. kanála je oranžová, bývalé Mlynské rameno je vyznačené modrou čiarou.
Na jej zakončení (vpravo) sa dnes nachádza Vrakunská skládka.

Tento kanál mal mať životnosť 15 rokov a už koncom sedemdesiatych rokov boli indície o jeho zlom technickom stave. Preto bol v osemdesiatych rokoch s veľkou slávou dobudovaný tzv. II. kanál chemických odpadových vôd, ktorý bol vedený okľukou popri Trnavskej a Vrakunskej ceste a ďalej pozdĺž železnice k Cintorínu Vrakuňa a k Malému Dunaju a pozdĺž neho až k Čiernemu lesu, kde sa napájal na trasu pôvodného I.kanála. Na rozdiel od neho mala byť odpadová voda vedená nie gravitačne, ale prečerpávaním.

Avšak II. kanál sa nikdy nesprevádzkoval. Kompetentným sa totiž zapáčilo, že voda v I.kanáli tečie sama a rozhodli sa nechať to tak, kým sa kanál samovoľne nezavalí. Prevádzkovanie II. kanála bolo vzhľadom na nutnosť prečerpávania finančne náročné a rekonštrukcia I.kanála by tiež predstavovala nemalú investíciu. A keďže fabrika išla dole vodou a postupne rušila jednotlivé prevádzky, riešili sa iné veci, okrem iného aj Mečiarova divoká privatizácia a následné Dzurindovo znovuzoštátnenie Istrochemu. Medzitým sa nevyužívané technické vybavenie II. kanála postupne rozkradlo, takže II. kanál sa stal nielen nepoužívaným, ale aj nefunkčným. Napokon II. kanál prešiel do vlastníctva BVS a tým zostal pre Istrochrem k dispozícii iba problematický a zatiaľ samovoľne nezavalený I.kanál.

Aby svet videl, že o I. kanál i o životné prostredie v jeho okolí sa niekto stará, bol už dávnejšie zavedený úplne zbytočný tzv. monitoring kvality podzemných vôd. Realizoval sa prostredníctvom už jestvujúcich vrtov, nachádzajúcich sa na trase kanála. Výsledky meraní, ktoré si robil Istrochem svojpomocne, sa po náležitej cenzúre posielali na príslušné úrady. Namerané hodnoty z niektorých vrtov síce signalizovali výrazné anomálie, avšak podľa kompetentných to „nebolo z kanála“. V polovici 90-tych rokov som nejaký čas pracoval na Oddelení životného prostredia Istrochemu. Okrem interných pozorovaní som mal tiež k dispozícii aj výsledky hodnotenia stavu kanála od externej spoločnosti, ktorá na niekoľkých jeho miestach konštatovala predpoklad porušenia kyselinuvzdornej výmurovky a netesnosti v betónovom telese kanála. Žiadne opatrenia sa však neudiali, aj keď som na ich potrebu upozorňoval. Jediným opatrením bolo napomenutie, aby som nekonal proti svojmu zamestnávateľovi. Skrátka, aby som nekazil hru, lebo aj hra na ekológiu má svoje pravidlá, ktoré som zjavne nepochopil.

A tak je to prakticky dodnes. Istrochem síce už v tom čase mal čosi ako mechanicko-chemickú čistiareň odpadových vôd, ale išlo v podstate len o neutralizáciu odpadových vôd s použitím vápna. Navyše sa na „čistiareň“ vozili cisternami priesakové vody zo spomínanej skládky toxického odpadu pri Budmericiach. To, čo napokon roky odchádzalo do Dunaja, bola síce zneutralizovaná, ale naďalej silne znečistená páchnúca stoka. A štát zjavne nemal záujem „Zlatému vajcu“ robiť problémy.

Toto sa do istej miery zmenilo po sprevádzkovaní novej biologickej čistiarne odpadových vôd s terciárnym dočistením na aktívnom uhlí, ktorá bola dobudovaná ako ďalší stupeň k pôvodnej mechanicko-chemickej čistiarni. Slovenská inšpekcia životného prostredia vydala v r.2010 integrované povolenie na jej prevádzku, v rámci ktorého sa sprísnili limity na kvalitu vypúšťanej vody. To už bol Istrochem (či skôr jeho zvyšok) odštepným závodom akciovej spoločnosti Duslo Šaľa, „dcéry“ českej spoločnosti Agrofert vo vlastníctve súčasného českého premiéra Babiša. Avšak týmto povolením sa fakticky zlegalizoval aj I.kanál chemických odpadových vôd, a to napriek jeho problematickému stavu. Kanál proste nikto neriešil, nakoľko iná možnosť odvádzania odpadových vôd z Istrochemu už nebola a úradníci zjavne nechceli kaziť hru.

V r.2015 sme s kolegom v rámci expertíznej štúdie overovali stav I.kanála na lokalite Čierny les, známej predovšetkým ako jedno z miest, kam sa odťahujú nesprávne zaparkované vozidlá, pričom sme fyzicky prešli prakticky všetky monitorovacie vrty pozdĺž I.kanála. Prostredníctvom týchto vrtov - ako nám kompetentní z Istrochemu do poslednej chvíle tvrdili – mal stále prebiehať monitoring kvality podzemných vôd. Ako sme však zistili, monitorovací systém bol zjavne nefunkčný – jednotlivé vrty boli buď suché, alebo zahádzané odpadom, chýbalo označenie vrtov, ako aj uzatvárateľné poklopy, a stav terénu v ich okolí nasvedčoval, že sa dlhodobo nesledovali. Nehľadiac na to, že rozmiestnenie týchto vrtov nerešpektovalo smer prúdenia podzemných vôd a teda výpovedná hodnota celého monitoringu bola od začiatku pochybná a namerané výsledky pre prípadnú sanáciu sú prakticky nepoužiteľné.

Aktuálny stav niektorých sond "monitorovacieho systému".

Na lokalite Čierny les bol overený značne zanedbaný stav. I.kanála – poškodené kontrolné šachty a chýbajúce kanalizačné poklopy. Dnes sa sem vyváža zemina z rôznych stavieb, pričom len málo chýbalo, aby boli nedopatrením zasypané aj poškodené kontrolné šachty I.kanála. To by nepochybne viedlo k úplnému upchatiu a znefunkčneniu kanála. 

Jedna z poškodených kontrolných šácht I.kanála na lokalite Čierny les.
Naokolo je navezená zemina.

V jednom z vrtov, vzdialenom od kanála cca. 50 m v smere prúdenia podzemných vôd, bola okrem iného zistená značná koncentrácia benztiazolu, špecifickej organickej látky, pochádzajúcej z výrobne gumárenských prísad Sulfenax, jedinej, ktorá na území Istrochemu ostala v prevádzke. Jej charakteristický zápach dôverne poznajú hlavne obyvatelia Ružinova v oblasti Tomášikovej ulice, teda pozdĺž trasy I.kanála, ale tiež napríklad obyvatelia lokality Žabí Majer v blízkosti areálu spomínanej výrobne Sulfenax, pričom jeho zdrojom je odvodňovací kanál dažďových a podzemných vôd, vedený pozdĺž železnice smerom na Vajnory.

Tento statný strom v areáli gymnázia na Tomášikovej ul. rastie presne na trase I. kanála, za ním vidno betónový stĺpik s tabuľkou, označujúcou jednu z kontrolných šácht, skrytú v živom plote. Korene tohto stromu možno už prerastajú do telesa kanála. V každom prípade takýto strom nemá v ochrannom pásme potrubia kanalizácie čo robiť.

Smradľavý odvodňovací kanál na Žabom Majeri, do ktorého je
zaústené betónové potrubie z areálu Sulfenaxu.  

Mimochodom, na lokalite Čierny les sa v minulosti z niekdajšieho ramena Malého Dunaja ťažil štrk a piesok, pričom vzniklo rozsiahle jazero, do ktorého sa následne od 70-tych rokov začal ukladať rôzny odpad. Išlo hlavne o popolček a výpalky z vtedajšej spaľovne, tiež tuhý komunálny odpad a chemický odpad z priemyselných podnikov. Ani tu sa nikto nenamáhal s odizolovaním dna skládky. Po zaplnení jazera sa odpad jednoducho zavozil zeminou. Skládka je v súčasnosti evidovaná ako jedna z mnohých starých environmentálnych záťaží a čaká na sanáciu. Ako darček pre ďalšie generácie. To je ale samostatná kapitola.

Výsledky meraní z vrtov na lokalite Čierny les napokon prispeli k zrodu rámcového projektu geologickej úlohy so zameraním na geologický prieskum vybraných pravdepodobných environmentálnych záťaží, ktorý v r.2016 vypracovala Sekcia geológie a prírodných zdrojov Ministerstva životného prostredia a v rámci ktorého sa v súčasnosti realizujú pozdĺž trasy I. kanála vrtné a vzorkovacie práce. Stupeň priority I. kanála chemických odpadových vôd ako environmentálnej záťaže bol vyhodnotený ako vysoký a ohrozenie podzemnej vody ako vysoké až veľmi vysoké, nakoľko sa jedná o zraniteľné územie (obytné zóny, administratívne budovy, záhradky). V projekte sa taktiež konštatuje, že okrem vysokých koncentrácií benztiazolu boli v odpadovej vode zistené aj vysoké koncentrácie chloridov a amoniaku a taktiež široká škála nebezpečných chemických látok, aj keď v relatívne nízkych koncentráciách.

Určite je lepšie neskoro, ako nikdy, ale aj tak je to v podstate „chytanie koňa za chvost“, či je to I.kanál chemických odpadových vôd, alebo Vrakunská skládka. Čím dlhšie sa problém odkladal, tým viac peňazí pohltí a tým bude zložitejšie ho riešiť. Teraz už nejde o to, aby nejaká spoločnosť oblafla úrady v mene nejakého strašne dôležitého biznisu, alebo aby štátni úradníci mali pri svojich štátnych platoch svätý pokoj a nemuseli riešiť pálčivé problémy. Teraz tu máme reálne ohrozenie zdrojov pitnej vody pre Bratislavu i pre celý Žitný ostrov a v konečnom dôsledku ohrozenie zdravia ďalších generácií. Tu už dávno prestala sranda, aj keď spoločnosť sa evidentne ešte stále baví.

Ale zrejme už nie dlho...

P.S.:

Poznám Istrochem už dlhé roky. Nielen ako jeho bývalý zamestnanec, ale aj ako absolvent bývalého odborného učilišťa pri CHZJD, na ktorom som okrem maturity absolvoval prax v chemickom laboratóriu a v niekoľkých výrobných prevádzkach, v plášti či v montérkach, dokonca aj s respirátorom na tvári. To ešte fabrika bežala naplno. Bola to vlajková loď chemického priemyslu v bývalom Československu, hrdá, slávna. Vtedy by ma ani vo sne nenapadlo, akú obrovskú cenu za toto všetko raz budeme musieť zaplatiť. To nie je len I. kanál chemických odpadových vôd, či Vrakunská skládka. Celý obrovský areál fabriky, dnes už prázdny a nevyužívaný, je kontaminovaný a okrem ruín budov a hromady železného šrotu sa podľa všetkého aj tu nachádza zavezený chemický odpad. Aj tu bude sanácia územia stáť milióny. Alebo tu jednoducho ponecháme prirodzený vývoj rastlinných a živočíšnych spoločenstiev, aký prebieha napríklad v oblasti Černobylu. Bolo by to určite zaujímavejšie, ako upratovať ten nehorázny bordel po našich otcoch a dedoch, ktorí boli na svoju fabriku takí hrdí.

Foto:  S.Klaučo, P.Vyskočil

Použité zdroje:
- Klaučo, S., Vyskočil, P.: Overenie aktuálneho stavu I. kanála chemických odpadových vôd Duslo a.s., odštepný závod ISTROCHEM, Bratislava na lokalite Čierny les a návrhy. Expertízna štúdia. Bratislava, 2015. 

- RÁMCOVÝ PROJEKT GEOLOGICKEJ ÚLOHY GEOLOGICKÝ PRIESKUM VYBRANÝCH PRAVDEPODOBNÝCH ENVIRONMENTÁLNYCH ZÁŤAŽÍ. MINISTERSTVO ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA SLOVENSKEJ REPUBLIKY Sekcia geológie a prírodných zdrojov Nám. Ľ. Štúra 1, 812 35 Bratislava, 2016. 

Daňový úrad a koronavírus

Keď som prvýkrát podával daňové priznanie, mal som pocit hrdosti. Bol to znak toho, že ako živnostník fungujem a že v čase účtovania som schopný odovzdať štátu podiel, ktorý mu náleží. A bol som presvedčený, že aj daňováci vedia oceniť moju evidentnú snahu neobabrávať štát. Bolo však z mojej strany naivné očakávať práve od finančnej správy nejakú pozitívnu motiváciu. Tento rok sa však udiala jedna veľmi vzácna výnimka.   



Prvé roky som fungoval „od zakázky k zakázke“ a nikde som nemal záruku, že ďalšia zákazka vôbec bude. A bolo aj tak, že mala byť a nebola. Inokedy zase nemala byť a zrazu bola. Táto nepravidelnosť sa odrážala v tom, že som často nedokázal byť pravidelný tam, kde to štát odo mňa požadoval.

A tak prišli rôzne platobné omeškania a s nimi aj sankcie. A v tomto bol daňový úrad mimoriadne dôsledný. Akoby priam striehol na každú moju chybu. Teraz nehovorím o poisťovniach, to je kapitola sama osebe. Mimochodom, najmenšia pokuta, ktorú som kedy daňovákom platil, bola 5 Eur. Za chybu v daňovom priznaní, na ktorú som prišiel síce sám, ale s ročným odstupom. Pritom hromžiť na nejakú úradníčku nemá zmysel, lebo tak je postavený zákon a ona s tým nič nenarobí.

A tak ten prvotný pocit hrdosti sa pri ďalších daňových priznaniach už nezopakoval. Naopak, skôr ma vždy obchádzalo nasrdené odhodlanie nedať štátu ani o cent viac ako treba. Tým viac, že som ledva stíhal sledovať daňové pravidlá, ktoré sa menili a menia prakticky každý rok.

Postupne som si však uvedomil, že takéto rozpoloženie môže viesť iba k pozvoľnému nárastu zatrpknutosti a demotivácie. Pritom práca, ktorú vykonávam, ma stále baví. Trvalo roky, kým som sa ako živnostník ako-tak ustabilizoval a bolo by odo mňa nevďačné, aby som sa na niečo sťažoval. Ale niekedy je naozaj žiadúce, aby sa človeku dostalo nejakej pozitívnej odozvy, či povzbudenia. Motivácia je aj po rokoch stále dôležitá.

Tento rok prišiel koronavírus a s ním sa veľa vecí zmenilo. Som viacej doma, ale práce mám stále dosť. Aspoň zatiaľ. A to je naozaj povzbudzujúce.

To hlavné tohoročné povzdudenie však prišlo 1.apríla. Nebol to prvoaprílový žart. Bolo to poďakovanie. Poďakovanie z daňového úradu za podanie daňového priznania!

V živote by ma nenapadlo, že sa niečoho takého dožijem...

Tá pandémia má predsa len aj nejaké pozitívne stránky. Napriek všetkej tej biede okolo nás sme k sebe akísi ľudskejší. Viac si všímame dôchodcov, Rómov, utečencov, bezdomovcov. Znížili sa exhaláty, vyčistili sa moria, celá planéta si akoby vydýchla. Viac sa venujeme tomu, čo je dôležité, ostatné veci idú nabok. A do toho všetkého vám zrazu príde poďakovanie z finančnej správy...

Pandémia sa raz skončí. Ale verím tomu, že viaceré pozitívne zmeny pretrvajú aj naďalej. Že je pred nami nový svet a nová nádej. To je zrejme to najdôležitejšie posolstvo tohoročných netradičných Veľkonočných Sviatkov.

Psí život

Hovorí sa, že pes je priateľom človeka. Ak je však priateľom, nemôže byť iba vecou, za akú bol donedávna považovaný. Po dlhých rokoch to pochopili aj zákonodarci a v roku 2018 oficiálne priznali, že pes nie je vec, ale cítiaca bytosť. Problém je však v tom, že nie pes, ale človek sa často prejavuje ako bytosť bez citu.

Hovoríme o novele Občianského zákonníka a novele Zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorou sa sprísňujú postihy za týranie zvierat, pričom za týranie sa považuje napríklad aj opustenie zvieraťa s úmyslom zbaviť sa ho. Ak napríklad niekto nahlási týranie psa u susedov, veterinárny inšpektor má na základe uvedenej novely právo vstúpiť susedovi na pozemok, alebo do obydlia, a týrané zviera mu odňať, pričom dotyčnému hrozí trestné stíhanie. Ak napríklad vidíte v rozpálenom aute umierajúceho psa a v snahe zachrániť ho rozbijete okno, nebudete už stíhaný za poškodenie cudzieho majetku. Proti nelegálnemu množeniu psov, v ktorom bohužiaľ patrí Slovensko k európskej špičke, je účinné zavedenie povinného čipovania psov. Napriek tomuto všetkému ešte potrvá generácie, kým sa v reálnom živote niečo zásadne zmení.

Sú tisíce psov, ktorých život je naozajstným peklom. Na internetových stránkach útulkov môžeme sledovať príbehy psov, vyhodených z auta, márne čakajúcich celé dni, či sa po nich pán nevráti. Príbehy psov s polámanými kosťami a vypichnutými očami, na reťazi vrastenej do mäsa, na smrť vyhladovaných, pozbieraných zo smetísk a z rómskych osád. Príbehy utrápených psích duší, smutných a zlomených zradou svojich pánov, apatických, odmietajúcich potravu. Príbehy psov, ktoré napokon mali to šťastie dostať sa do rodín, avšak boli z rôznych dôvodov vrátené späť do preplneného útulku. Príbehy psov, ktorým sa napokon dostalo veterinárnej starostlivosti, avšak nenašiel sa nikto, kto by ich prichýlil, aby sa mohli v kľude a v teple doliečiť.

Na tieto stránky prichádza obrovské množstvo pohoršených reakcii a srdcervúcich výziev v duchu „veď urobte niekto niečo“, avšak len málokto ponúkne konkrétnu pomoc. Tou konkrétnou pomocou je okrem finančného príspevku či vecného daru predovšetkým prichýlenie uzimeného či operovaného psa, a to aspoň na dočasný pobyt, kým sa mu nenájde trvalejší domov.

Treba tiež povedať, že prijať psa z útulku nebýva vždy jednoduché. Na jednej strane bývajú títo psi nesmierne vďační, na druhej strane už majú kadečo zažité a s tým treba počítať. Okrem pravidelného očkovania a odčervovania ich treba hlavne socializovať, aby sa zladili s ostatnými členmi domácnosti, vrátane psov a mačiek, aby sa doma utriasla nejaká hierarchia a aby takýto pes nebol postrachom pre okolie. A to môže trvať mesiace. Len to netreba vzdať, lebo výsledok sa vždy napokon dostaví. A veľmi dobré je obrátiť sa na odbornú pomoc skúsených cvičiteľov, ako sme to robili aj my.

Do našej rodiny prichádzali zvieratá aj z terapeutických dôvodov, kvôli deťom a ich autizmu, či už to boli králiky, mačky alebo morča. Prvý pes k nám prišiel krátko po tom, ako sme sa presťahovali do rodinného domu. Odvtedy je pes neoddeliteľnou súčasťou nášho rodinného príbehu. Všetky psíky, ktoré sa u nás objavili, prišli v predvianočnom čase. Tu je stručný chronologický prehľad:

Dorka

Prišla k nám na jeseň 2011 ako štvormesačné šťeňa. Našli ju v električkovom depe v Krasňanoch. Na internete sme na stránke „SOS psíky na adopciu“ našli jej obrázok s pohľadom, ktorému sa proste nedalo odolať. Okrem toho mala meno ako naša mladšia dcérka, tak sme neváhali. Kým k nám prišla, bola pár týždňov u dobrých ľudí, ktorí ju prichýlili ku svojmu vlastnému seterovi Kremeňovi. Títo dvaja sa rýchlo skamarátili, dokonca jedného dňa spoločne ušli, pričom Kremeň sa vrátil ešte v ten istý deň a Dorka až o deň neskôr. Dorka je miešaný bígel, veľmi bystrá, avšak nesmierne pažravá. Ktovie, ako dlho sa musela živiť sama na ulici... Dnes už má takmer 9 rokov a a je rešpektovaná ako „vodkyňa svorky“.

Arny

Na naliehanie mojej staršej dcéry Naďky sa v novembri 2017 u nás objavil ďalší chlpáč, tentoraz z OZ Majme srdce. Našli ho pobehovať niekde pri Malackách. Prišiel k nám ako dvaapolročný, s rolničkou a blikajúcimi svetielkami na obojku. Pripomína menšieho retrievera, ale podľa správania má v sebe kus akéhosi pastierskeho plemena. Je nesmierne oddaný, dobrácky, niekedy až submisívny. Ako terapeutický pes už dokonca zachránil Naďke život. Cudzích ľudí a psov zvykne obrechať, ale nikdy nie je konfliktný, či agresívny, skôr je to prejav akéhosi vrodeného inštinktu „chrániť svoje stádo“.

Teddy

Teddy bol ako vyhodené šteňa odchytený a umiestnený v Šalianskom útulku „Zatúlané psíky“. Bohužiaľ, na jeseň 2018 vraj prechladol a tak putoval do veterinárnej nemocnice v Nitre. Tam mu robili test na parvo vírus, ale nepotvrdil sa, takže ho prepustili na doliečenie. Ako sa ukázalo, bolo to nezodpovedné. Nemal kam ísť, tak sme ho hneď z nemocnice prebrali s tým, že sa dolieči u nás a potom sa uvidí.  Lenže Teddy bol na tom zle. Ukázalo sa, že to bol predsa len parvo vírus. Bol malátny a mal krvavú stolicu. Napriek tomu dával najavo radosť, keď sme sa mu prihovárali. Naši psi ho občas prišli pozrieť s takou zvláštnou bázňou, ako keby vedeli, že zomiera. Manželka bola pri ňom celú noc. Na druhý deň sme s ním išli na veterinárnu kliniku do Petržalky, kde si ho nechali. Ešte v ten deň nám odtiaľ volali, že Teddy to nezvládol. Bol u nás len pár hodín, ale tou svojou odovzdanosťou a prejavmi vďačnosti v nás zanechal hlboký dojem.

Buli

Prišiel k nám krátko po Teddyho smrti. Všimli sme si ho už keď sme išli do Šale po Teddyho. Bol vo výbehu s ďalšími cca. 20-timi psami, držal sa v úzadí a keď sme prišli k plotu výbehu, posadil sa k nám, akoby vravel "som pripravený s vami odísť". Keď sa na stránke Zatúlaných psíkov objavila prosba umiestniť Buliho niekde v teple, lebo mal krátku srsť a v noci sa traisol od zimy, išli sme si poňho. Mal byť u nás len pár dní, kým sa mu nedolieči zapálené očko, a potom mal ísť do Brna, kde mal byť umiestnený u istej slečny. Keď sme ho doviezli do Brna, pochopili sme, že ho tu nemôžeme nechať. Slečna bola pracovne dosť vyťažená, bývala v jednoizbovom byte a mala hysterickú sučku, o dosť väčšiu ako Buli. Ten mal byť jej živou hračkou, kým bude panička v práci. Prvé stretnutie však jasne ukázalo, že to nepôjde. Takže Buli napokon ostal u nás. Je to kríženec Jacka Russela s bullteriérom. Z našich psov je najmenší, ale má najviac energie. Prvý polrok všetko doma značkoval, bolo treba byť v strehu. Dokázal prehrýzť niekoľko vôdzok, dokonca bezpečnostný pás v aute, ale všetko sme napokon vyriešili. Je hyperaktívny, ale pritom nesmierne oddaný, vrúcny a veselý. S ostatnými psami hneď od začiatku uzavrel prímerie, pričom využil všetky osvedčené spôsoby, ktoré sa naučil v útulku. Len Dorka si povedala, že ho ešte treba vychovávať, takže občas sa mu od nej ušlo. Teraz majú vzťah ako syn s mamou. Skamarátil sa aj s našim 11-ročným kocúrom. Je hlučný, komický a vždy nám svojim váľaním a modulovaným vrčaním, jačavým zívaním a hlasným prdením zlepší náladu.

Lisa

Ide o staršiu sučku, ktorú našli neďaleko Galanty v priekope pri ceste, zrazenú autom, podchladenú a nevládnu. Mala prasknutú panvu, vykĺbenú zadnú nohu a zapálenú maternicu, navyše bola zjavne po pôrode. Šteniatka sa nenašli. Vo veterinárnej nemocnici v Nitre jej zoperovali zadnú nožičku a vybrali maternicu, pričom prasknutá panva sa mala postupne zahojiť. Potrebovala preto kľud a teplo, avšak nikto sa dobrovoľne nehlásil. Po zúfalých prosbách a urgenciách útulku sme ju teda koncom minulého roka napokon prijali. Bola u nás asi mesiac, prežila s nami Vianoce, musela sa znovu naučiť chodiť a vykonávať základné potreby. Veľmi k nám prilipla, hlavne k manželke. S ostatnými psami a dokonca aj s našim kocúrom sa celkom skamarátili, až na sučku Dorku, s ktorou mali zopár konfliktov. Bol to zjavne boj o hierarchické postavenie vo svorke a dávalo nám dosť zabrať menežovať obidve „slečny“ tak, aby sa čo najmenej stretávali. Tiež to mala byť len „dočaska“, ale útulku sa ju aj napriek inzercii nedarilo umiestniť. Keď už to bolo doma neúnosné, ponúkli sme Lisu našim priateľom a odvtedy má svoj nový domov. Keďže je tam ako pes jediná, má ho celý pre seba a je jej tam dobre.

Zaujímavé bolo, že pri veterinárnej prehliadke, na ktorú sme ju zobrali, bol u nej nájdený registračný čip – vo veterinárnej nemocnici to akosi prehliadli. Podľa neho sa volala Suzi a jej majiteľom bol istý pán z Topoľnice, ktorému zrejme ušla, alebo bola odcudzená. Posledný záznam na čipe bol z roku 2013. Ten pán pracovníčke útulku do telefónu blahosklonne oznámil, že si „to“ môžu nechať. Čo sa s Lisou či Suzi dialo posledných cca. 6 rokov, je záhadou.

Treba ešte dodať, že schvaľovaniu noviel zákonov, spomínaných v úvode, predchádzala búrlivá diskusia. Na jednej strane stáli ochranári, ktorí už dlhé roky volali po legislatívnom riešení problému, na druhej strane stáli obce, mestá, rómsky ombudsman či Cirkev, ktorí protestovali proti novým povinnostiam, žiadali rôzne výnimky, ale aj argumentovali tým, že jedinou cítiacou živou bytosťou je len a len človek ...

Na toto nech si odpovie každý sám, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

P.S.: Zopár ľudí, dokonca aj blízkych, už na našu adresu utrúsilo poznámku, že sa treba venovať skôr opusteným deťom, ako zvieratám. V našej rodine sme však pred rokmi k trom biologickým deťom jedno takéto opustené a navyše postihnuté dieťa prijali. O tom však až v niektorom ďalšom príspevku. Okrem toho ešte stále máme viac detí, ako psov, takže sa môžeme aj takýmto „kibicom“ smelo pozrieť do očí. Neviem si však predstaviť, žeby som niektorého zo psov z nejakého „racionálneho“ dôvodu odviezol kamsi do lesa a nechal ho tam priviazaného o strom. Potom by som musel poctivo prehodnotiť svoj vzťah aj k ľuďom, k sebe samému a k základným hodnotám života.

Alebo žeby som sa zase mýlil?

Čo vlastne chceme od prírody?

Prírodu treba chrániť. Na tom sa asi zhodneme všetci. Problém je však v tom, že väčšinou nie je jasné, čo, prečo a ako máme chrániť. Kedy a akými zásahmi treba prírode pomôcť a kedy treba nechať prírodu na pokoji, aby si pomohla sama. To sa týka aj toľko diskutovanej tzv. lykožrútovej kalamity smrekových porastov.

Lykožrútová kalamita vo Vysokých Tatrách - pod Zamkovského 
chatou v tzv. bezzásahovej zóne (september 2009)

Lykožrút smrekový, nazývaný tiež kôrovec, je nenápadný chrobák, patriaci medzi významných škodcov smreka obyčajného. Dorastá veľkosti asi 5 mm a u nás sa vyskytuje v polohách nad 600 m, hlavne v smrekových monokultúrach. V súčasnosti veľmi často dochádza v dôsledku narušenia rovnováhy lesných ekosystémov k ich premnoženiu. Lykožrút má však v ekosystéme významnú funkciu. Pokiaľ sa nepremnoží a nezačne napádať aj zdravé stromy. zaisťuje omladenie lesa a jeho dobrý zdravotný stav, pretože napáda staré, slabé a choré stromy. 

V súvislosti s lykožrútom sú najviac skloňované Vysoké Tatry a veterná smršť v r.2004, ktorá spôsobila obrovské polomy smrekov. Tam, kde sa popadané stromy včas odstránili a na ich mieste sa nasadili nové, problémy s lykožrútom zaznamenané neboli a v súčasnosti možno toto kalamitné územie považovať opäť za zalesnené. Avšak v zónach s 5. stupňom ochrany, označovaných ako tzv. bezzásahové, sa popadané stromy nechali na mieste a nové sa nevysádzali. V dôsledku toho došlo k lavínovitému premnoženiu lykožrúta, ktorý sa potom pustil aj do zdravých stromov.
Keď lykožrút napadne strom, zavŕta sa pod jeho kôru a tam strávi väčšinu svojho života. Živí sa lykom, ktoré je pod kôrou a ktoré zabezpečuje transport vody a živín, a tým strom poškodzuje. Smrek sa bráni tak, že keď mu lykožrút poruší živičné kanáliky, vyvalí sa na neho živica, ktorá ho prilepí a lykožrút tak zahynie. Za istých okolností si však smrek nie je schopný sám pomôcť a lykožrút sa začne pod jeho kôrou množiť. Takýto strom potom zosivie, začne mu opadávať ihličie a kôra a postojačky umiera. Následne lykožrút strom opúšťa a hľadá si nové šťavnaté smreky. Ak je teda smrek na pohľad zdravý, už môže mať pod kôrou stovky jedincov lykožrúta v rôznych štádiách vývoja. Taký strom, aj keď je zelený, je už v podstate mŕtvy.  

Stav napadnutia lykožrútom sa dá zistiť jedine dôslednou kontrolou každého jedného stromu, pričom napadnuté stromy by sa mali označiť a včas odstrániť. Takýmto citlivým zásahom sa dá lykožrútová kalamita keď nie zlikvidovať, tak aspoň udržať v prijateľných medziach. Samozrejme, súčasťou takejto sanácie by mala byť výsadba mladých stromčekov s cieľom dať základ zmiešanému lesu. Smrekové monokultúry totiž nie sú odolné ani voči veternej smršti, pretože smrek má plytké korene, ani voči lykožrútovi, nakoľko sú do značnej miery oslabené hlavne klimatickými zmenami (suchom). A napokon nie sú ani prirodzené – smrek sa v horských a podhorských oblastiach Slovenska vo veľkom vysádzal už od 19. storočia, nakoľko rozvoj baníctva, hutníctva a sklárstva mal za následok enormnú ťažbu dreva a smrek má tú vlastnosť, že rýchlo rastie a je rovný, preto je aj dlhodobo hospodársky najvýznamnejšou drevinou.

V súvislosti s lykožrútovou kalamitou je najviac diskutovanou lokalitou Tichá a Kôprová dolina vo Vysokých Tatrách. Aj tu boli ešte donedávna pasienky pre ovce a dobytok a v lesoch sa normálne hospodárilo. Dnes patrí toto územie pod 5. stupeň ochrany, čo znamená tzv. bezzásahovú zónu. Tu si človek-ochranár dal za cieľ z neprirodzených smrekových monokultúr vytvoriť „prirodzený“ prales, teda popadané stromy nechať tam kde sú, lykožrútom napadnuté stromy nechať tak a nové stromy nesadiť. A hlavne nedovoliť človekovi-lesníkoví, aby do toho všetkého akýmkoľvek spôsobom zasahoval, a to aj za cenu násilia. Čo na tom, že pohľad na tieto doliny je z roka na rok smutnejší...

Tichá dolina, pohľad na Kriváň. Hore: máj 2007, dole máj 2010. 
Nárast počtu napadnutých stromov je evidentný.

Na margo Tichej Kôprovej doliny je potrebné poukázať na skutočnosť, že v rokoch 2006-2007, kedy sa spisovala petícia proti ťažbe kalamitného dreva, sa ochranári a hlavne vedecké kapacity z Univerzity Komenského, Univerzity Mateja Bela, Botanického ústavu SAV či Technickej univerzity vo Zvolene vyjadrili v tom zmysle, že pri dodržaní bezzásahového režimu možno očakávať len lokálne a krátkodobé aktivity lykožrúta, v žiadnom prípade sa netreba báť kalamity katastrofických rozmerov. Bol to hrozný vedecký a ochranársky omyl. Dnes by si ho sotva niekto z "odborníkov" otvorene priznal...

Tichá dolina, emotívny stret ochranárov a lesníkov (2007)

Ak niekto trvá na tom, že príroda si s tým všetkým poradí sama, má vlastne pravdu: Poradí si. Vždy si nejako poradí. Nezáleží jej na tom, ako dlho to potrvá a či napríklad smrek ako rastlinný druh vôbec prežije.

Ako si však poradí človek?

Pri každej návšteve Tatier ma opakovane fascinujú tabuľky s nápisom „POZOR, PADANIE STROMOV, VSTUP DO LESA NA VLASTNÉ NEBEZPEČIE“. Nájdete ich na značených turistických chodníkoch v pásme lesa v tzv. bezzásahovej zóne. Suché stromy po lykožrútovej kalamite sa totiž začínajú rozpadávať. Človek si teda poradil – zbavil sa zodpovednosti. Zároveň sa zriekol povinnosti vysloviť celú pravdu, že takto zničenému lesu potrvá niekoľko ľudských generácii, kým sa ako-tak spamätá. Takto zničený les neplní svoje základné funkcie v prírode – nezadržuje vodu, nechráni pôdu pred eróziou a vysychaním, neobmedzuje výpar, neprodukuje kyslík, nie je viac domovom pre väčšinu živočíšnych a rastlinných spoločenstiev, neplní ani estetickú funkciu a ešte je aj nebezpečný pre turistov. Navyše je tu zvýšené riziko požiarov a pri väčšom rozsahu kalamity nastupujú aj nepriaznivé mikroklimatické zmeny, aké zažívajú napríklad obyvatelia v oblasti lykožrútom zničenej Šumavy.

Úsek zničeného lesa na magistrále od Sliezskeho domu 
na Hrebienok v tzv. bezzásahovej zóne (november 2012)

Pokiaľ sa však napadnutému lesu citlivo pomôže, dá sa toto prechodné nepriaznivé obdobie podstatne skrátiť a dôsledky podstatne zmierniť. Nikto sa predsa nechce roky pozerať na takúto skazu a vysvetľovať svojim deťom, že až deti ich detí sa možno dožijú pohľadu na normálnu harmonickú krajinu. Preto je len prirodzené, že človek chce prírode pomôcť a tým prevziať spoluzodpovednosť za jej zdravý vývoj. Ak to nechá tak a uspokojí sa s výstražnými tabuľkami na umierajúcich stromoch, púšťa sa do nezodpovedného experimentu so značne neistým koncom a na úkor nás všetkých.

Nový zmiešaný les po vyťažení kalamitného dreva. Cesta 
z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom (november 2012)

Nový zmiešaný les po vyťažení kalamitného dreva so zvyškami 
zachovalých smrekov z pôvodnej smrekovej monokultúry. 
Pozemná lanovka na Hrebienok (október 2014)

A opäť nový les so zvyškami starého. V pozadí 
Gerlachovský štít (november 2012).

Treba sa tiež dotknúť spomínanej citlivosti zásahov. Je známe, že na Slovensku sa vo veľkom realizujú donedávna zakázané holoruby, že lesníci často nechávajú po ťažbe zdevastovaný terén a rozryté lesné cesty. Stačí sa prejsť napríklad po lesoch v okolí Bratislavy, intenzívne využívaných na šport a rekreáciu – človek naozaj nemusí byť odborník, aby rozlíšil odfláknutú „starostlivosť“ o lesy. Takže je zrejmé, že hystéria ochranárov v Tichej a Kôprovej doline vyplýva aj z týchto negatívnych skúseností. Ide teda o opačný extrém, ktorý je rovnako nezodpovedný a rovnako situáciu nerieši. Preto je žiadúce v prípade zásahu postupovať len vopred schválenými metódami sanácie, primeranými charakteru danej lokality.

Lykožrútovú kalamitu v nebývalom rozsahu riešia aj na viacerých miestach v Poľsku, Rakúsku a Nemecku a predovšetkým v susedných Čechách. Aj tu majú tzv. bezzásahové územia, ale okolo nich sa spravidla vyťaží pás napadnutého lesa o istej minimálnej šírke, aby sa lykožrút zo svojho „bezzásahového semeniska“ neprenášal ďalej. Problémom je nedostatočný odbyt veľkého množstva vyťaženého dreva a tiež súkromné lesy, u ktorých majitelia spravidla na optimálnu sanáciu nemajú prostriedky. Problémom je tiež to, že vyťažené smreky sa často nechávajú uskladnené v lese, pričom by sa mali buď odviezť preč, alebo na mieste ošetriť insekticídom.

Varovným príkladom je už spomínaný národný park Šumava, donedávna „zelená strecha Európy“, vyhlásený v r.1991. V r.2007 sa tu prehnal orkán Kyrill a narobil obrovské polomy. Aj tu sa odohrala podobná hystéria aktivistov, ako v Tatrách, takže popadané smreky sa nakoniec nechali ležať na mieste. Následne lykožrút z celkovej výmery 49 tisíc hektárov lesa zničil 20 tisíc hektárov, pričom po uzákonení plánovanej novej zonácie národného parku, v rámci ktorej sa bezzásahová zóna ešte zväčší, hrozí, že sa toto číslo ešte značne zvýši.

Aj tu si nepochybne život nájde svoju cestu. Ide o to, za ako dlho a za akú cenu, lykožrút je totiž nielen ekologický, ale aj ekonomický problém. Človek je v konečnom dôsledku tiež súčasťou prírody, je od nej závislý a v prípade takejto kalamity znáša dôsledky, napríklad aj v podobe vysychajúcich studní. Aj to je dnes realita oblasti Šumavy.

Aj v minulosti boli veterné a lykožrútové kalamity, avšak človek sa o lesy staral a vždy sa s následkami nejako vysporiadal, a to aj v čase hlbokého socializmu. Dnes to skúšame s tzv. bezzásahovými zónami. Aj tu by však mali platiť isté výnimky, pretože spomínané veterné kalamity v Tatrách a na Šumave možno aj napriek klimatickým zmenám ešte stále brať ako výnimočné udalosti a v takých prípadoch určite nie je zlé výnimočne podať prírode pomocnú ruku. Pomôžeme tým aj sebe.

Zvyšky lykožrútovej kalamity na južnej strane Chopka 
v Nízkych Tatrách (august 2013)

Zvyšky kalamity vo východnej časti Nízkych Tatier nad 
Ždiarskym sedlom. Väčšina kalamitného dreva je tu už vyťažená (júl 2018)

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, jún 1984. 
V týchto rokoch tu  ešte bolo možné stretnúť pasúce sa kravy.

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, apríl 1986. 
V popredí už vidno kríčky kosodreviny.

Nízke Tatry, útulňa Andrejcová, júl 2018. 
Pôvodne trávnatý pás hrebeňa je porastený statnou 
kosodrevinou. Napadnuté smreky boli vyťažené 
a na ich mieste už rastú nové stromy. Príroda si pomohla 
a pomohol aj človek.

Lykožrútová kalamita zasiahla aj Oravu. Na obrázku Babia hora. 
Kalamitné drevo sa tu ťaží postupne (november 2019)

Foto: P.Vyskočil, S.Klaučo

Použité a doporučené zdroje:

Lykožrút - http://www.forestportal.sk/lesne-hospodarstvo/ochrana-lesa/bioticke-skodlive-cinitele/Stranky/lykozrut-smrekovy.aspx

Tichá a Kôprová dolina - http://www.forestportal.sk/lesne-hospodarstvo/ochrana-lesa/bioticke-skodlive-cinitele/Stranky/ticha-koprova-dolina.aspx

TANAP, padajúce stromy - https://www1.pluska.sk/regiony/vystraha-davajte-pozor-padajuce-stromy-tatrach

Lykožrút v Čechách - https://www.nekrmbrouka.cz/

Národný park Šumava - https://youtu.be/ODb45zpYEEU